Malo ísť o veľmi smutnú oslavu. Srbi v Kosove dostali pod symbolický stromček čosi vrcholne neželané – nezávislosť. Išlo zrejme o ich posledné Vianoce predtým, ako sa toto územie, väčšinovo obývané Albáncami, osamostatní od Srbska.
Napokon bolo všetko v rozpore s očakávaniami analytikov. Srbské územia na severe Kosova počas ortodoxných Vianoc (o dva týždne posunutých oproti tým našim) načisto ovládol bujarý smútok. Taký balkánsky.
.z ruky do úst
Toho smútku z temných očakávaní a predtúch bolo pritom rozhodne menej ako rakije (pálenky) varenej s karamelom (hriatô). Obrovský mosadzný kotol pri Chráme sv. Demetra nad Kosovskou Mitrovicou, v ktorom sa elixír varil od skorého popoludnia počas Badneho dana (Štedrého dňa), vydával takú prenikavú vôňu, že ju mierny severák musel zaviať aj do južnej, Albáncami obývanej časti tohto etnicky rozdeleného mesta. Žeby ani oni neodolali? Moslimovia, ktorí tvoria medzi nimi väčšinu (asi 5 percent kosovských Albáncov sú pritom rímskokatolíckeho vyznania) však pálenku nepijú. Aspoň nie na verejnosti.
Alkohol je už tradične overeným stimulátorom všeslovanskej družnosti. „Hej, Čechoslovák, pozri sa na ten barák! Vypálili ho teroristi z učky,“ pokrikoval mierne podgurážený starší Srb, pričom ukazoval smerom kdesi dole, do údolia. Nič neobvyklé okrem socialistických panelákov nevidím. Deväť rokov po vojne už ruín výrazne ubudlo. Novotvarom „učka“ tu pritom označujú Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UÇK), gerilovú organizáciu albánskeho ozbrojeného odporu z čias miloševičovských represálií. Podľa Srbov ide o teroristov, podľa Albáncov, naopak, o hrdinov.
Od skorého popoludnia sa pri chráme trúsili desiatky, neskôr stovky veriacich. Okrem neodmysliteľnej pálenky tu na stole rozložili poskromné občerstvenie: tropické ovocie, no najmä smažené kúsky akýchsi rýb, už dávno na kosť premrznuté. Do tejto čudnej krajiny-nekrajiny prichádza všetko akosi oneskorene. Aj blahobyt a (u nás) tradičné vianočné obžerstvo. Zmyslov zbavené nakupovanie darčekov, agresívne reklamy, klonovaním namnožení Dedovia Mrázovia, donekonečna omieľané koledy – nič z toho tu veru nezažijete. Dôvod? Bieda života z ruky do úst, slušne povedané.
.café bar Díler a iné
Na Štedrý deň akosi osirel aj Café bar Díler (tak sa naozaj volá) na bulvári Dílerov v centre Mitrovice. Za igelitovou stenou dnes nevidieť ani vekslákov – živočíšny druh, ktorý už u nás vymrel –, ktorí tu inak celý rok posedávajú s obradne položeným zväzkom bankoviek na stole pred sebou. Pri jednom malom machiatte. Čo vekslujú? Znie to nepochopiteľne, ale euro za dináre a naopak. Čert vie, čo na tom (a od koho) môžu zarobiť.
„Bratia a sestry, nie je dôvod na paniku. Budeme spolunažívať v mieri aj v nezávislom Kosove,“ predniesol pozoruhodne realistické slová na archijerejskej (biskupskej) liturgii protojerej Milija Arsović. Múdre posolstvo, bez náznaku obvyklej frustrácie a pocitov krivdy. A potom, krátko pred zotmením, zapálili pred chrámom nad mestom obrovskú vatru, do ktorej najmä deti prihadzovali badnjak . Tak tu nazývajú tradičné kusy dreva, ktoré sa na Štedrý deň ráno rúbe v lese, cez deň sa nechá mimo obydlia, aby sa napokon večer prinieslo a spálilo na ohnisku. Chlapci v čiapočkách nápadne pripomínajúcich tie niekdajšie četnícke sa lomcovali s dubovými konármi.
Pod dohľadom osamelej siluety vojaka síl KFOR, ktorá nehybne stála na vrchole kopca, sa začal ohňostroj. Viac skromný ako oslavný. Na druhý deň potom dva autobusy s ozbrojeným konvojom poľských síl KFOR odviezli veriacich na vianočnú liturgiu do Chrámu sv. Sávu v južnej, albánskej časti mesta. Od nepokojov v marci 2004 je vypálený a obohnaný ostnatým drôtom.
.ohne nad krajinou
Na tom kopci nad Mitrovicou si nešlo nespomenúť na Mirčeho Jakovljevića, srbského požiarnika s hustou bradou a mohutným hlasom z mestečka Obilić, ktoré leží obklopené albánskym osídlením – na dohľad od Mitrovice. Vlani na jar mi takto opisoval Vianoce v roku 1999:
„Ešte pred začiatkom vojny sme sa ako Srbi nedovážili ísť do lesov za riekou Sidnicou narúbať badnjak. Báli sme sa Albáncov. Obrátili sme sa preto na šéfa misie OBSE Wolkera, aby nám zaručil bezpečnosť rituálneho obradu. Naozaj tam musíte ísť? – opýtal sa nás a dodal, že sú tam ozbrojení Albánci, vykopali si zákopy a určite by sa im nepáčilo, keby išla okolo nich väčšia skupina Srbov. Musí sa iba zomrieť, ide však o naše základné práva a slobody, odvetili sme mu. V delikátnej situácii poslal Wolker na rokovania s nami svojho zástupcu, Američana. Ten nám po troch dňoch oznámil, že nám rúbanie badnjaka v lesoch za Sidnicou neumožní. Napokon nám poskytol nákladné auto pre dvadsať ľudí a išli sme v malej skupinke narúbať drevo ku gračanickému jazeru. Kto teda koho ohrozoval, Srbi Albáncov alebo Albánci Srbov?“
.aj, aj, treba dodať.
Mirče pripomínal filmovú postavu. Zrejme bol a aj ostal statočný. Statočne bojoval s ohňom a s predsudkami. Pred vojnou, počas nej a dokonca aj po nej bol veliteľom multietnickej požiarnej jednotky v podniku Elektropriveda Srbije. Mal pod sebou Srbov aj Albáncov. „Po príchode vojsk KFOR vypukol v elektrárni požiar, ktorý sme uhasili. Hasili sme aj domy, ktoré ľudia zapaľovali z pomsty. Najprv albánske, neskôr srbské aj rómske. Prečo sme boli takí úspešní? Trval som na tom, že do terénu vyrážali zmiešané srbsko-albánske družstvá požiarnikov, ktorí spoločne riskovali životy. Anglický veliteľ KFOR-u major Bridge mi ďakoval na dobrú prácu, menoval ma dokonca za zástupcu britskej Kráľovskej požiarnej brigády v Obiliči. O tri dni však prišli nejakí Albánci a vyhodili ma z veliteľskej funkcie,“ dodal Jakovljević, ktorý vo svojej obrazotvornosti vychádzal z mytológie dvoch protikladných živlov. Oheň – voda. Srbi – Albánci. Príznačné je, že s mnohými albánskymi kolegami mal konflikty, no s jedným vychádzal celkom dobre. Zhodou okolností išlo o riaditeľa Vodohospodárskeho podniku v Obilići.
Tie dva živly – Albánci a Srbi – si však robili a naďalej robia drobné či väčšie zlomyseľnosti. Kedysi väčšinovo srbský Obilić premenovali na dnes väčšinovo albánsky Kastriot. Z hlavnej ulice zmizlo najprv meno srbského kniežaťa Miloša Obilića, ktorý po bitke na Kosovom poli v roku 1389 dýkou vrazenou do hrude zabil tureckého sultána Murata. Neskôr KFOR pre istotu odsťahoval do bezpečia aj jeho obrovskú sochu – nevedno kam. Je pritom vysoko pravdepodobné, že v nezávislom Kosove tú sochu Obilića už nikto nevráti späť. Ak by sa tak stalo, bol by to zrejme pre tunajších Srbov, ktorí tu ostanú žiť, jeden z najkrajších mysliteľných vianočných darčekov.
Napokon bolo všetko v rozpore s očakávaniami analytikov. Srbské územia na severe Kosova počas ortodoxných Vianoc (o dva týždne posunutých oproti tým našim) načisto ovládol bujarý smútok. Taký balkánsky.
.z ruky do úst
Toho smútku z temných očakávaní a predtúch bolo pritom rozhodne menej ako rakije (pálenky) varenej s karamelom (hriatô). Obrovský mosadzný kotol pri Chráme sv. Demetra nad Kosovskou Mitrovicou, v ktorom sa elixír varil od skorého popoludnia počas Badneho dana (Štedrého dňa), vydával takú prenikavú vôňu, že ju mierny severák musel zaviať aj do južnej, Albáncami obývanej časti tohto etnicky rozdeleného mesta. Žeby ani oni neodolali? Moslimovia, ktorí tvoria medzi nimi väčšinu (asi 5 percent kosovských Albáncov sú pritom rímskokatolíckeho vyznania) však pálenku nepijú. Aspoň nie na verejnosti.
Alkohol je už tradične overeným stimulátorom všeslovanskej družnosti. „Hej, Čechoslovák, pozri sa na ten barák! Vypálili ho teroristi z učky,“ pokrikoval mierne podgurážený starší Srb, pričom ukazoval smerom kdesi dole, do údolia. Nič neobvyklé okrem socialistických panelákov nevidím. Deväť rokov po vojne už ruín výrazne ubudlo. Novotvarom „učka“ tu pritom označujú Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UÇK), gerilovú organizáciu albánskeho ozbrojeného odporu z čias miloševičovských represálií. Podľa Srbov ide o teroristov, podľa Albáncov, naopak, o hrdinov.
Od skorého popoludnia sa pri chráme trúsili desiatky, neskôr stovky veriacich. Okrem neodmysliteľnej pálenky tu na stole rozložili poskromné občerstvenie: tropické ovocie, no najmä smažené kúsky akýchsi rýb, už dávno na kosť premrznuté. Do tejto čudnej krajiny-nekrajiny prichádza všetko akosi oneskorene. Aj blahobyt a (u nás) tradičné vianočné obžerstvo. Zmyslov zbavené nakupovanie darčekov, agresívne reklamy, klonovaním namnožení Dedovia Mrázovia, donekonečna omieľané koledy – nič z toho tu veru nezažijete. Dôvod? Bieda života z ruky do úst, slušne povedané.
.café bar Díler a iné
Na Štedrý deň akosi osirel aj Café bar Díler (tak sa naozaj volá) na bulvári Dílerov v centre Mitrovice. Za igelitovou stenou dnes nevidieť ani vekslákov – živočíšny druh, ktorý už u nás vymrel –, ktorí tu inak celý rok posedávajú s obradne položeným zväzkom bankoviek na stole pred sebou. Pri jednom malom machiatte. Čo vekslujú? Znie to nepochopiteľne, ale euro za dináre a naopak. Čert vie, čo na tom (a od koho) môžu zarobiť.
„Bratia a sestry, nie je dôvod na paniku. Budeme spolunažívať v mieri aj v nezávislom Kosove,“ predniesol pozoruhodne realistické slová na archijerejskej (biskupskej) liturgii protojerej Milija Arsović. Múdre posolstvo, bez náznaku obvyklej frustrácie a pocitov krivdy. A potom, krátko pred zotmením, zapálili pred chrámom nad mestom obrovskú vatru, do ktorej najmä deti prihadzovali badnjak . Tak tu nazývajú tradičné kusy dreva, ktoré sa na Štedrý deň ráno rúbe v lese, cez deň sa nechá mimo obydlia, aby sa napokon večer prinieslo a spálilo na ohnisku. Chlapci v čiapočkách nápadne pripomínajúcich tie niekdajšie četnícke sa lomcovali s dubovými konármi.
Pod dohľadom osamelej siluety vojaka síl KFOR, ktorá nehybne stála na vrchole kopca, sa začal ohňostroj. Viac skromný ako oslavný. Na druhý deň potom dva autobusy s ozbrojeným konvojom poľských síl KFOR odviezli veriacich na vianočnú liturgiu do Chrámu sv. Sávu v južnej, albánskej časti mesta. Od nepokojov v marci 2004 je vypálený a obohnaný ostnatým drôtom.
.ohne nad krajinou
Na tom kopci nad Mitrovicou si nešlo nespomenúť na Mirčeho Jakovljevića, srbského požiarnika s hustou bradou a mohutným hlasom z mestečka Obilić, ktoré leží obklopené albánskym osídlením – na dohľad od Mitrovice. Vlani na jar mi takto opisoval Vianoce v roku 1999:
„Ešte pred začiatkom vojny sme sa ako Srbi nedovážili ísť do lesov za riekou Sidnicou narúbať badnjak. Báli sme sa Albáncov. Obrátili sme sa preto na šéfa misie OBSE Wolkera, aby nám zaručil bezpečnosť rituálneho obradu. Naozaj tam musíte ísť? – opýtal sa nás a dodal, že sú tam ozbrojení Albánci, vykopali si zákopy a určite by sa im nepáčilo, keby išla okolo nich väčšia skupina Srbov. Musí sa iba zomrieť, ide však o naše základné práva a slobody, odvetili sme mu. V delikátnej situácii poslal Wolker na rokovania s nami svojho zástupcu, Američana. Ten nám po troch dňoch oznámil, že nám rúbanie badnjaka v lesoch za Sidnicou neumožní. Napokon nám poskytol nákladné auto pre dvadsať ľudí a išli sme v malej skupinke narúbať drevo ku gračanickému jazeru. Kto teda koho ohrozoval, Srbi Albáncov alebo Albánci Srbov?“
.aj, aj, treba dodať.
Mirče pripomínal filmovú postavu. Zrejme bol a aj ostal statočný. Statočne bojoval s ohňom a s predsudkami. Pred vojnou, počas nej a dokonca aj po nej bol veliteľom multietnickej požiarnej jednotky v podniku Elektropriveda Srbije. Mal pod sebou Srbov aj Albáncov. „Po príchode vojsk KFOR vypukol v elektrárni požiar, ktorý sme uhasili. Hasili sme aj domy, ktoré ľudia zapaľovali z pomsty. Najprv albánske, neskôr srbské aj rómske. Prečo sme boli takí úspešní? Trval som na tom, že do terénu vyrážali zmiešané srbsko-albánske družstvá požiarnikov, ktorí spoločne riskovali životy. Anglický veliteľ KFOR-u major Bridge mi ďakoval na dobrú prácu, menoval ma dokonca za zástupcu britskej Kráľovskej požiarnej brigády v Obiliči. O tri dni však prišli nejakí Albánci a vyhodili ma z veliteľskej funkcie,“ dodal Jakovljević, ktorý vo svojej obrazotvornosti vychádzal z mytológie dvoch protikladných živlov. Oheň – voda. Srbi – Albánci. Príznačné je, že s mnohými albánskymi kolegami mal konflikty, no s jedným vychádzal celkom dobre. Zhodou okolností išlo o riaditeľa Vodohospodárskeho podniku v Obilići.
Tie dva živly – Albánci a Srbi – si však robili a naďalej robia drobné či väčšie zlomyseľnosti. Kedysi väčšinovo srbský Obilić premenovali na dnes väčšinovo albánsky Kastriot. Z hlavnej ulice zmizlo najprv meno srbského kniežaťa Miloša Obilića, ktorý po bitke na Kosovom poli v roku 1389 dýkou vrazenou do hrude zabil tureckého sultána Murata. Neskôr KFOR pre istotu odsťahoval do bezpečia aj jeho obrovskú sochu – nevedno kam. Je pritom vysoko pravdepodobné, že v nezávislom Kosove tú sochu Obilića už nikto nevráti späť. Ak by sa tak stalo, bol by to zrejme pre tunajších Srbov, ktorí tu ostanú žiť, jeden z najkrajších mysliteľných vianočných darčekov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.