Začnime Gréckom. Jeho vláda tvrdí, že obrovský dlh štátu gniavi ekonomiku a tá je odsúdená na smrť. Áno, dlh vo výške 170 percent HDP je obrovský. Nemá však zďaleka taký deštrukčný vplyv na ekonomiku, ako by sa mohlo zdať. Grécku totiž výrazne pomohli krajiny eurozóny nadštandardne nízkymi úrokmi a výrazne predĺženou lehotou splácania. Preto je každoročný účet za dlh v Grécku v súčasnosti menší ako v Taliansku, Portugalsku alebo Maďarsku. Navyše, aj keď to nie je jednoduché, iné európske krajiny dokázali mať dlhodobo také prebytky, aké sú dnes vyžadované od Grécka.
Určite by bolo lepšie šetrenie dávkovať. Na druhej strane takéto rozhodnutie majú v rukách krajiny, ktoré v minulosti nezašli za hranu ako Grécko. A ak by Grécko nedostalo vonkajšiu pomoc, trhom vynútené šetrenie by bolo oveľa razantnejšie, pretože rozpočet by musel byť okamžite vyrovnaný. Pomoc ostatných krajín Grécku teda zabezpečila, že si mohlo šetrenie viac rozdeliť. Áno, môžu existovať argumenty, že šetrenie mohlo byť pozvoľnejšie, najmä ak by to bolo kompenzované väčším reformným úsilím. Z pohľadu udržateľnosti dlhu totiž budúci vyšší rast dovoľuje mať vyšší deficit v súčasnosti. Dôveryhodnosť gréckych argumentov však podkopáva napríklad snaha zastaviť privatizácie, ktorá by práve mohla byť tou reformou, ktorá nebrzdí ekonomiku.
A čo pohľad nemeckých ekonómov? Finančná kríza ukázala, že radikálne plošné šetrenie v ťažkých časoch je ako olovené tenisky pre bežca. Prichádza k zbytočnému trápeniu. Navyše, pokiaľ je beh príliš dlhý, bežec si dlhodobo ublíži na zdraví. HDP Grécka kleslo porovnateľne s Weimarskou republikou pred nástupom Hitlera. Rozdiel medzi predpokladmi a realitou je obrovských 20 percent HDP. Grécko totiž málo exportuje, a preto je znižovanie deficitu ešte bolestivejšie v ťažkých časoch. Podľa niektorých odhadov treba pre zníženie deficitu o 1 euro znížiť výdavky až o 2 eurá.
Pritom existuje lepší spôsob pre ťažké časy – oveľa väčší dôraz na štrukturálne reformy, ktoré dovolia postupnejšie dávkovanie znižovania deficitov. A práve Nemecko v tom nemusí byť príklad hodný nasledovania. Svoju súčasnú konkurencieschopnosť si kúpilo aj 10-ročným zmrazením platov v minulosti. Áno, krajina dosiahla vyrovnaný rozpočet. Ale analytici poukazujú na to, že deficit sa znížil aj šetrením na úkor budúcnosti, teda vo verejných investíciách. Voličská podpora sa, naopak, kupovala cez spotrebu, napríklad zvyšovaním dôchodkov, čo nie je ideálny recept na zvýšenie potenciálu ekonomiky.
Zdá sa, že vo väčšine vyspelého sveta sa šetrenie robilo plošne. Šetrenie zároveň odčerpalo politický kapitál na uskutočnenie dôležitejších štrukturálnych reforiem. Ako vysvetliť, že politici preferovali plošné šetrenie či zvyšovanie daní, ktoré negatívne postihovali oveľa väčšiu skupinu voličov, a nie cielené štrukturálne reformy, ktoré často odstránia nezaslúžené zisky oveľa menej početnej skupiny? Výzva pre tvorcov politík znie: zohľadňovať spôsob šetrenia a uskutočnené štrukturálne reformy a podľa toho niektorým krajinám ubrať a iným, naopak, pridať úlohu znižovania deficitov.
.autor je viceguvernér NBS.
Určite by bolo lepšie šetrenie dávkovať. Na druhej strane takéto rozhodnutie majú v rukách krajiny, ktoré v minulosti nezašli za hranu ako Grécko. A ak by Grécko nedostalo vonkajšiu pomoc, trhom vynútené šetrenie by bolo oveľa razantnejšie, pretože rozpočet by musel byť okamžite vyrovnaný. Pomoc ostatných krajín Grécku teda zabezpečila, že si mohlo šetrenie viac rozdeliť. Áno, môžu existovať argumenty, že šetrenie mohlo byť pozvoľnejšie, najmä ak by to bolo kompenzované väčším reformným úsilím. Z pohľadu udržateľnosti dlhu totiž budúci vyšší rast dovoľuje mať vyšší deficit v súčasnosti. Dôveryhodnosť gréckych argumentov však podkopáva napríklad snaha zastaviť privatizácie, ktorá by práve mohla byť tou reformou, ktorá nebrzdí ekonomiku.
A čo pohľad nemeckých ekonómov? Finančná kríza ukázala, že radikálne plošné šetrenie v ťažkých časoch je ako olovené tenisky pre bežca. Prichádza k zbytočnému trápeniu. Navyše, pokiaľ je beh príliš dlhý, bežec si dlhodobo ublíži na zdraví. HDP Grécka kleslo porovnateľne s Weimarskou republikou pred nástupom Hitlera. Rozdiel medzi predpokladmi a realitou je obrovských 20 percent HDP. Grécko totiž málo exportuje, a preto je znižovanie deficitu ešte bolestivejšie v ťažkých časoch. Podľa niektorých odhadov treba pre zníženie deficitu o 1 euro znížiť výdavky až o 2 eurá.
Pritom existuje lepší spôsob pre ťažké časy – oveľa väčší dôraz na štrukturálne reformy, ktoré dovolia postupnejšie dávkovanie znižovania deficitov. A práve Nemecko v tom nemusí byť príklad hodný nasledovania. Svoju súčasnú konkurencieschopnosť si kúpilo aj 10-ročným zmrazením platov v minulosti. Áno, krajina dosiahla vyrovnaný rozpočet. Ale analytici poukazujú na to, že deficit sa znížil aj šetrením na úkor budúcnosti, teda vo verejných investíciách. Voličská podpora sa, naopak, kupovala cez spotrebu, napríklad zvyšovaním dôchodkov, čo nie je ideálny recept na zvýšenie potenciálu ekonomiky.
Zdá sa, že vo väčšine vyspelého sveta sa šetrenie robilo plošne. Šetrenie zároveň odčerpalo politický kapitál na uskutočnenie dôležitejších štrukturálnych reforiem. Ako vysvetliť, že politici preferovali plošné šetrenie či zvyšovanie daní, ktoré negatívne postihovali oveľa väčšiu skupinu voličov, a nie cielené štrukturálne reformy, ktoré často odstránia nezaslúžené zisky oveľa menej početnej skupiny? Výzva pre tvorcov politík znie: zohľadňovať spôsob šetrenia a uskutočnené štrukturálne reformy a podľa toho niektorým krajinám ubrať a iným, naopak, pridať úlohu znižovania deficitov.
.autor je viceguvernér NBS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.