Mocenské násilie, do ktorého premiér zapriahol políciu i Krajský súd v Bratislave, je v civilizovanej Európe nevídané. Precedens má možno v Bulharsku a Albánsku, kde štát podobne vytláčal z energetiky český ČEZ, a niečo by sa našlo aj v súčasnom Maďarsku.
Je pravda, že vôľu po renacionalizácii energetiky vidno s nárastom jej významu aj inde v Európe. Metódy sú však celkom iné. Výrok o neplatnosti zmluvy pár hodín pred jej výpoveďou (tú dala Vodohospodárska výstavba ešte v decembri) je flagrantným zneužitím súdu, aké do civilizovaného sveta nepatrí. Svetu tým prezentujeme asi toto – pozrite sa, toto je slovenská demokracia, v ktorej neexistuje oddelenie mocí, tu vláda dostane verdikt, ktorý si želá, a ešte aj v čase, ktorý si určí. A rovnako sú mimo západného kultúrneho okruhu policajné razie, vyhrážky z tlačových konferencií, že „Gabčíkovo si berieme späť“ či demonštratívne zabratie elektrárne pred kamerami premiérom osobne.
Výrok v odvolacom konaní padol po ôsmich rokoch. A to je zrejme prvý z dôvodov, prečo sa Fico teší predčasne, že získa od Talianov späť nielen Gabčíkovo, ale aj 35 percent výnosov za uplynulé roky. Oni predsa prevádzkovali elektráreň v dobrej viere. Za prieťahy na slovenských súdoch ozaj nemôžu, a nemôžu ani za neschopnosť právnikov štátu správne čítať zákony. Ak totiž bol naozaj porušený zákon o verejnom obstarávaní (čo je podľa verdiktu dôvod neplatnosti), potom je dokonale absurdné, ak štát, ktorý urobil chybu, žiada od partnera, aby znášal dôsledky jeho chyby.
Druhý dôvod, prečo bude Fico skôr plakať, ako sa smiať, sú analýzy, podľa ktorých šliapol úplne vedľa. Existuje totiž rozumný právny výklad, že ak je neplatná zmluva o prevádzkovaní, tak neplatí ani na ňu naviazaná dohoda o vlastníckych právach. Lenže potom Gabčíkovo nepatrí Vodohospodárskej výstavbe, ale podľa privatizačnej zmluvy Slovenských elektrárňam. Áno, so 66-percentným podielom Enelu. V takom prípade štát nezískal 35 percent výnosov, ale stratil svojich 65... Ak sa ukáže toto čítanie právneho stavu ako správne, pôjde o najväčšiu porciu nekompetencie a ignorantstva, akú si je len možné v jednej vláde predstaviť.
Zvolanie ministra Žigu, podľa ktorého „my len naprávame krivdy, ktoré priniesla obludná privatizácia v roku 2006“, podporuje teóriu, že za záborom Gabčíkova sú najmä politicko-ideologická zášť voči pravici a privatizácii ako takej. Bolo by však chybou zabúdať aj na iný motív. Je ním znehodnotenie podielu Enelu v elektrárňach, ktorý Taliani chceli predávať, čím by sa okamžite zvýhodnil kupec, povedzme, že „blízky“ Ficovi. Napokon, nacionálna stopa navádza na úvahu, že Fico predchádza tomu, aby Gabčíkovo ako národný symbol ovládli Maďari z MVM a MOL, ktorí sú medzi záujemcami o percentá Enelu.
Je pravda, že vôľu po renacionalizácii energetiky vidno s nárastom jej významu aj inde v Európe. Metódy sú však celkom iné. Výrok o neplatnosti zmluvy pár hodín pred jej výpoveďou (tú dala Vodohospodárska výstavba ešte v decembri) je flagrantným zneužitím súdu, aké do civilizovaného sveta nepatrí. Svetu tým prezentujeme asi toto – pozrite sa, toto je slovenská demokracia, v ktorej neexistuje oddelenie mocí, tu vláda dostane verdikt, ktorý si želá, a ešte aj v čase, ktorý si určí. A rovnako sú mimo západného kultúrneho okruhu policajné razie, vyhrážky z tlačových konferencií, že „Gabčíkovo si berieme späť“ či demonštratívne zabratie elektrárne pred kamerami premiérom osobne.
Výrok v odvolacom konaní padol po ôsmich rokoch. A to je zrejme prvý z dôvodov, prečo sa Fico teší predčasne, že získa od Talianov späť nielen Gabčíkovo, ale aj 35 percent výnosov za uplynulé roky. Oni predsa prevádzkovali elektráreň v dobrej viere. Za prieťahy na slovenských súdoch ozaj nemôžu, a nemôžu ani za neschopnosť právnikov štátu správne čítať zákony. Ak totiž bol naozaj porušený zákon o verejnom obstarávaní (čo je podľa verdiktu dôvod neplatnosti), potom je dokonale absurdné, ak štát, ktorý urobil chybu, žiada od partnera, aby znášal dôsledky jeho chyby.
Druhý dôvod, prečo bude Fico skôr plakať, ako sa smiať, sú analýzy, podľa ktorých šliapol úplne vedľa. Existuje totiž rozumný právny výklad, že ak je neplatná zmluva o prevádzkovaní, tak neplatí ani na ňu naviazaná dohoda o vlastníckych právach. Lenže potom Gabčíkovo nepatrí Vodohospodárskej výstavbe, ale podľa privatizačnej zmluvy Slovenských elektrárňam. Áno, so 66-percentným podielom Enelu. V takom prípade štát nezískal 35 percent výnosov, ale stratil svojich 65... Ak sa ukáže toto čítanie právneho stavu ako správne, pôjde o najväčšiu porciu nekompetencie a ignorantstva, akú si je len možné v jednej vláde predstaviť.
Zvolanie ministra Žigu, podľa ktorého „my len naprávame krivdy, ktoré priniesla obludná privatizácia v roku 2006“, podporuje teóriu, že za záborom Gabčíkova sú najmä politicko-ideologická zášť voči pravici a privatizácii ako takej. Bolo by však chybou zabúdať aj na iný motív. Je ním znehodnotenie podielu Enelu v elektrárňach, ktorý Taliani chceli predávať, čím by sa okamžite zvýhodnil kupec, povedzme, že „blízky“ Ficovi. Napokon, nacionálna stopa navádza na úvahu, že Fico predchádza tomu, aby Gabčíkovo ako národný symbol ovládli Maďari z MVM a MOL, ktorí sú medzi záujemcami o percentá Enelu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.