Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V eurobúdke

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Keď sa v roku 2014 roztrhol východ Ukrajiny, prišiel maďarský premiér Orbán s požiadavkou, aby 150-tisíc Maďarov, žijúcich na západe krajiny, získalo autonómiu.

Odvtedy nebolo počuť nič. Vydal som sa preto do jediného ukrajinského okresu, v ktorom žijú väčšinovo Maďari, do Berehova (Beregszászu). Moje znepokojené otázky vyvolali v mužoch príval slov, stále splietali, ktorý poslanec ich zastupuje v Kyjeve, v Budapešti alebo v Bruseli. Zhrniem to aj kvôli vlastnému pokoju: všetci vyzdvihovali multietnický charakter svojho Zakarpatska, „je to tu všetko pomiešané“, „je tu pokoj“.
Teraz iba detaily. Ukrajinskojazyčné rádio už nehrávalo žiadne ruské pesničky, maďarskojazyčné však áno. V jednu slnečnú zimnú nedeľu som išiel cez maďarsko-kalvínske pohraničné dediny, zdalo sa, že Maďari sa už dávno vysťahovali. Len na ukrajinskom jazykovom ostrovčeku Svoboda bol pajzel s potravinami preplnený. Zakarpatských regionálnych patriotov som našiel aj tu, zároveň v nich blčal národno-ukrajinský hnev. „Niektorí z našich pohraničných vojakov sú na Donbase ako dobrovoľníci.“ - „A vaši Maďari?“ – „Neviem o žiadnom, ktorý by tam bojoval.“
Prechádzal som sa Beregszászom. 48 percent Maďarov, 39 percent Ukrajincov, šesť percent Rómov, päť percent Rusov. V spustnutých termálnych kúpeľoch som si sadol do šafranovožltého parného kúpeľa, a načúval rozhovoru dvoch Ukrajincov. „Nehovorme o politike!“, upozornil jeden z nich, škúliac nedôverčivo po mne. Ľudia sa rozčuľujú, že za ministrov máme troch cudzincov. Ale je normálne, že najvyššie štátne úrady zastávajú traja Židia?“
Spoznal som jedného mladého Maďara z Beregszászu, ktorý dozeral na blízke hranice. „Maďarskí pohraničiari boli dobre zásobení, my sme boli celkom zabudnutí.“ Z frontu unikol vďaka klamstvu svojej matky. „Chcete autonómiu?“ – „Hm, prišli sem cudzinci, ktorí chceli niečo vyprovokovať. Ale už sú zas preč.“ Až časom som pochopil, že myslel ukrajinských nacionalistov. Pracoval aj v Moskve, ale od Ruska nič neočakával, „Rusko skape“.
Večer ma vytiahol do baru potetovaný mladík, za normálnych okolností sa tam zdržiavala len jeho snúbenica, barmanka. Ona Maďarka, on polovičný Rus. Pýtal som sa ho: „Za koho bije tvoje srdce, Láci?“ – „Za Juditu!“ – „Teda za Maďarsko?“ – „Áno!“ Onedlho povedal: „Najviac milujem ruský jazyk.“ Omámený vodkou, buchol päsťou na výčap a zvolal: „Ak budem môcť, Putina zabijem.“
Neskoro v noci ma v parku upútal niekoľkonásobne zabalený kváder. Domnieval som sa, že je to nový pomník, niečo na spôsob toho, ktorý už bol v centre mesta, venovaný trom padlým berehovským Ukrajincom, zvečneným vo vojnových facebookových fotopózach. Pristúpil som bližšie, čumel som do bielej búdky zo skleneného vlákna. Zrazu odtiaľ vyšiel silný mužík s veľmi maďarským nosiskom.
Tu stál naozaj kedysi pomník, vyhlásil starý Maďar excelentnou ruštinou, „mladý Lenin s dievčaťom“. Teraz strážil búdku, „je podľa euroštandardov!“    
Opäť som sa opýtal na autonómiu. „Som za ňu, ale treba to vysvetliť.“ Rozhovoril sa, že Zakarpatsko ako celok by malo dostať viac kompetencií. Proti ruštine nemal nič, len povýšeneckým ruským prisťahovalcom kedysi vtĺkol do gebule: „Si vítaný, ale keď žiješ na mojej zemi a ješ môj chlieb, očakávam od teba rešpekt.“ Odvtedy niet problémov.
V búdke by sa mali predávať maškrty od budúceho leta. Dovtedy ju bude ktosi strážiť za jeden mesačný plat, ktorý po prepade ukrajinskej meny činí už len 50 eur. „Áno,“ potvrdil hrdý Maďar so smiechom, „moja pracovná sila má jasne nižšiu hodnotu než búdka.“ Išiel som spať, on si opäť sadol do eurobúdky. Ešte stále je zima. Ešte tam bude sedieť dlho.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite