Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Legendy a hrdinovia

.časopis .film

Napriek tomu, že mal Americký ostreľovač šesť nominácií na Oscara, zúročil len jednu (za zvukové efekty). No pár dní po zrolovaní červeného koberca sa o žiadnom z amerických filmov nehovorí viac.

V utorok 24. februára si porota v súdnej sieni texaského mesta Stephenville vypočula znalcov z oblasti psychiatrie a odobrala sa na poradu za zatvorenými dvermi. O dve a pol hodiny neskôr dospela k názoru, že vojnový veterán Eddie Ray Routh, obžalovaný z vraždy Chrisa Kylea a Chada Littlefielda, svoju paranoju a schizofréniu iba predstieral. To znamená, že 2. februára 2013 vraždil s plným vedomím toho, čo robí. Pár minút po tom, ako si sudca vypočul rozhodnutie poroty, odsúdil obžalovaného za dvojnásobnú vraždu na doživotie.
Súdna sieň, v ktorej bolo pojednávanie, sa podľa denníka The New York Times nachádza ani nie päť kilometrov od kina, v ktorom už niekoľko týždňov premietajú film Americký ostreľovač. Jeho hrdinom je jedna z Routhových obetí, špičkový snajper elitnej jednotky americkej armády Navy SEALs Chris Kyle, známy ako The Legend, Legenda (v Amerike) alebo al-Shaitan Ramadi, Diabol z Ramadi (medzi bojovníkmi a podporovateľmi al-Káidy).

.človek a Legenda
Kontroverzie okolo Amerického ostreľovača sa nezačali filmom, ale knihou. Išlo o autobiografiu s rovnakým názvom ako neskorší film, ktorú v roku 2012 napísal Chris Kyle spolu so spisovateľom Jimom DeFelicem a právnikom Scottom McEwenom. Hoci mal v tom čase Kyle len 38 rokov, bolo o čom písať. Rodák z texaského mesta Odessa vyrastal v typicky južanskej patriotickej rodine a od detstva mal mimoriadny talent: presne strieľať vraj vedel skôr, než sa naučil bicyklovať. Mal aj pomerne výbušnú povahu, bol vášnivým lovcom, rád si vypil a chcel sa stať kovbojom. Keď videl v priamom televíznom prenose pád newyorských Dvojičiek, patriotizmus prevážil a napriek relatívne vysokému veku (mal 28 rokov) a nevojensky mohutnej postave (jeho obľúbeným nápojom bolo pivo) sa prihlásil do špeciálnej jednotky amerického námorníctva. Absolvoval náročný výcvik a vzhľadom na strelecký talent sa stal snajperom, ostreľovačom.
Počas štyroch misií v Iraku mal 160 potvrdených (a okolo 200 nepotvrdených) zásahov, vďaka čomu sa stal najúspešnejším ostreľovačom v americkej histórii a teda Legendou, respektíve al-Shaitanom. Po návrate z poslednej misie si uvedomil, že mu hrozí rozpad rodiny a z jednotiek SEAL preto vystúpil. No na nevojenský život sa mu adaptovalo ťažko, hoci to – podľa filmu, knihy aj podľa tých, čo ho poznali – viac-menej zvládol. Najprv sa stal prezidentom firmy Craft International, ktorá poskytovala výcvik americkej armáde a polícii, neskôr sa rozhodol venovať svoj čas a energiu vojnovým veteránom, ktorí trpeli posttraumatickým syndrómom. Organizácii, ktorá sa starala o veteránov, venoval aj veľkú časť peňazí, ktorú získal za svoju autobiografiu. Tá sa totiž stala bestsellerom: za rok od jej vydania sa predalo viac než milión kusov.
Jedným z veteránov bol aj Eddie Ray Routh, ktorý strávil nejaký čas na vojenských misiách ako mechanik zbraní a po návrate domov trpel depresiami. Jeho matka sa skontaktovala s Kylom a prosila ho o pomoc synovi. Kyle sa s ním stretol a spolu so svojím kamarátom Chadom Littlefieldom ho 2. februára 2013 zobrali na strelnicu, kde ich Routh obidvoch (Kylovou zbraňou) od chrbta zastrelil.
Chris Kyle bol však nielen Legendou, ale zdá sa, že aj človekom, ktorý uveril, že Legendou skutočne je. Michaelovi Mooneymu, reportérovi novín D Magazine, napríklad detailne opísal, ako v roku 2009 na pumpe na predmestí Dallasu štyrmi presne mierenými strelami zo svojej pištole zastrelil dvoch ozbrojených mužov, ktorí mu chceli ukradnúť auto (každého zasiahol dvoma ranami, pričom strieľal „popod pazuchu”). Keď na miesto činu prišla polícia, namiesto zatknutia mu údajne poďakovali za služby vlasti. Problém je len v tom, že – ako zistil Nicholas Schmidle z New Yorkeru – miestna polícia o tomto incidente nič nepočula a podľa šerifa Tommyho Bryanta k nemu „zaručene nedošlo”.
Prípad z roku 2006 mal dokonca súdnu dohru. Chris Kyle totiž v jednej rozhlasovej talkšou porozprával, ako sa pobil v bare s bývalým zápasníkom a guvernérom Minnesoty (a členom elitnej jednotky Underwater Demolition Team, ktorá sa neskôr zmenila na Navy SEALs) Jesse Venturom. Ventura údajne na stretnutí členov SEALs a ich rodinných príslušníkov na pietnej spomienke za padlého kolegu povedal, že jednotka „si stratu pár mužov zaslúži”. Kyle robustného Venturu údajne „zložil jedným úderom.” Keď sa to Ventura dozvedel, Kyla zažaloval za poškodzovanie dobrého mena. Súd, v ktorom išlo o 1,845 milióna dolárov, Jesse Ventura v júli 2014, teda už po Kylovej smrti, vyhral. Zaplatiť mu bude musieť Kylova manželka Tya.
Ani jeden z týchto incidentov (v americkej tlači sa ich spomína viac) nijako neznižuje Kylovo hrdinstvo na fronte, ani fakt, že významne pomohol mnohým veteránom. Len ho ukazuje ako človeka, ktorého vojna hlboko poznačila a v statočných bojoch s vlastnými démonmi nie vždy vyhrával. Škoda, že sa do Eastwoodovho filmu nič z toho nedostalo. Bol by pravdivejší.

.vojna a hrdinovia
Ďalšou kontroverznou stránkou Amerického ostreľovača je to, ako rôzne bol prijatý v Amerike a v Európe. Amerických divákov film nepochybne oslovil. Od vianočnej premiéry film len v USA zarobil viac než 320 miliónov dolárov (je to viac než ostatných sedem snímok nominovaných na Oscara v kategórii Najlepší film roka). Pozitívne film však hodnotili aj americkí kritici. „Americký ostreľovač nie je iba tragédiou,” píše filmový kritik liberálne ladeného časopisu New Yorker Richard Brody. „Je to americká tragédia, je to vízia tragickej stránky amerického osudu. Má ďaleko od patriotickej pompéznosti, hľadáčikom amerického sebavedomia hľadí do nebezpečného víru.” Jeho kolega Anthony Lane považuje Ostreľovača za „mimoriadne silný vojnový film a zároveň mimoriadne silný protivojnový film,” chváli hercov, Eastwoodov spôsob zobrazovania vojnových scén prirovnáva k Hitchcockovmu majsterštyku Okno do dvora („Eastwood akoby nás umiestňoval dovnútra kamery.”).
Podľa Xana Brooks z britského Guardianu je film „srdečným poďakovaním americkej hrubej sile za vojnu v Iraku,” pričom sa mu zdá, že „film nebol ani tak režírovaný ako diktovaný” a Eastwood sa „tak sústredil na pušku, že sa previnil „tunelovým videním“ (teda nevnímal okolie – pozn. red.). Naša kolegyňa Zuzana Mojžišová považuje film za „nevýrazný” a za „glorifikujúci vojnu”.
Videli kritici na oboch stranách Atlantiku ten istý film? Určite áno. Rozdiel v tom, ako film vnímame, je pravdepodobne spôsobený tým, že my v Európe máme oveľa komplikovanejší a asi aj cynickejší postoj k hrdinstvu. A napriek tomu, že náš najväčší sused je vo vojnovom stave, zabudli sme na to, čo vojna znamená. Clint Eastwood nám – americky naivne a zbytočne heroizujúco – ukazuje, že vo vojne sú ľudia ako Chris Kyle potrební, ba priam nenahraditeľní. Muži, ktorí radi strieľajú, ktorí sú ochotní položiť životy za čosi také efemérne, ako je vlasť, muži, ktorí majú radi svaly a uniformy a dokážu si zastať svoje miesto vo „vojnovej hre”. Takíto muži (alebo aj ženy) za normálnych okolností v lepšom prípade navštevujú posilňovne a venujú sa silovým športom, v horšom vytrhávajú sedačky na futbalových štadiónoch. Takíto muži (a ženy) však dnes aj bránia Mariupoľ a bojujú s armádou Islamského štátu.
Ak nám chcel Clint Eastwood toto pripomenúť, tak jeho Ostreľovač splnil svoju misiu. Ak chcel, aby jeho film zasiahol aj nás, švejkovských Európanov, mal svojho hrdinu zobraziť pravdivejšie, uveriteľnejšie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite