Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vo veciach ducha niet kompromisu

.ľubomír Longauer .časopis .klub

Laureátom Ceny Dominika Tatarku sa stal Ľubomír Longauer. Prinášame text jeho tatarkovskej reči, ako odznela minulý týždeň pri udelení tejto ceny.

Klamal by som, keby som tvrdil, že ma Cena Dominika Tatarku nepotešila.
Netajím sa však svojím rozporuplným vzťahom k cenám, rozporuplnosť však nie je antagonistická. Nejaký čas som však uvažoval, čo s ňou.
Predsa len, je to cena s istou váhou, a aj keď mi jej prijatie môže v istých kruhoch škodiť, môže mojim knihám pomôcť. Nie je jednoduché vydávať také drahé knihy, aké robím. A keď už vložím do toho toľko energie, chcem, aby mali ohlas. Mám svoje roky, už nie som mladistvý zurvalec provokujúci v normalizačných krčmách komunistov, pretrpel som aj poníženia, prišli kompromisy, prijal som aj nejaké ocenenia.
Môj spolužiak Igor Minárik svojho času často hlásal heslo „Vo veciach ducha niet kompromisu.“ Tvrdil, že jeho autorom je Marián Mudroch, odkiaľ ho mal Marián, to neviem. S heslom v teoretickej rovine súhlasím, aj keď sa mi v praxi, bohužiaľ, kompromisy prihodili.

.patríme do jednej generácie
Pochybnosti pri cenách, najmä pri cenách štátnych, oficiálnych, a teda udeľovaných mocou, sú vždy, za totality obzvlášť. Cena Dominika Tatarku je udeľovaná Konzervatívnym inštitútom Milana Rastislava Štefánika. Nie je to teda cena politická, oficiálna, mocenská. Isté politikum však predstavuje, veď jej zakladatelia sú ľudia novembra 1989. Od študentských čias poznám kolegu Daniela Fischera a Fera Mikloška, s Martinom Porubjakom som sa zoznámil pri mojej práci pre divadlo ešte za komunizmu, ale s Petrom Zajacom, Martinom M. Šimečkom a Martinom Bútorom som sa zoznámil až 20. novembra roku 1989 v Umeleckej besede. V podstate patríme do jednej generácie. Za normálnych, nie normalizovaných okolností by sme sa možno stretli v kaviarni a azda by sme spolupracovali na nejakom časopise, vždy som túžil robiť časopis. Do kaviarní som koncom sedemdesiatych rokov prestal chodiť, lebo to nemalo význam. Normalizáciu sme prežívali v dosť uzavretých getách, jedno takéto spoločenstvo bolo v Devínskej Novej Vsi, kde bývam.
Netušil som, že celá moja činnosť, do ktorej patrí aj vydávanie kníh, ma na prahu staroby zavalí toľkými povinnosťami, nemám čas na prepracovanú esej o mojom vzťahu k Dominikovi Tatarkovi ani na historickú štúdiu napríklad o jeho žurnalistike. Musím variť z toho, čo môj archív, knižnica a slabnúca pamäť dajú.
Začnem mojimi oceneniami, prvé si totiž pamätám. V druhej triede na základnej škole v Martine som bol ocenený v školskej literárnej súťaži za básničku Púpava. Keď som prevzal knihu s venovaním, počkal si na mňa učiteľ slovenčiny na druhom stupni Alexy (neskôr ma tú slovenčinu aj učil) a opýtal sa ma: „Longauer, napísal si tú básničku ty? – Áno. – Nenapísal to otecko? (Otec totiž písal básničky pre deti do Hronského Slniečka.) – Nie. – Pozri sa mi do očí a neklam! Naozaj? – Naozaj.“ Pohladil ma (!) a povedal: „Pekne si to napísal.“
Po takmer šesťdesiatich rokoch je cena Dominika Tatarku moje druhé literárne ocenenie. Žeby tiež pohladenie?
Vynechám nedôležité diplomy za prospech, umiestnenie na recitačných pretekoch, výtvarných súťažiach a pod. Žiaľ, otec odo mňa požadoval vzorniactvo, ktoré som nenávidel: „Budeš brilírovať! Rozumel si?“

.ideologickým tajomníkom
Jednu kolektívnu politickú cenu, na ktorej zisku som sa podieľal, nemôžem vynechať. Niekedy v roku 1960 môj pioniersky oddiel vyhral školskú súťaž Expedícia za červenou zástavou. Bola to komplexná súťaž, bodovali sa rôzne súťažné úlohy. Dôležité body sa dali nahnať v zbere surovín, bodovala sa každá surovina zvlášť. Problémom bolo staré perie. Našli sme v starých domoch, určených na zbúranie, tri staré periny. Strašne smrdeli. Neviem, načo komu boli tieto presíkané periny, ktoré sme na našom starom kočíku dotrepali do školy, ale nám pomohli vyhrať súťaž. Za odmenu si oddiel mohol dať vyšiť meno hrdinu Sovietskeho zväzu Vasilija Ivanoviča Čapajeva na svoju zástavu. Každý člen oddielu na to prispel tromi korunami, čo bolo dosť.
V roku 1971 som sa stal ideologickým tajomníkom Skupiny 29. V tom istom roku mi Skupina 29 udelila čestné tituly Prvý utekajúci a Ľví podieľač ako uznanie mojich špecifických zásluh v rámci Skupiny. Titul Zaslúžilý člen Skupiny 29 zámerne nespomínam, lebo ho v Skupine dostal každý, podobne ako titul Zakladajúci člen Skupiny 29. Povedané hovorovou rečou umelcov aj ja „mám zaslúžilého“.
Od roku 1990 som 20 rokov učil na dvoch vysokých školách. Za túto činnosť som dostal iba dve pokarhania a predvolanie na zasadnutia senátu, na ktoré som neprišiel.
Neoficiálneho, právne pochybného ocenenia som však predsa len dočkal, niekedy v roku 1996 mi hnutie Nová trápnosť (teda skupina mojich žiakov tzv. machríkov) udelilo čestný doktorát. Uvádzam relevantné časti rozhovoru s Martinom Šútovcom, ktorý som mu poskytol do jeho osobného časopisu:
„Dopočul som sa o Vás, že Vám bol udelený doktorát prestížnej organizácie Nová Trápnosť. Nezávidia Vám Vaši generační kolegovia, umelci?
Odpoveď: „Môžem tú vecičku, ktorú ste mi strčili počas vykonávania mojich pedagogických povinností do ruky (spolu s ironickým komentárom, ktorý som si musel vypočuť) považovať skutočne za čestný doktorát? Nie je to z Vašej strany nejaká zlomyseľnosť, ktorou zvyčajne mladí machríci znevažujú starších? Veď o tom nie je žiadny písomný záznam, žiadny dokument, ktorý by ‚doktorát‘ potvrdzoval!
... Nie môj milý, obávam sa, že kým sa vec slušne nedorieši, nemôžem ‚doktorát‘ považovať za právoplatný, ani ho nebudem vo výkaze mimoškolskej činnosti uvádzať.“

.ak múzeum nevznikne, cenu vrátim
Musím priznať, že tu došlo z mojej strany k porušeniu zásad nekompromisnosti ducha. Vo výkazoch mimoškolskej činnosti som tzv. doktorát neuvádzal, ale inde áno, podľa toho, ako sa mi to hodilo.
V roku 2008, pri mojom okrúhlom životnom jubileu, ma Nová trápnosť poctila druhý raz. Tentoraz to bola osobitná cena vďaky Pánovi učiteľovi s láskou. Tento neobyčajne vkusný pohár mám umiestnený na viditeľnom mieste. Vždy, keď sa naň pozriem, prejdú mi po chrbte zimomriavky, v hrdle sa mi spraví hrča a do očí sa mi tlačia slzy. Tento prudký výbuch citu musím vždy zapiť; a to buď repíkovým vývarom, alebo minerálkou Fatra.
Pri tej istej príležitosti som bol ocenený osobitnou cenou ministra kultúry za celoživotné aktivity v oblasti grafického dizajnu. A opäť sa tu vynoril Martin Šútovec, aby ma provokoval otázkami, tentoraz pre denník SME. Náš vzťah bol a je rozporuplný, i keď sa v poslednom čase ustálil viac pri kladnom znamienku. Podpichol:
„Vždy ste boli známy svojím neskrývaným antipapalášskym postojom. Aké je dostávať cenu udeľovanú ministrom kultúry?
Odpoveď: Ale nejako to vydržím, nebude to vraj dlho trvať. Kravatu ani motýlika mať nebudem, manželka mi však v mimoriadnych veľkostiach kúpila sako. ... A teraz o tom háklivom: o prijatí ceny. Nuž, prijal som ju, lebo peniaze za to nie sú. Ale je fakt, že neviem, ako by sme mohli bez pomoci štátnej podpory založiť umelecko-priemyslové múzeum. A to je prepotrebné! Ukážte mi slovenského Guggenheima alebo Gettyho a ja pôjdem za nimi.“
Pri preberaní ceny som ministrovi Marekovi Maďaričovi povedal, že ak to múzeum nevznikne, cenu preleštím a vrátim. Stalo sa. Vtedy som ešte učil v Nitre. Moje študentky mi položili písomnú otázku (vo svojom študentskom časopise):
„Myslíte si, že toto Vaše gesto podnieti žiadané reakcie?“ Odpoveď: „Osobitná cena ministra kultúry za celoživotné aktivity v oblasti grafického dizajnu je zo skla a lesklého kovu, v čierno-červenej krabici, rozmerov 19 x 15 x 9,5 cm. Nezaberala veľa miesta na skrini, ale musím priznať, že keď som ju na ňu umiestňoval, nešťastnou náhodou mi spadla a ostal na nej taký malý škrabanec, veľkosti asi 8 mm. Takže nie je celkom pravda to, čo som napísal pánovi ministrovi, že sa môže použiť druhý raz. Je potrebná malá investícia na recykláciu. Ako správne vravíte, išlo najmä o gesto.

.iba záporné reakcie
Cenu som vrátil, lebo som to pánovi ministrovi pri jej odovzdávaní sľúbil. Keďže mnou stanovené podmienky na vrátenie ceny boli dodržané, aj ja som svoj sľub musel splniť. Rátal som s tým, že to nijaké relevantné reakcie nepodnieti.“
Ohlasy na toto gesto boli iba záporné. Jeden z komentujúcich internetových anonymov to označil za infantilné gesto infantilného dizajnéra. Infantilnosťou zrejme myslel zrejme isté zhlúpnutie, nespisovne zblbnutie, ktoré prichádza s vekom. Áno, blbnem, pozorujem to na sebe aj sám. Katarína Hubová mi vyčítala, že predsa na tú cenu ma navrhla ona a hlasovala za ňu porota, že minister mi ju len odovzdal. Hnevala sa, myslím, že mi to tak celkom neodpustila doteraz.
Ani ministrovi kultúry sa moje gesto nepáčilo, ale zabralo. Mimochodom, toto zlobné gesto som naňho namieril nespravodlivo, nahnevala ma reakcia mladých kolegov kunsthalistov, ktorí nechceli o probléme nášho múzea s nami ani len diskutovať, videli len svoj problém. Im som však nemal čo vrátiť. Keď sa po krajcerovskom intermezze na ministerstvo kultúry vrátil, požiadal som ho o prijatie. Dostal som termín na druhý deň, zotrval som s ním v asi hodinovom rozhovore a veci sa vďaka nemu pohli. Dnes má múzeum už takmer rok, je to krehké novorodeniatko, ale je. Ak tu cítite v podtóne kritiku pravicových ministrov, cítite ju správne.
V roku 2009 som dostal mail od kolegu z VŠVU Stana Stankociho, vyberám z neho: „Na prelome septembra a októbra bude škola sláviť 60. výročie založenia. Pri tejto príležitosti Ťa chceme za katedru navrhnúť na titul DrHc. Napíš mi, prosím, ešte dnes, či s tým súhlasíš. Pevne verím, že budeš súhlasiť.“
Odpoveď: „Milý Stano, myslím, že tušíš moju odpoveď, to jest nie. Bez cirkusu, ironických odpovedí a otvorených listov. Už som starý na podobný intelektuálny folklór, hoci svrbenie a nutkanie na podobné exhibície z mojej strany by bolo. Po krátkom uvažovaní som toto nutkanie zapudil. Uznaj predsa, že by som sa strápnil. To nejde! Takže ešte raz nie.
Ľubomir Longauer, držiteľ titulu Čestný doktor hnutia Nová trápnosť.“
Odpoveď: „Škoda, z našej strany to bol úprimný úmysel, ale mám pochopenie pre tvoje rozhodnutie a plne ho rešpektujem.“
Na vysvetlenie: z VŠVU som odišiel v hneve s hlasným zabuchnutím dverí. A titul DrHc. by som aj tak nedostal, bol to len návrh a v Umeleckej rade by aj tak neprešiel. Ale s istým, povedzme značným prižmúrením očí, by sa moje razantné počínanie mohlo zarátať ako „nekompromisné vo veciach ducha“, čo vy na to?
Toľko k mojim skúsenostiam s cenami a obtiažami pri uvedení nekompromisnosti ducha do praxe. Pozrime sa na vec obecnejšie.

.vedúca úloha strany v kultúre
Najzúrivejšími odporcami cien, titulov a oficiality boli dadaisti a surrealisti. Dominik Tatarka mal k surrealistom blízko, ale dogmatickým surrealistom nebol. Stýkal sa so slovenskými nadrealistami, ktorí boli od neho o niečo mladší, ale tí titulmi neopovrhovali. A na socialistický realizmus sa preorientovali veľmi rýchlo. Postihlo to aj Dominika Tatarku. Neviem presne, aké oficiálne ceny získal, v päťdesiatych rokoch iné neboli, ale určite nejaké dostal. Po slávnom Chruščovovom prejave na zjazde sovietskych komunistov v roku 1956 sa jeho postoj zmenil. Titul zaslúžilý umelec mu bol udelený v roku 1969, v dozvukoch obrodnej jari. To už však bol iný Tatarka. K nemu samému sa vrátim v závere.
Pozrime sa však na to, ako sa uplatňovala vedúca úloha komunistickej strany v kultúre. Totalitný systém organizoval všetko podľa sovietskeho vzoru vojenským spôsobom. Umelcov delili podľa členstva vo zväzoch na evidovaných, kandidátov členstva a členov. Nasledovali laureáti. Boli rôzne stupne laureátstva a na vrchole bola Štátna cena Klementa Gottwalda. Ďalším stupňom povýšenia bol titul zaslúžilý umelec a vrchol hierarchie bol národný umelec. Priamu moc povoľovať výstavy, publikovanie, účinkovanie v divadle a filme mali zväzoví funkcionári. Tí však tiež neboli všemocní a nad nimi stáli úradníci z ministerstva kultúry a nad tými ešte mocnejší z aparátu komunistickej strany. Zákazy boli málokedy písomné, záznamov je málo, najmä za normalizácie si na to súdruhovia dávali pozor.
Boli tu však aj šéfredaktori, riaditelia divadiel, filmových ateliérov na Kolibe, ústavov Slovenskej akadémie vied, rektori a funkcionári vysokých škôl a podobne. Funkcie sa kumulovali. Za normalizácie bolo známe, že slovenskú kultúru riadia Miroslav Válek a Ľudovít Pezlár, v rámci straníckej hierarchie boli rovnocenní, boli členovia predsedníctva ÚV KSS. Nad nimi však trónil Vasil Biľak, ktorý občas do slovenskej kultúry zasahoval z Prahy.
Nič však v reálnom živote neexistuje v čistej podobe. Ľudia sa menia, v rôznych situáciách sa správajú rôzne. Vonkoncom nemožno tvrdiť, že každý národný a zaslúžilý umelec bol slabý umelec, ktorý dostal titul za servilitu. Boli talentovaní umelci, ktorí mali všetky predpoklady na rozvoj, ale zničila ich politika a alkohol, v ktorom topili výčitky svedomia. Cukríkom, ktorým lákali komunisti na spoluprácu umelcov, mohol byť prísľub titulu, usporiadanie výstavy, veľká zákazka atď. Slovenskí umelci tvorili široké spektrum charakterov: od zastrašených až po odvážnych. Dominik Tatarka bol nepopierateľne odvážny. Hlavným vynucovacím prostriedkom normalizátorov bol strach. Na šírenie strachu mali ŠtB. Tá dostávala tipy a udania od funkcionárov a svojich agentov, ktorých umelcov majú zastrašovať a Tatarka bol na prvom mieste medzi prenasledovanými.
Zdôrazňujem to hlavné: umelci nie sú vyzbrojení nejakou špeciálnou imunitou voči tlaku moci. Sú možno márnivejší ako iné stavy a vedia sa veľmi vášnivo nenávidieť. A ceny a tituly obľubujú! Niekoľko príkladov na ukážku celého spektra postojov najmä k totalitne oficialite poskytujem.
Z výtvarníkov veľmi túžil po titule národný umelec Gustáv Mallý. Zomrel v roku 1952 a titulu sa nedočkal. Kolujú fámy, že sa utrápil čakaním na titul, ale potvrdiť ich neviem.
Božena Slančíková-Timrava, tá tetka z dediny, si uchovala ostrý a jasný pohľad až do staroby a má moju hlbokú úctu. Napísala, že ak sa má stať národnou umelkyňou za tú cenu, že nebude mať pohreb „z kostola“, tak žiadny titul nechce. Národnou umelkyňou sa stala v roku 1947. Či mala cirkevný pohreb, neviem, zomrela v roku 1951.
To Martin Benka cirkevný pohreb nemal, i keď som našiel mnoho dôkazov, že bol veriaci. Je ukážkovým prípadom zberateľa vyznamenaní. V roku 1937 získal Štefánikovu krajinskú cenu. Pri príležitosti prvého výročia vyhlásenia Slovenskej republiky 14. 3. 1940 mu udelili štátnu cenu za výtvarnú tvorbu. Spolu s ním dostali cenu básnik Andrej Žarnov a Mikuláš Schneider-Trnavský.
Hoci bol spočiatku u komunistov v nemilosti, už v roku 1948 dostal od nich cenu. V jeho pamätiach som našiel tento zápis: „Dostalo sa mi pocty od štátu z rúk ministra školstva a kultúry prof. Zd. Nejedlého. Laureátska št. cena II. triedy. ... Zato vážil som si danej mi pocty, i keď bola polovičná. Horšie následky sa dostavili, ktoré zarmútili. ... Peniaze Kčs päťdesiattisíc (t. j. laureátsku cenu II. tr.) mal som doma pre prípad kúpy stavebného pozemku a chyba z mojej strany bola, že som si ju neuložil do banky a tým pripadla zasa štátu, viac-menej v znevýhodnenej mene pri menovej reforme.
... Žiadosť som napísal. – Poškamral, požaloval sa, oľutoval a – nezošalel!“
V roku 1953 mu bol udelený titul národný umelec. Mal 65 rokov. V roku 1954 mu Janko Alexy písal: „Miloš Bazovský mi píše, že ‚rentu‘ nebudeš dostávať. Asi aj v Tvojom menovaní je slovo ‚čestný titul‘, ako i v mojom. Ak je to pravda, bude Ti musieť Povereníctvo kultúry vymáhať rentu vzhľadom na Tvoje choroby. To pôjde. ... Potom vyhľadaj na Povereníctve kultúry sochára Ruda Uhra a on nech Ťa predvedie k povereníkovi Ondrejovi Klokočovi, u ktorého nájdeš porozumenie. Nedávno som s oboma hovoril o Tvojej veci.“
V októbri roku 1963 dostal Benka gratulačný list od Františka Kalinu, vedúceho redaktora Vydavateľstva Osveta v Martine, v ktorom mu chybne blahoželal k udeleniu titulu národný umelec. Benka rukou pripísal poznámku:
„Ako vedúci redaktor nevie, že titul národného umelca som dostal v r. 1948! Asi nečítal noviny, nepočúval rozhlas, nevidel televízor, z čoho sa mohol dozvedieť, že mi bol udelený Rad republiky k 21. septembru 1963.“

.naivný ťuťmák a hochštapler
Mýlil sa však aj urazený majster, lebo „národného“ dostal až v roku 1953, pozri text vyššie. Nechcem však, aby národný umelec Martin Benka, nositeľ Radu republiky, vyšiel z tohto textu ako naivný ťuťmák a hochštapler. Tituly a vyznamenania boli naozaj jeho slabosťou, v tomto smere bol veľmi márnivý. Veľmi nehľadel na to, kto mu ten titul dáva. Iste, mal aj slabiny, podliehal aj tlaku moci, ale on nikoho nekádroval ani neudával. Naopak: jeho kádrovali, jeho udávali, jeho fízlovali, jemu závideli, na ňom si mnohí duševní maloroľníci brúsili jazyky. Nuž bál sa, aj kľučkoval, ale treba vyjasniť, koho sa bál, a prečo! Keď hodnotím jeho život, to pozitívne vysoko prevláda. A od komunistov prežil aj poriadne poníženia.
Podobne to bolo s Fullom. Toto sú tie prípady, keď totalitná moc potrebuje umelca, aby sama seba prikrášlila a ukázala sa v milosrdnom svetle. Vyznamenávala umelcov, ktorých dovtedy prenasledovala. To sa stalo aj neskôr v období tzv. perestrojky. Milan Lasica, ktorý dostal pol roka pred novembrom 1989 „zaslúžilého“, to komentoval takto: „To bolo veľmi zaujímavé. Myslím, že som to dostal preto, lebo ten režim v roku 1989 chcel ukázať, aký je úžasne liberálny, že vyznamená aj takých ľudí, ktorí s ním politicky nemajú nič spoločné.“ A vyjadril sa aj k neskoršiemu vyznamenaniu od Ivana Gašparoviča: „Pokiaľ ide o poctu, ktorá sa volá Pribinov kríž, tak tam mám trochu zmiešané pocity, dokonca by som povedal, že cítim určitú pachuť, väčšiu, než za to zaslúžilé umelectvo.“ Na otázku, či neuvažoval, že to odmietne, odpovedal: „Nie, ja nemám rád takéto gestá. Nikto sa ma vopred nespýtal, či to prijmem.“

.veľmajster diabolského vydierania
Zvykne sa hovoriť, že v súčasnosti máme slobodu, ale podliehame tlaku komercie. Treba to upresniť. V päťdesiatych rokoch skončilo mnoho umelcov vo väzení. Zacitujem z môjho iného rozhovoru na túto tému: „Normalizačný nátlak bol predovšetkým komerčný! Chceš cestovať na Západ? Podpíš spoluprácu a môžeš tam byť takmer stále. Chceš docentúru a mať vyšší plat? Chceš mať dobré miesto v Slovenskej akadémii vied? Vstúp do KSČ! Môžeš si vybrať: chceš byť šéfredaktorom literárneho časopisu, alebo byť korektorom? Chceš byť zaslúžilým umelcom? Chceš, aby sme ti zrušili zákaz publikovania? Chcete, aby sme vám znovu povolili vlastné divadlo? Chceš, aby sme dovolili tvojim deťom študovať? Stačí jeden podpis, trebárs pod antichartu!“
Miroslav Válek bol veľmajstrom tohto premysleného, doslova diabolského vydierania. To on ho nazval metódou pozitívnej kompromitácie. Vydieraný mal pocit, že mu kolega minister a utajený priaznivec medzi mocnými – pomohol. Válek rád vystupoval ako akýsi biblický Jozef z Arimatie komunistickej verchušky. Spomeniem napríklad text, ktorý napísal Vincent Šikula pri príležitosti ktoréhosi zjazdu. Šikula napísal, že spisovateľ je bubeníkom a politik je generálom. Generál-politik zavelí a spisovateľ bubnuje. Keby to napísal Milan Lajčiak alebo Andrej Plávka, tak sa zasmejem a neprekvapí ma to. Keď som však toto prečítal od autora niektorých kníh, ktoré som mal rád, bol som značne deprimovaný. Toto bola cena za titul zaslúžilý umelec?“
Na záver sa však vráťme k Dominikovi Tatarkovi, keďže preberám cenu nesúcu jeho meno. Nepatrím k bezvýhradným uctievačom jeho literatúry. Aj jeho životná cesta bola komplikovaná, dalo by sa všeličo kritizovať, o všeličom polemizovať.
Jedným dychom však dodávam – od chvíle, keď ho komunistická moc zavrhla a zaradila medzi stroskotancov a zapredancov, nijaký kompromis ducha nepripustil. Údel prenasledovaného karpatského zbojníka bezo zvyšku prijal a zotrval v ňom až do smrti. Stal sa mytologickou postavou a sám aj mytologizoval priateľov disidentov. Václava Havla nazýval knieža Václav, môjho priateľa Mariána Hubu nazval apoštolom. Počas dlhého, otravného, demoralizujúceho obdobia normalizácie sa stal jeho fotogenický starecký zjav symbolom neúhybnosti. Môžeme dôvodiť a vysvetľovať, prečo sme nepodpísali chartu a nestali sa disidentmi, prečo si to Tatarka mohol dovoliť a my nie, ale to je asi tak všetko, čo môžeme urobiť.
Aj on sa mohol kajať a nasypať si popol na hlavu, odvolať svoje postoje „z krízových rokov“. Vydali by mu možno Prvý a druhý úder, aby ho zosmiešnili. Dostal by aj honorár, ponižovali by ho však naďalej. Počas normalizácie svoju úlohu ikony splnil poctivo a bez zvyšku.
Lebo, ako hovoril môj spolužiak Igor Minárik, ktorý to počul od Mariána Mudrocha: „Vo veciach ducha niet kompromisu.“

Ľubomír Longauer/
Narodil sa v roku 1948 v Banskej Bystrici, študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu, neskôr na Vysokej škole výtvarných umení. Po škole pôsobil ako pedagóg na Ľudovej škole umenia v Topoľčanoch, po roku 1975 ako výtvarník v slobodnom povolaní. V rokoch 1992 – 1993 bol prorektor VŠVU, patrí do patafyzickej Skupiny 29. Vydal viacero kníh, o. i. dve časti príbehu o dejinách slovenskej grafiky, Vyzliekanie Slovenska z kroja (2014) a Modernosť tradície (2012). Minulý týždeň získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2014. Publikovaný text odznel ako tatarkovská reč, medzititulky redakcia.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite