Ak by sa dalo nájsť jedno slovo, ktoré by mohlo charakterizovať rok 1968, bol by to „nepokoj“. Tancovalo sa i spievalo, ale v mnohých krajinách akosi nervóznejšie. O slovo sa začala hlásiť generácia, narodená po druhej svetovej vojne, ktorá mala výhrady voči rodičom, autoritám, vojnám i režimom.
Vo Francúzsku sa v máji rozhoreli študentské nepokoje a štrajky. Ich bezprostrednou príčinou bolo uzavretie jednej fakulty na parížskom predmestí a nasadenie polície proti demonštrantom. K študentom sa pridali aj odbory, ale nakoniec vysvitlo, že im ide skôr o sociálne záležitosti. Prezident de Gaulle prisľúbil nápravu, pohrozil výnimočným stavom a na koniec júna vypísal predčasné voľby, ktoré s prehľadom vyhrala „jeho“ strana.
Spojené štáty žili okrem protestov proti vietnamskej vojne a prezidentských volieb najmä dvoma atentátmi. Dňa 7. apríla zabili vodcu hnutia na obranu práv černochov Martina Luthera Kinga. Bolo to štyri dni predtým, ako prezident Johnson podpísal Zákon o občianskych právach, na ktorého základe sa stala nelegálnou diskriminácia černochov. O dva mesiace neskôr ukončila guľka atentátnika život senátora Roberta Kennedyho, ktorý bol niekoľko minút predtým zvolený za prezidentského kandidáta kalifornských demokratov.
Až v novembri roku 1969 vyšla najavo informácia, že v marci predchádzajúceho roka spáchala americká vojenská jednotka v juhovietnamskej dedinke My Lai masaker, pri ktorom vojaci postrieľali 507 civilistov.
Ešte horšie veci, ktorým sa však nedostávalo takej pozornosti, sa diali v Afrike. Konkrétne v Nigérii, v ktorej zúrila občianska vojna po tom, ako jedna z jej provincií – Biafra – vyhlásila nezávislosť. Koncom mája 1968 vládne jednotky odrezali Biafru od sveta i od prísunu potravín. Konflikt sa postupne zvrhol na genocídu, ktorej cieľom bolo vyhladiť kmeň Ibov. Denne v tejto provincii prichádzalo o život až 10-tisíc ľudí. V septembri členské štáty organizácie africkej jednoty vyjadrili podporu federálnej vláde. Za dva a pol roka prišlo v Biafre o život okolo dvoch miliónov ľudí.
Vo Francúzsku sa v máji rozhoreli študentské nepokoje a štrajky. Ich bezprostrednou príčinou bolo uzavretie jednej fakulty na parížskom predmestí a nasadenie polície proti demonštrantom. K študentom sa pridali aj odbory, ale nakoniec vysvitlo, že im ide skôr o sociálne záležitosti. Prezident de Gaulle prisľúbil nápravu, pohrozil výnimočným stavom a na koniec júna vypísal predčasné voľby, ktoré s prehľadom vyhrala „jeho“ strana.
Spojené štáty žili okrem protestov proti vietnamskej vojne a prezidentských volieb najmä dvoma atentátmi. Dňa 7. apríla zabili vodcu hnutia na obranu práv černochov Martina Luthera Kinga. Bolo to štyri dni predtým, ako prezident Johnson podpísal Zákon o občianskych právach, na ktorého základe sa stala nelegálnou diskriminácia černochov. O dva mesiace neskôr ukončila guľka atentátnika život senátora Roberta Kennedyho, ktorý bol niekoľko minút predtým zvolený za prezidentského kandidáta kalifornských demokratov.
Až v novembri roku 1969 vyšla najavo informácia, že v marci predchádzajúceho roka spáchala americká vojenská jednotka v juhovietnamskej dedinke My Lai masaker, pri ktorom vojaci postrieľali 507 civilistov.
Ešte horšie veci, ktorým sa však nedostávalo takej pozornosti, sa diali v Afrike. Konkrétne v Nigérii, v ktorej zúrila občianska vojna po tom, ako jedna z jej provincií – Biafra – vyhlásila nezávislosť. Koncom mája 1968 vládne jednotky odrezali Biafru od sveta i od prísunu potravín. Konflikt sa postupne zvrhol na genocídu, ktorej cieľom bolo vyhladiť kmeň Ibov. Denne v tejto provincii prichádzalo o život až 10-tisíc ľudí. V septembri členské štáty organizácie africkej jednoty vyjadrili podporu federálnej vláde. Za dva a pol roka prišlo v Biafre o život okolo dvoch miliónov ľudí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.