Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čierny plameň v duši

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Jednou z najdôstojnejších pripomienok 70. výročia oslobodenia Auschwitzu sa stalo vydanie knihy Elie Wiesela Noc v slovenskom preklade (Citadella, 2015).

Wieselova sugestívna kniha bola preložená do vyše 30 jazykov vrátane češtiny, ale v slovenčine vyšla až teraz. Hoci knihe sa najskôr nedarilo, pôvodne bola napísaná v jidiš, neskôr skrátená a preložená do francúzštiny (1958) a následne angličtiny (1960), v Amerike vyšla v prvom náklade len v počte 3 000 kusov, dnes je toto dielo klasikou v žánri a jedným z najsilnejších príbehov, aký bol o holokauste napísaný. Wieselova kniha, oficiálne autobiografická, síce čelí aj istým podozreniam z nedostatku autenticity alebo pridanej fabulácie, o čom, žiaľ, v doslove niet ani zmienky. Kritici si všimili, že Elie, v knihe Eliezer, nemal v čase príbehu takmer 15, ale už 16 rokov, niektoré skutočnosti z opisu vyvražďovania Židov v Auschwitzi boli spochybnené, iné tu prekvapivo chýbali (plynové komory), niektoré detaily napokon sám autor v druhom anglickom vydaní upravil (napríklad sexuálne scény). A hoci ju v Amerike niektorí považujú skôr za román než literatúru faktu, na jej význame to nič nemení.
Kniha je najskôr opisom komunity rumunských Židov zo Sighetu, ktorý sa mení na opis rodinnej tragédie počas transportu, a napokon na opis vzťahu otca a syna, z ktorých prežije iba syn.  Iným, intímnym a vnútorným príbehom knihy je strata viery v Boha, ktorou v čase holokaustu neprešiel len Wiesel, ale aj množstvo ďalších Židov.  Wiesel sugestívne zachytil premenu solidárnych, dobrotivých a často vtipných ľudí na zvery, ktorých jediným záujmom bolo prežitie: „Chlieb a polievka, to bol celý môj život. Bol som len telo. Ba dokonca ešte menej: bol som len vyhladnutý žalúdok. Len žalúdok cítil, že čas plynie.“ Wiesel však ukazuje, že v skutočnosti to tak nebolo, že prežitie v krajne krutých podmienkach malo až do konca svoju duchovnú rovinu. A to napriek údajne prvému zákonu koncentračného tábora, ktorý jedna z postáv vyjadrila nasledovne: „Tu musí každý bojovať sám za seba, a nie myslieť na iných. Ani na vlastného otca. Tu niet otcov, bratov ani priateľov. Každý žije a zomiera sám za seba, úplne sám.“ Práve to však Mladý Eliezer nedokázal. A keď sa aj pri podobnej myšlienke prichytil, cítil minimálne vinu a výčitky vo svedomí. V skutočnosti je to práve otec, povinnosť chrániť a pomáhať vekom starému otcovi, a pre otca zase syn, čo ich navzájom drží pri živote. A platí to aj napriek tomu, že v skutočne krajných situáciách, špeciálne počas Pochodu smrti po opustení Auschwitzu a presune do Buchenwaldu, Wiesel dokumentuje, ako synovia zabíjajú svojich otcov. Doslova. „Vedľa neho sa natiahol tieň a ten tieň sa na neho vrhol. Omráčený starec pod krupobitím úderov volal: ‚Meir, môj malý Meir. Nespoznávaš ma? Som tvoj otec... Bolí ma to... Zabíjaš si otca... Mám chlieb... aj pre teba... aj pre teba...'“
To najdôležitejšie sa však pre autora odohrá v jeho vnútri: „Nikdy nezabudnem na ten dym. Nikdy nezabudnem na tváričky detí, keď sa ich telá menili pod onemeným blankytom oblohy na špirály dymu. Nikdy nezabudnem na tie plamene, ktoré navždy pohltili moju vieru. Nikdy nezabudnem na to nočné ticho, ktoré ma naveky obralo o túžbu žiť. Nikdy nezabudnem na tie okamihy, ktoré zavraždili môjho Boha..“
Eliezer sa na začiatku príbehu opisuje ako mladík, ktorý mal v náboženstve záľubu a Boha miloval. Neskôr, po odsune do Auschwitzu,  prechádza k pochybnostiam, či a prečo mu má ďakovať. „Hospodin, Pán sveta, ten všemocný a hrozivý Boh mlčí, za čo mu mám ďakovať?“ Aj to sa však ďalej zhoršuje. Občas sa síce prichytí pri modlitbe, na čo časom úplne zanevrie, dokonca sa prichytí, že Bohu poďakuje (napríklad, keď mu blato zachráni jeho topánky), ale aj to sa zmení. „Nepopieral som existenciu Boha, ale pochyboval som o Jeho bezvýhradnej spravodlivosti.“ A napokon na Boha viac než len zanevrie, začne ho súdiť, dokonca ho odsúdi. Opisuje scénu, ako bol v tábore obesený mladý chlapec, ako videl, ako dlho sa trápil a metal na lane, „jazyk mal ešte červený, oči mu ešte nevyhasli“, počuje za sebou otázku: „Kde je Boh?“ a jeho vnútorný hlas mu odpovedal „Kde? Predsa tu, obesený na tejto šibenici...“
Od tohto momentu je už len krok k inej, náhradnej viere: „Áno, človek je silnejší, je väčší než Boh.“ Problém je, že takýto svet je pustým a smutným. Ako to tragicky vyjadrila jedna z postáv: „Hitlerovi dôverujem väčšmi ako komukoľvek inému. Len on jediný dodržal svoje sľuby, všetky svoje sľuby židovskému národu.“
Wieselova kniha je temná, azda v niečom temnejšia než Dostojevského romány. Ale boj o život a jeho zmysel sa z nej nestratí, aj keď sa odohráva na hrane pekla.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite