Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Večné dlhy

.christopher Caldwell .časopis .klub

Bolo to v Aténach, v polovici januára, dva týždne pred voľbami, v ktorých sa štyridsaťročný inžinier Alexis Tsipras stal novým gréckym premiérom.

Skupinka upratovačiek mi vysvetlila, prečo chcú voliť jeho stranu, Koalíciu radikálnej ľavice, známu pod gréckym akronymom Syriza. Stretli sme sa na mieste, kde tieto ženy žili, aspoň počas posledných šestnástich mesiacov: medzi stanmi na chodníku pred ministerstvom hospodárstva v centre Atén. Päťstodeväťdesiatpäť Agonizomenes Katharistries, ako sami seba nazývajú, bolo v septembri 2013 prepustených z neďalekého ministerstva financií ako súčasť plánu, ktorý navrhla takzvaná Troika medzinárodných inštitúcií na pomoc Grécku, aby sa zbavilo svojho obrovského dlhu, ktorý dnes dosahuje 320 miliárd eur, čo je asi dvojnásobok HDP krajiny.
Troiku tvorí Európska centrálna banka, Európska komisia a Medzinárodný menový fond. Všetci menovaní považujú nízkokvalifikovanú a dobre platenú prácu týchto žien za príklad klientelizmu z polovice dvadsiateho storočia, ktorý by každú krajinu doviedol na cestu k chudobe. Upratovačky to naopak považujú za pseudoekonomický nezmysel. Považujú sa za obete bezcitnej, nezmyselnej a kontraproduktívnej politiky uťahovania opaskov, videné ich očami, ktorá viedla k zmenšeniu gréckej ekonomiky o štvrtinu, presunula pracovné ponuky nelegálnym imigrantom, ktorí sú ochotní pracovať za euro na hodinu, ponížila kedysi hrdú krajinu a oslabila grécku demokraciu, z čoho ťažia tí najbohatší.
Ale teraz sa tieto dámy chystajú na návrat k svojej práci. Syriza sa ujala moci, chystá sa odmietnuť starostlivo vybudovaný program finančnej konsolidácie a tiež štyri desaťročia trvajúci stranícky systém. Celá Európa sa môže otriasť v základoch. A nie je úplne isté, že by to bola zlá vec.

.klientelizmus po grécky
Grécke problémy sú hrozné. Štvrtina pracujúcich je nezamestnaných, so všetkými ľudskými dôsledkami, ktoré to so sebou nesie. Stretal som sa s novinármi v celoštátnych denníkoch, ktorí od minulého leta nedostali výplatu. Alebo s úradníkmi, ktorí mali cez štyridsať a vracali sa žiť domov, so svojimi rodičmi. Táto krajina neprodukuje takmer nič hodné exportu, okrem olivového oleja a turizmu.
Ľudia tvrdia, že korupcia má endemický charakter. Od roku 1832, kedy získalo Grécko nezávislosť, bolo polovicu obdobia v krachu. Nikdy sa tu v skutočnosti nepodarilo nastoliť funkčnú demokraciu, ani po porážke vojenskej vlády v roku 1974. Od roku 1981 sa pri moci striedali dve strany, panhelénski socialisti (Pasok) papandreouovskej rodiny a Nová demokracia (ND) karamanlisovskej rodiny. Pasok dostával od vlády bezúročné pôžičky, Nová demokracia vytvorila 150 000 pracovných miest v štátnej správe za posledných päť rokov pred krízou. Pavlos Eleftheriades, profesor práva z Oxfordskej univerzity, opísal ďalšie politické machinácie. Až donedávna platilo, že penzijný fond právnikov a sudcov získaval príjmy z 1,3 percent dane, ktorú mohol uvaliť na všetky majetkové transakcie. Lekári získavali 6,5 percenta z výnosu liekov, ktoré sami predpisovali. Odbory mali podobné výhody. Vyhýbanie sa plateniu daní, bolo bežné.
Štátne financie poňaté týmto spôsobom nemôžu stabilne fungovať. Grécko neprežilo rachot, ktorý prišiel z americkej krízy v roku 2008. V roku 2010 sa minuli Grécku peniaze a v roku 2012 napísala Troika pre krajinu prísny plán obnovy, takzvané Memorandum o porozumení. Toto memorandum istým spôsobom veci zhoršuje. Zodpovední sa až príliš spoliehali na nový poplatok, nazývaný Enfia, ktorý cez noc krajinu s jednou z najnižších majetkových daní premenil na krajinu, ktorá mala jedny z najvyšších majetkových daní v Európe. Stredná trieda dostala do brady. Daň bola progresívna, ťažko sa jej dalo vyhnúť. A bola zameraná na široké masy, keďže podiel vlastníctva domov a bytov je v Grécku vysoký. Ľudia začali okamžite predávať domy, ktoré ich rodiny vlastnili celé storočia. Rodinné domy boli pritom chrbtovou kosťou neformálneho gréckeho sociálneho zabezpečenia. Syriza v kampani vyhlásila, že túto daň zmení. Od momentu, keď sa ukázalo, že táto strana vyhrá najbližšie voľby, ľudia túto daň prestali platiť. Daňové výnosy od minulého januára klesli o 70 percent.
Nové dane mali posilniť program protrhových reforiem. Upratovačky z úvodu článku neboli jedinými zamestnancami, ktorých vyhodili z práce. Mzdy sa znižovali, odborárske práva sa osekávali. A tieto politické odporúčania pôsobili svojvoľne. Taxislužby boli liberalizované, ale Atény boli v tom čase už preplnené taxíkmi. A človek len ťažko pochopí, prečo by mali cudzinci v relatívne nábožnej krajine odporúčať nedeľný predaj v obchodoch. „Žiadna zamestnanecká asociácia to nechcela a iné krajiny to tiež nemajú,“ sťažoval sa mi poradca strany Pasok na návrh deregulácie iných profesií.
Hoci dlh Grécka veľmi nerástol v absolútnych číslach, HDP krajiny sa tak prudko scvrklo, že pomer dlhu k HDP sa vymkol kontrole a dosahuje 177 percent. „Tento dlh nebude nikdy splatený,“ povedal mi v januári jeden zahraničný ekonóm. A takmer každý mu dá zapravdu. Aj po odpustení štvrtiny dlhu v roku 2012 platí Grécko stále 4,4 percenta svojho HDP na servisné náklady zvyšného dlhu. To je síce menej ako Portugalsko, ale krajinu to paralyzuje takým spôsobom, že to viacerých ekonómov viedlo k tomu, že najlepším rozhodnutím by bolo pre Atény vyhlásenie defaultu, čím by dosiahlo primárny rozpočtový prebytok (to je moment, keď krajina pokryje všetky svoje výdavky s výnimkou úrokov za platby). To sa práve deje.
Jedným z Tsiprasových sľubov bolo, že „do Grécka sa vráti demokracia“. Bez ohľadu na názor o Memorande, tento program Grécko politicky ničí. Žiada od vlády, aby bola efektívnejšia a zbavila sa súčasne polovice zamestnancov. Údajne si to vyžaduje až 800 politických opatrení ročne, s ktorými môže vláda len pokorne súhlasiť. Takže Memorandum podkopáva grécke odhodlanie a hrdosť, o čom Tsipras počas kampane veľa hovoril. A členstvo v EÚ znamená ďalší zásah do suverénnych práv krajiny. Navyše je tu problém pochybnej legality. V krajinách, ktoré financujú bailout (ako napr. Nemecko) sa vníma citlivejšie, ako v krajinách, ktoré pomoc dostávajú. Keď koncept eura vznikol v Maastrichtskej zmluve v roku 1992, článok 123 zakazoval „monetarizáciu dlhov“ (tzn. tlačenie peňazí na splácanie deficitov, politika, ktorú Európska centrálna banka od polovice januára vykonáva) a článok 125 zakazoval bailouty. Úradníci EÚ však považovali spoločné menu za dostatočne dôležitú, aby siahli po mimoriadnych opatreniach.

.tsiprasovi spojenci
Pre človeka s komunistickým backgroundom, aký má Tsipras, znamená takýto ad hoc prístup k ústavným pravidlám znamenie, že mocenský systém sa začína otriasať. Predložil tak masívnu agendu – od minimálnej mzdy, obnovenia odborárskych práv, cez opätovné zamestnanie štátnych zamestnancov, po nový program dotácií na jedlo – že to znamená faktické anulovanie doterajšieho šetrenia. Tsipras tvrdil, že nechce riskovať dobré meno Grécka v európskej spoločnej mene, ale mnohí jeho ekonomickí poradcovia si práve takéto riziko želajú. Tsipras celkom zjavne usúdil, že EÚ potrebuje udržať Grécko v eurozóne viac, ako tam potrebuje zostať samotné Grécko. Napokon, sú aj ďalšie zadĺžené štáty a vynútený Grexit by mohol spustiť problém aj v iných krajinách.
Medzi ľavicovými politikmi v Grécku a na Iberskom poloostrove odjakživa existovala afinita. Španielsko a Portugalsko sa zbavili svojich vojenských režimov v polovici 70. rokov, podobne ako Grécko. Syriza je veľmi blízka podobne proti-úsporne a univerzitne zameranej strane Podemos. Jej líder Pablo Iglesias, ktorý bude kandidovať v decembrových voľbách v Španielsku, sa dokonca podieľal na kampani Tsiprasa v Grécku. Podemos bol pritom založený len asi pred rokom a dnes má podporu asi 20 percent voličov, čo je blízko k tomu, aby sa stal najsilnejšou stranou v Španielsku. Pre EÚ to vytvára dilemu. Úspešne zmanažovaný odchod Grécka z eurozóny by mohol byť precedensom pre Španielsko a ďalšie veľmi zadĺžené krajiny. Na druhej strane, každý ústupok, ktorý EÚ ponúkne Grécku, budú vyžadovať aj ďalšie krajiny. Ak teda politici z Bruselu alebo Berlína doteraz volili voči Syrize tvrdú rétoriku, bolo to preto, že veria v Tsiprasovu pripravenosť na kompromis.
Po prvé, on nemá takú silu a vplyv, ako si sám myslí. Je zamrznutý vo svete spred piatich rokov a niektorí z Tsiprasových poradcov si to uvedomujú. Minister financií Yanis Varoufakis – profesor na univerzitách v Aténach, Austine a v Austrálii, nadšený bloger a podnikový ekonóm firmy Valve predávajúcej videohry – nedávno uverejnil knihu, kde tvrdil, že Grécko malo vyhlásiť bankrot ešte v roku 2010, ale o tom, či by to malo spraviť teraz, už nepovedal ani slovo. Grécky dlh vtedy vlastnili francúzske a nemecké banky. Európske orgány sa vystrašili, že by sa tým mohol zopakovať scenár s Lehman Brothers z USA. V nasledujúcich rokoch prešiel tento dlh z nemeckých a francúzskych bánk na štáty EÚ, ktoré zaň ručia úsporami svojich daňovníkov. Viaceré z týchto krajín, ako Poľsko, Maďarsko či Lotyšsko, sú pritom chudobnejšie ako Grécko. MMF je zainteresovaný tiež a zmluvy sa robili tak, aby boli vynútiteľné pred britskými, nie gréckymi súdmi. Svojím spôsobom je to potvrdenie ľavicovej pozície: Záchranný program Troiky nezachránil Grécko, ale veľké banky zo západu Európy.
A práve to nám hovorí, aká demokratická je EÚ. Jej lídri sa viac starajú o trhy, ako o voličov. Grékom často odkazujú, že úroky, za ktoré si požičiavajú a ktoré sú nižšie, ako by boli na trhu, sú znamením dobrého finančného zotavovania, až na to, že sú dotované daňovníkmi, ktorí za ne ručia a nie reálne ohodnotené kapitálovými trhmi. „Vláda Syrizy nebude čeliť hrozbe, ktorá príde z kapitálových trhov. Pamätajte si, Grécko je v bankrote a súkromní investori mu nič nepožičiavajú. Keď nikomu nepožičiavaš, nezaujíma ťa ani výška úrokovej sadzby,“ povedal minister Varoufakis.
Euro je pre gréckych voličov dôležitým symbolom. Grécko je kresťanskou krajinou, ale tak trochu aj súčasťou Blízkeho východu. Viac má spoločné s Libanonom alebo Arménskom, ako s Poľskom alebo Holandskom. Gréci sa majú na pozore pred Tureckom, čo je hlavný dôvod, prečo má Grécko jeden z top 10 najvyšších vojenských rozpočtov v prepočte na hlavu na svete. Kým je Grécko v NATO, EÚ zabezpečuje vyššiu bezpečnosť. „Ak by sme prišli o euro, smerujeme do Afriky,“ povedal mi jeden ekonóm.
Grécki politici, ktorí dobre poznajú svojich voličov, sa vždy rýchlo dohodli s EÚ na kompromise. Antonis Samaras, odchádzajúci premiér za ND, ktorý sa posledné tri roky staral o manažovanie Memoranda, bol predtým, než sa dostal do funkcie premiéra, jedným z najtvrdších oponentov bailoutov EÚ. Andreas Papandreou, zakladateľ Pasoku, ktorý sa dostal k moci ako predstaviteľ radikálnej a protiamerickej ľavice, sa veľmi rýchlo stal lojálnym členom Západnej aliancie. Jeho syn George čelil kritike za to, že chcel usporiadať v roku 2011 referendum o tom, či má Grécko prijať poručníctvo EÚ alebo nie. Neschopnosť Pasoku chrániť svoje domínium viedla k jeho kolapsu. Z kedysi najsilnejšej sa stala siedma najsilnejšia strana. Ale jej podporovatelia medzi štátnymi zamestnancami našli nového patróna v Syrize. Okolo tvrdého jadra podporovateľov Syrizy, ktoré tvoria univerzitní ľavičiari, vzniklo masové hnutie spiatočníckych voličov zvyknutých na renty od štátu. Grécko má dlhú tradíciu revolučných strán, ktoré sa pod zmeneným menom namotávajú na ich predchodkyne. Viacero ľudí už povedalo, že Tsipras sa ochotne podvolí Memorandu, ak sa premenuje na niečo ako „Rozvojový plán pre Grécko“.

.o čo ide Anelu
Pozorovatelia, ktorí Syrizou opovrhujú, sa zatiaľ iba mýlili. V prvých dňoch pri moci sa Syriza správala ako radikálna strana. Klúčovým rozhodnutím bolo vytvorenie koalície so stranou Nezávislí Gréci (Anel), čo je konzervatívna strana, ktorá pochádza z najpravicovejšieho rohu ND a národná suverenita je pre ňu asi taký fetiš, ako pre britský UKIP. Najhlúpejšie komentáre pred voľbami pritom Anel považovali za „nepravdepodobného spojenca“ pre Syrizu. Lenže tieto dve strany sú nepravdepodobnými spojencami, iba ak niekto myslí v kategóriách Studenej vojny. V dnešnom Grécku, kde sú hlavnou témou požiadavky Bruselu, je Anel pre Syrizu prirodzeným partnerom. Líder Anelu, Panos Kammenos, je novým gréckym ministrom obrany.
Druhou chybou je označovať Anel za radikálnu alebo extrémistickú stranu. Často citovaným dôkazom má byť Kammenosov citát, v ktorom mal údajne vzkypieť, že židia neplatia dane. Ide pravdepodobne o dezinterpretáciu alebo zlý citát. Kammenos povedal niečo, čo bolo v kontexte so Samarasovou politikou počas bailoutu: „Jeho vláda urobila väčšinu svojich rozhodnutí proti Gréckej cirkvi – kremácie, občianske zväzky pre homosexuálov, výlučné zdanenie Ortodoxnej cirkvi. Budhisti, židia a moslimovia zdanení nie sú. Ortodoxná cirkev zdanená je a v skutočnosti jej hrozí, že príde o svoje kláštorné majetky.“ Kammenos podľa tohto citátu vinil predchádzajúceho premiéra za opatrenia zamerané proti gréckej ortodoxnej cirkvi a kritika bola založená na širších princípoch.
Grécko má xenofóbnu pravicovú stranu, gangstrov zo Zlatého úsvitu, ktorí sa koncentrujú v aténskych upadajúcich predmestiach pracujúcej triedy, niekoľko členov tejto strany čaká na súd za minuloročné zavraždenie ľavicového aktivistu. Strana mala vo voľbách šesť percent a nemá nič spoločné s Nezávislými Grékmi.
Desať dní pred voľbami som mal pod Akropolou obed s Panagiotis Kouroumplisom, nevidiacim politikom, ktorý ako jeden z prvých odišiel z Pasoku do Syrizy a v novej vláde je ministrom zdravotníctva. Začal mi hovoriť o úľave, že Grécko sa konečne zbavilo mnohých neproduktívnych „obsesií“. Dve, ktoré ho trápili najviac, boli „démonizácia podnikania“ a „medzinárodná perspektíva“. Kouroumplis, ktorý oslepol ešte ako dieťa kvôli výbuchu míny po druhej svetovej vojne, sám seba opisuje ako „mierového vlastenca“. Vadí mu deindustrializácia Grécka, „v osemdesiatych rokoch sme mali desať elektrotechnických spoločností, dnes sú všetky zariadenia v mojej domácnosti z Nemecka,“ stažuje sa.
Hoci Syrize chýbali iba dve kreslá k absolútnej väčšine v parlamente, vďaka koalícii s gréckou pravicou získala viac, než by sa mohlo zdať. Nejde len o to, že oportunisti medzi gréckymi nacionalistami sa snažia získať niečo z novej mágie ľavice. Je to aj Syriza, ktorá získava isté posilnenie z pravice. Vďaka tomu volebné výsledky priniesli sympatie aj od tých, ktorí zväčša komunistov nemajú radi. Charles Moore, konzervatívny stĺpčekár britského denníka Telegraph a oficiálny životopisec Margaret Thatcherovej napísal, že keby žil v Grécku, mal by pokušenie zatiahnuť páku menom Syriza.
Grécko je skrátka ťažký prípad. Má dlhy, ktoré sú príliš vysoké, aby boli niekedy splatené. A niečo bráni krajinám vyhýbať sa svojim záväzkom, je to zväčša obava o ich reputáciu a národnú česť. Ale Grécko je iný prípad. Dlhy si spôsobilo tým, že chce zostať v únii, ktorej podporovatelia, či už si to priznajú alebo nie, chcú skoncovať s národným cítením. Grécko, zdalo by sa, sa môže stratiť. Ale grécke dlhy tu majú zostať naveky. Christopher Caldwell/
Americký novinár a editor neokonzervatívneho časopisu Weekly Standard, do roku 2014 mal pravidelný týždenný stĺpček vo Financial Times, kde písal o politike, kultúre a medzinárodných vzťahoch. Narodil sa v roku 1962 v mestečku Lynn, v štáte Massachusetts, absolvoval Harvardovu univerzitu, kde študoval an glickú literatúru. Píše do viacerých médií, o. i. Wall Street Journal, New York Times Magazine či Atlantic. V roku 2009 mu vyšla kniha Reflections on the Revolution in Europe: Immigration, Islam and the West. Je ženatý, má päť detí. Text pôvodne vyšiel vo Weekly Standard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite