1. decembra 2000 išiel so skupinou trnavskej mládeže na chatu v Dobrej Vode, kde viedol duchovnú obnovu. 3. decembra ráno odišiel autom do Trnavy, kde mal mať omšu pre deti. Asfaltová cesta z chaty prechádzala lesom a viacerými serpentínami. Z rekonštrukcie udalosti vyplýva, že v poslednej zákrute už nereagoval a ani nebrzdil. Auto prešlo do protismeru, vyletelo z cesty a narazilo do betónového múrika.
Od tejto udalosti bol jezuita v stave bdelej kómy. Na lôžku v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivánke pri Dunaji takto strávil 14 rokov. Celý ten čas sa oňho starali a ošetrovali ho rehoľné sestry františkánky. V izbe, v ktorej ležal, jeho spolubratia slúžili denne omšu. Sestry ho opatrovali s takou starostlivosťou, že za celých 14 rokov ležania sa neobjavili žiadne preležaniny.
V pondelok 9. februára sa s ním na ivánskom cintoríne lúčili rehoľníci, príbuzní a priatelia. Pochovávali ho dvaja biskupi. V zime a vo fujavici nakoniec spolubratia jezuiti spievali ich erbovú pieseň Semper gaudebo, čiže Vždy sa budem radovať. Život Františka Šaturu bol predurčený k intelektuálnym výšinám. V štyridsiatke sa však zmenil na 14-ročné mlčanie, ukončené smrťou. Dotknutí stojíme pri jeho zavŕšení.
Od tejto udalosti bol jezuita v stave bdelej kómy. Na lôžku v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivánke pri Dunaji takto strávil 14 rokov. Celý ten čas sa oňho starali a ošetrovali ho rehoľné sestry františkánky. V izbe, v ktorej ležal, jeho spolubratia slúžili denne omšu. Sestry ho opatrovali s takou starostlivosťou, že za celých 14 rokov ležania sa neobjavili žiadne preležaniny.
V pondelok 9. februára sa s ním na ivánskom cintoríne lúčili rehoľníci, príbuzní a priatelia. Pochovávali ho dvaja biskupi. V zime a vo fujavici nakoniec spolubratia jezuiti spievali ich erbovú pieseň Semper gaudebo, čiže Vždy sa budem radovať. Život Františka Šaturu bol predurčený k intelektuálnym výšinám. V štyridsiatke sa však zmenil na 14-ročné mlčanie, ukončené smrťou. Dotknutí stojíme pri jeho zavŕšení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.