Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putinov hlas u nás

.peter Schutz .časopis

Zdanlivým detailom dohody z Minska o Ukrajine je otázka, či Merkel a Hollande rokovali „za seba“ – teda za Nemecko a Francúzsko – alebo za celú EÚ. Skutočnosť je trochu iná.

Normandský formát (Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a Rusko) je situačnou improvizáciou, ku ktorej sa v Bruseli de facto vynútene pridávali ďalší lídri, dobre ukazuje na limity spoločnej zahraničnej politiky EÚ v konkrétnej situácii. Tento moment je zaujímavý, pretože naznačuje zodpovednosť menších štátov. Tie nemôžu byť pri situačnom formulovaní politiky napríklad voči Rusku, ak ale majú mať dohody uzavreté povedzme v Minsku váhu, musia sa za ne aj menšie krajiny postaviť a nepodkopávať už vyrokované záväzky svojimi „disentnými názormi“. Nie je to veľmi demokratické, ak si ale Európa chce riešiť problémy na vlastnom „zadnom dvore“ skôr, než za ňu musia ťahať gaštany z ohňa USA ako v Juhoslávii, nedá sa to bez toho, aby Európa dala dokopy základnú jednotu. Takáto jednota je nevyhnutná aj preto, aby Putin vedel, že ak sú raz prijaté sankcie, nenájde štrbinu či slabé ohnivko, cez ktoré by vrazil klin do európskeho rozhodnutia.
Práve tu je Slovensko, takmer výlučne vinou svojho premiéra, zbytočným a hlúpym kverulantom. Ficova obligátna verbálna opozícia, ktorej sa nevyvaroval ani pred Minskom, nemá pritom žiadne vecno-politické pokračovanie. Činmi totiž našťastie nijako a nikdy nerebeluje. Jediný dosah  komentárov typu „Rusko nemá kam ustúpiť“ (čo Minsk II dokonale vyvrátil) je práve rozrušenie jednoty a predvedenie sa ruskej propagande, že za „vyslancami“ Merkelovou s Hollandom zase Európa ako jeden muž až tak nestojí. Slovenský premiér tým priamo pomáha Kremľu na jeho domácej pôde, keďže najsilnejšou devízou, o ktorú sa Putin opiera, je jeho nebotyčná domáca popularita. Z každého druhého výroku, ktorý Fico vysloví k ukrajinskej kríze, pritom priam vyžaruje, že jeho sympatie sú na ruskej strane. To nerobí ani Orbán, ktorý, čo je iste horšie, už pritom rebeloval aj vážnymi skutkami (zastavenie reverzu).
Na Ficovej rétorickej rebélii, ktorá isto nezostáva nepovšimnutá napríklad v Berlíne, sú úplne najhoršie konšpiračné motívy. Tie sa u neho opakovane objavujú už od začiatku finančnej krízy („kríza je riadená“). Náznakmi, že „sankcie mali iné pozadie“ a vôbec nesmerovali k vyriešeniu vojnového konfliktu, iba „niekoho poškodili a niekoho zvýhodnili“, neuvážene a ťažko urazil väčšinu lídrov, ktorá o nich rozhodla.
To, čo robí situáciu slovensky špecifickou, je akési blahovoľné „pochopenie“ analytickej obce. Tu si stále ešte nahovárame, že Fico „iba“ hrá na proruské city elektorátu, ale v skutočnosti to nie je až tak zlé. A tak zatiaľ čo Zeman je za svoju ruskú úchylku v Česku kritizovaný sprava aj zľava, tu sa to berie takmer ako marketingový čin roka. Je to absurdné. Samotný rozpor, že Fico sankcie v Bruseli odobruje a doma ich potom kritizuje a popiera, by totiž v trochu slušnejších pomeroch mal viesť k stratám, nie ziskom popularity. Nehovoriac o vierohodnosti krajiny ako takej.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite