Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O hnutí za demokraciu

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Lichtenštajnsko pôsobí ako živá demokracia s vysokou volebnou účasťou, častými referendami a korenistými listami čitateľov v oboch denníkoch.

Štát s jedenástimi obcami má federálnejšiu štruktúru než napríklad 106 721-krát väčšia Ruská federácia: lichtenštajnský región Unterland, ktorý od susedného Oberlandu delia polia s hlávkovým šalátom, požíva podľa parlamentnej brožúrky blokačnú menšinu: „Unterland má výhody a ako menšina stojí pod ochranou.“
A predsa nie je Lichtenštajnsko žiadnou demokraciou, knieža má právo veta na všetko. „Demokratizačné hnutie“ tu, pravdaže, existuje. Má 227 členov z celkovo 37-tisíc obyvateľov.
Vo Vaduze sú po zatvorení bánk voľné všetky parkovacie miesta. Od cudzincov, ktorí sem dochádzajú cez hranice, sa očakáva, že po práci hneď opustia krajinu, čo aj radi robia. Usadil som sa na schôdzi krajinského parlamentu. Všetci 25 poslanci sú zhromaždení za okrúhlym stolom. Jeden z nich, ktorý prejde do najsilnejšieho útoku – „hovorím to s plným vedomím, tárajú sa tu o tom hlúposti“ – pritom nespúšťa zrak zo svojich poznámok. Poslanci sa neustále otáčajú smerom ku mne, udivene mi prikyvujú.  
Demokratizačné hnutie, na čele ktorého stoja najmä dôchodcovia, mi posiela jediného mladého člena vedenia. Marco Fausch, 27-ročný čulý mladík, hipster s vlniacou sa bradou, ktorý raz pracuje pre nejaký fond, inokedy vo fabrike na jedlo pre mačky, alebo ako kultúrny referent. A tomu celému sa vysmieva: „Lichtenštajnsko je národ kupcov. Je to jediná krajina, pomenovaná po človeku, ktorý si ju kúpil. Sme posledným zvyškom Svätej rímskej ríše národa nemeckého.“ Ako obyvateľ Unterlandu sa Fausch smeje z rivality s Oberlandom, súčasne sa však dotýka ďalšej kultúrnej hranice: Vaduz a Schaan, hoci obe tieto mestá ležia v Oberlande, sú „tak trochu ako Istanbul a Ankara“. Pozná Turecko, zúčastňoval sa na protestoch v parku Taksim Gezi. Istanbulskí demonštranti sa mu čudovali: „Vám sa predsa darí dobre. Prečo bojujete za demokraciu?“
Hlavnou postavou rozhovoru je „knieža“. Hans-Adam II. je bankár, vinohradník, lesník, zberateľ umenia, majetok multimiliardára presahuje HDP štátu. „Patrí mu meno štátu,“ „zaisťuje zvodidlá našej demokracie,“ „voči kniežaťu tu cítiť obrovskú a odhodlanú vernosť“. Jeho oponenti sú označovaní za „nepriateľov kniežaťa,“ jeden z nich raz našiel pred domom hlavu z prasaťa. „Nebezpečenstvo života nehrozí,“ ale zo strachu z hospodárskych nevýhod niektorí demokratizátori svoje meno radšej taja.  
Fauscha som sa opýtal na dôvody lichtenštajnského bohatstva. „Sú Lichtenštajnčania takí usilovní?“ – „Samozrejme, že nie. V tomto centre financií sa dá oproti Frankfurtu  a Londýne ušetriť na daniach 20-30 percent. Lichtenštajnsko sa pasie na daňovom základe.“ – „Je to teda parazitný štát?“ Lichtenštajnčan hipster váha. Dlho premýšľa. Potom povie: „Do istej miery áno.“
Napokon sa treba dotknúť veľkej prehry. V roku 2012 vyvolalo demokratizačné hnutie referendum, ktorým chcelo odstrániť kniežacie právo veta aspoň na referendá. Ale 76 percent voličov sa vyslovilo proti. „To bol riadny vlastný gól. Knieža nám to stále predhadzuje na oči – že demokraticky legitimizoval nedemokratické právo.“
Lúčim sa. „Ostatní sú unavení,“ hovorí Fausch. Zaujímavé, pomyslím si v prázdnej podzemnej garáži kniežacej banky. V Európe inak stretávam iba ľudí, ktorí by sa pre obavy z chudoby radšej vzdali svojich občianskych práv kvôli lacnejšiemu plynu, jedlu. Tento fenomén je očividne prítomný i na druhom konci škály blahobytu. Demokracia sa dá odkúpiť aj za 100 000 eur ročne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite