Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na kúpeľné mestá!

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Onej noci osvetľujú východoukrajinskú rovinu požiare, založené v rovnomerných radoch na vypaľovanie trávy. Vyrážam do správnej oblasti Donecka, v časti kontrolovanej Ukrajinou.

V Krasnoarmejsku, 50 kilometrov pred frontom, je sobotná noc tmavá. „Čoskoro budete počuť tupé zásahy striel z Donecka,“ vyhlási jeden. Nedeľa však ostáva pokojná. Cestou autobusom do Slavjanska mi jeden obraz nejde z hlavy: televízne obrazy zuhoľnatených mŕtvol v zbombardovanom autobuse a perfektne našminkované študentky navôkol mňa.
Prichádzam do Slavjanska. Kúpeľné mesto, na pomery uhoľného revíru Donbas relatívne pekné, obsadili v apríli 2014 proruskí separatisti. Nasledovala vojna, v júli 2014 odtiahlo Narodnoje opolčenie pod vedením ruského dôstojníka Strelkova do Donecka. Prichádzam v prvú nedeľu s náznakmi jari, všade sú ľudia na prechádzke. Tých pár miest v centre, ktoré dostali zásah, už opravili. Ponevierajú sa tu ukrajinskí vojaci, väčšina z nich tupo opitá. Sotva sa tu dajú nájsť označenia regulárnej armády, ľubovoľné uniformy ako z rybárskeho obchodu so sklonom ku kamufláži, s pieskovými farbami à la Operácia Púštna búrka. Národní gardisti, dobrovoľníci, žoldnieri? Nikto mi nevie vysvetliť, ako rozpoznať tento rozdiel.  
Pred centrálnou sochou Lenina malá demonštrácia. Pár hipsterských chlapcov pózuje s vlajkami Pravého sektora. Mladučký vicestarosta tlačí na participatívnu demokraciu: „Som na vašej strane.“ Vľavo a vpravo drží po jednom dievčati ukrajinskú vlajku, v publiku protestujú ďalšie dve dievčence proti chýru, že ich idola odfotili svojho času v tábore separatistov. Vice zostaví vlastnoručne „komisiu expertov“, pozostávajúcu z babiek a tínedžerov. Istý civilista, ktorý práve bozkáva svoje dievča, sa na mňa osopí.
Taxík ma priváža na vidiecku perifériu, kde sa bojovalo poslednú jar. Na stromoch a stožiaroch Semjonovky pripomínajú miesta smrti umelohmotné kvety. Najviac zničené je okolie kaviarne, v ktorom mali základňu separatisti veliteľa „Motorolu“.
Na Kurórte, v kúpeľoch, už zo soľného jazera neťažia liečivé bahno. Obyvatelia Slavjanska kedysi chodievali sem, no teraz sú sanatóriá preplnené vojakmi, a keďže je to praktické, hneď vedľa si cvičia streľbu. Niekoľko zrelých dám v sovietskych kožuchoch čaká na mestský autobus. Chýba len pár metrov, a ožratý vojak by sa im vyšťal na nohy. V kaviarni Perle recituje barmanka sama od seba ukrajinskú národnú báseň Kobsar.
Barman vyhlási, že táto nedeľa je posledným dňom maslenice: „Kedysi sa tu muži mlátili, potom sa navzájom objímali, takto si vybili všetku agresiu a išlo sa do pôstneho obdobia.“ Dojato prehodím: „Aký pekný zvyk!“ No to netuším, koľko návrhov na bitku mi ešte ponúknu slavjanskí chlapci v priebehu noci.   
Inak si vypočujem tucet názorov. Niektorí sympatizujú so separatistami, „ešte nikdy tu nebolo toľko nezákonností ako teraz“, „nestáli ožratí pri cestných závorách“, „zaobchádzali s nami korektne“. Iní tvrdia opak, „boli to feťáci“, „20 až 30 pasových kontrol za deň“, „protiprávnosť“. Mnohí sa vyjadrujú proti separatistom, ako aj proti ukrajinským práporom. „Na každej strane sú takí aj takí.“ Jeden odmietne separatistov, „nespravili pre Slavjansk vôbec nič,“ potom rozpráva s hrdosťou, s koľkým obdivom sa stretol na Kryme za to, že pochádza z „mesta hrdinov“. „Všetko sa zastavilo, pretože nikto nevie, čo príde. Bude to Ukrajina, vráti sa opäť Opolčenie, bude to Rusko?“
Keď opúšťam Slavjansk v prvý marcový pondelok, zmráka sa. Výšina za Semojovkou, ktorú ťažba kriedy zahalila do rýdzej beloby, sa omamne leskne vo večernom zorení. Posledná veta s posolstvom mi však nenapadá.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite