V banalite bežných vzťahov rozohrá autorka hotové peklo moci a teroru. A píše absolútne prosto. Poviedka, v ktorej jednu stredostavovskú rodinku prevráti naruby a vytrasie z nich duše, sa začína takto: „Babička na Floridu ísť nechcela.“ A končí sa: „Bola by to dobrá žena,“ povedal Zatratenec, „keby ju bol niekto odstrelil každú minútu jej života.“ Sarkazmus a irónia sú len pazúrikom, ktorým autorka odlúpne škrupinku úbohej, špekulatívnej dušičky. Jej obeťami sú takmer výlučne počestní občania, presvedčení o svojej dobrote a zaslúženom mieste pod slnkom. Zrazu ich vidíte takých, akí sú. Úplní idioti. Nafúkané nuly presvedčené o vlastnej výnimočnosti. Samaritáni žijúci vo vlastnom svete. Obete smiešnych chúťok. Falošní kazatelia. Devianti. Rasisti. To, čo z tých chudáčikov napokon vylezie, je vo svojich dôsledkoch také desivé, že sa prestávate diviť nad svetom, v ktorom žijeme. Flannery O´Connor vám to naservíruje ako maškrtu. Dobre sa pritom zabáva, ale nie je to výsmech. Až sa zdá, že z tých riadkov sa nesmeje ona, autorka, ale ručí z nich akýsi strašný, starozákonný pánboh. Flannery O´Connor mala v živote málo času. Všetko, čo napísala, je absolútny koncentrát. Môžete prečítať každú vetu a tajomstvo neprekuknete. Môžete to čítať znova. Desivý smiech vás neminie. Kto hľadá láskavý humor, nech po jej diele radšej ani nesiahne. Jedine, že by si chcel pretrieť zrak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.