Chvíľu si pretieram oči, čo robí tento skladací hrkotavý relikt na obrovskom plátne v Kjóte. Rozmýšľam, či v tom saké, čo ponúkali v prvom stánku, neboli nejaké záhadné halucinogénne hubky alebo iné fajnoty, podporujúce imagináciu, no nie. Trojposchodový obedár sa ešte stále vznáša nad sálou a púta k sebe oči stovky nadšených japonských gastronautov.
.doktorát z obedárov
Podídem teda bližšie a započúvam sa do prednášky. Vedie ju územčistý, no o to žoviálnejší Japonec. Kto pozná Japoncov, okamžite pri slove žoviálnejší spozornie. Veľmi, veľmi nezvyklé. Dokonca rozpráva vtipy! Európania sa chichocú, ostatní japonskí gurmáni sa nervózne ošívajú, nechápu. Vysvetlenie prichádza po chvíli. Ide o známeho japonského šéfkuchára Kiyomi Mikuni, ktorý študoval v Paríži na Sorbonne a získal tam dokonca doktorát. Ten obhájil svojou obsiahlou a doslova vyčerpávajúcou prácou o obedároch. Ten náš hliníkový bol len ukážkou mnohých obedárov, ktoré existujú všade po svete. Pán Mikuni ale prišiel rozprávať predovšetkým o tých japonských, ktoré volajú jednoducho – bento.
Človek ich vidí skoro všade. Najmä ak cestuje po Japonsku vlakmi. Dostať ich v bežných potravinách či v špeciálnych predajniach priamo na vlakových staniciach. Výrazné čierne krabice, ktoré pôsobia ako starodávny japonský lakírovaný riad, no v skutočnosti sú z polystyrénu. Už na pohľad vyzerajú nesmierne lákavo, a to sme ešte nenazreli dovnútra.
Človek vychovaný kultúrou stravovania v socialistickom bloku, kde sa vždy vo vlakoch rozbalili zo zamastených papierových vrecúšok doma vyprážané rezne, ležiace medzi dvoma krajcami chleba, má pri jedení v kupé trochu ostych. Patrí sa to? A keď to otvorí, nebude druhých vyrušovať nepatričnými vôňami? Nič totiž nie je horšie, žiadne iné väčšie faux pas neexistuje, ako v Japonsku niekoho niečím obmedziť, zneistiť či nebodaj vyrušovať.
No bentobox vyzerá tak úchvatne, že človek európsky neodolá a zariskuje. Sníme z neho dve gumičky, ktoré držia na krabici jeho vrchné veko, nadvihne ho a neverí vlastným očiam. V úhľadných priečinkoch na neho žmurkajú neuveriteľne precízne naaranžované pochutiny od výmyslu sveta. Nastáva presne opačný efekt ako v socialistických vlakoch. Tam ste sa so svojím chlebom chceli čo najrýchlejšie skryť, aj keď vás vždy prezradila ostrá vyprážaná vôňa. Tu máte chuť s bentom obiehať celý vozeň a chváliť sa, čo idete jesť. Problém však je, že takú nádhernú bento krabicu má vo vlaku takmer každý. A chrumká si a vychutnáva, nehanebne a najmä bez akýchkoľvek obáv, že by niekomu do nosa udrela nejaká silná otravná vôňa. Taká totiž v japonskej kuchyni, ktorá všetko skôr varí, blanšíruje alebo podáva surové, takmer neexistuje.
.obedár v divadle
Bento krabice nie sú výmyslom moderného Japonska, majú totiž veľmi dlhú tradíciu. Prvé obedáriky sa datujú už od dvanásteho storočia. Typické bento – úchvatne maľované obedáre z bambusového dreva – zažili svoj najväčší rozkvet okolo sedemnásteho storočia počas obdobia Edo. Boli súčasťou kultúry starých tradičných divadiel No a Kabuki. Keď sa skončili jednotlivé dejstvá týchto ritualizovaných, vysoko sofistikovaných predstavení, založených na javiskovom znaku, v prestávke sa hosťom rozdávali luxusné krabičky s občerstvením. Nezriedka ich obsah silno korešpondoval s predvádzaným kusom.
Rovnako aj dnes v japonských obedároch na cestu nájdeme vyjadrenie aktuálneho ročného obdobia, ktoré vidíme cez sklo vlakového vozňa. A to nielen v ponúkaných surovinách aktuálnej sezóny, ale doslova výtvarným poňatím. Japonci si totiž aj v takomto prípade potrpia na dokonalosť a súznenie s okolitou prírodou. A môžete pri tom sedieť hoci aj v hypermodernom shinkansene a naokolo budú ľudia držať v rukách elektroniku, ktorá do Európy docestuje až o desať rokov.
.autor je scenárista.
S obedárom do práce/
Kto sa chce zdravo stravovať a nechce sa vložiť do rúk všakovakým divným donáškovým službám, ostáva mu len jedno – nosiť si jedlo do práce ako za starých čias. Treba povedať, že je na tom, koniec koncov, niečo upokojujúce. Jediný problém je, samozrejme, s obedárom. Ako domácu a voňavú stravu preniesť do práce tak, aby sa po ceste nevyliala a zároveň nezamorila svojou vôňou okolie? Kto má na to odvahu, siahne po starom dobrom plechovom obedári. Napokon, pri pohľade naň zaplesá každá duša kovaného gastrohipstera. Kto si však nemôže vzhľadom na svoju prácu nosiť do roboty tento dizajnérsky skvost, má aj inú možnosť. A znova ju ponúkajú Japonci. Tí sú obedárikmi úplne posadnutí, pretože si ho so sebou vláči každý povinne už od škôlky. Takže sa stačí poobzerať trochu po internete, a aj tá najvyfintenejšia okostýmčekovaná právnička si tam nájde ten svoj krásny, minimalistický obedársky kúsok. A neobanuje. Japonci totiž myslia na všetko. Aj aby to vyzeralo, aj aby z toho nič nevytieklo a ešte aby to aj držalo teplotu. Jednoducho krása.
.doktorát z obedárov
Podídem teda bližšie a započúvam sa do prednášky. Vedie ju územčistý, no o to žoviálnejší Japonec. Kto pozná Japoncov, okamžite pri slove žoviálnejší spozornie. Veľmi, veľmi nezvyklé. Dokonca rozpráva vtipy! Európania sa chichocú, ostatní japonskí gurmáni sa nervózne ošívajú, nechápu. Vysvetlenie prichádza po chvíli. Ide o známeho japonského šéfkuchára Kiyomi Mikuni, ktorý študoval v Paríži na Sorbonne a získal tam dokonca doktorát. Ten obhájil svojou obsiahlou a doslova vyčerpávajúcou prácou o obedároch. Ten náš hliníkový bol len ukážkou mnohých obedárov, ktoré existujú všade po svete. Pán Mikuni ale prišiel rozprávať predovšetkým o tých japonských, ktoré volajú jednoducho – bento.
Človek ich vidí skoro všade. Najmä ak cestuje po Japonsku vlakmi. Dostať ich v bežných potravinách či v špeciálnych predajniach priamo na vlakových staniciach. Výrazné čierne krabice, ktoré pôsobia ako starodávny japonský lakírovaný riad, no v skutočnosti sú z polystyrénu. Už na pohľad vyzerajú nesmierne lákavo, a to sme ešte nenazreli dovnútra.
Človek vychovaný kultúrou stravovania v socialistickom bloku, kde sa vždy vo vlakoch rozbalili zo zamastených papierových vrecúšok doma vyprážané rezne, ležiace medzi dvoma krajcami chleba, má pri jedení v kupé trochu ostych. Patrí sa to? A keď to otvorí, nebude druhých vyrušovať nepatričnými vôňami? Nič totiž nie je horšie, žiadne iné väčšie faux pas neexistuje, ako v Japonsku niekoho niečím obmedziť, zneistiť či nebodaj vyrušovať.
No bentobox vyzerá tak úchvatne, že človek európsky neodolá a zariskuje. Sníme z neho dve gumičky, ktoré držia na krabici jeho vrchné veko, nadvihne ho a neverí vlastným očiam. V úhľadných priečinkoch na neho žmurkajú neuveriteľne precízne naaranžované pochutiny od výmyslu sveta. Nastáva presne opačný efekt ako v socialistických vlakoch. Tam ste sa so svojím chlebom chceli čo najrýchlejšie skryť, aj keď vás vždy prezradila ostrá vyprážaná vôňa. Tu máte chuť s bentom obiehať celý vozeň a chváliť sa, čo idete jesť. Problém však je, že takú nádhernú bento krabicu má vo vlaku takmer každý. A chrumká si a vychutnáva, nehanebne a najmä bez akýchkoľvek obáv, že by niekomu do nosa udrela nejaká silná otravná vôňa. Taká totiž v japonskej kuchyni, ktorá všetko skôr varí, blanšíruje alebo podáva surové, takmer neexistuje.
.obedár v divadle
Bento krabice nie sú výmyslom moderného Japonska, majú totiž veľmi dlhú tradíciu. Prvé obedáriky sa datujú už od dvanásteho storočia. Typické bento – úchvatne maľované obedáre z bambusového dreva – zažili svoj najväčší rozkvet okolo sedemnásteho storočia počas obdobia Edo. Boli súčasťou kultúry starých tradičných divadiel No a Kabuki. Keď sa skončili jednotlivé dejstvá týchto ritualizovaných, vysoko sofistikovaných predstavení, založených na javiskovom znaku, v prestávke sa hosťom rozdávali luxusné krabičky s občerstvením. Nezriedka ich obsah silno korešpondoval s predvádzaným kusom.
Rovnako aj dnes v japonských obedároch na cestu nájdeme vyjadrenie aktuálneho ročného obdobia, ktoré vidíme cez sklo vlakového vozňa. A to nielen v ponúkaných surovinách aktuálnej sezóny, ale doslova výtvarným poňatím. Japonci si totiž aj v takomto prípade potrpia na dokonalosť a súznenie s okolitou prírodou. A môžete pri tom sedieť hoci aj v hypermodernom shinkansene a naokolo budú ľudia držať v rukách elektroniku, ktorá do Európy docestuje až o desať rokov.
.autor je scenárista.
S obedárom do práce/
Kto sa chce zdravo stravovať a nechce sa vložiť do rúk všakovakým divným donáškovým službám, ostáva mu len jedno – nosiť si jedlo do práce ako za starých čias. Treba povedať, že je na tom, koniec koncov, niečo upokojujúce. Jediný problém je, samozrejme, s obedárom. Ako domácu a voňavú stravu preniesť do práce tak, aby sa po ceste nevyliala a zároveň nezamorila svojou vôňou okolie? Kto má na to odvahu, siahne po starom dobrom plechovom obedári. Napokon, pri pohľade naň zaplesá každá duša kovaného gastrohipstera. Kto si však nemôže vzhľadom na svoju prácu nosiť do roboty tento dizajnérsky skvost, má aj inú možnosť. A znova ju ponúkajú Japonci. Tí sú obedárikmi úplne posadnutí, pretože si ho so sebou vláči každý povinne už od škôlky. Takže sa stačí poobzerať trochu po internete, a aj tá najvyfintenejšia okostýmčekovaná právnička si tam nájde ten svoj krásny, minimalistický obedársky kúsok. A neobanuje. Japonci totiž myslia na všetko. Aj aby to vyzeralo, aj aby z toho nič nevytieklo a ešte aby to aj držalo teplotu. Jednoducho krása.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.