Sedem rokov od zvolenia za prezidenta trvalo Georgeovi Bushovi, kým sa dostal k oficiálnej návšteve Izraela. Bol azda horším spojencom Jeruzalema ako jeho predchodca Bill Clinton, ktorý navštívil Izrael štyri razy? Vôbec nie. Alebo azda doteraz nepokladal Blízky východ za oblasť sveta, hodnú americkej pozornosti? To je očividný nezmysel.
Zrejme najdôležitejšou príčinou teda bolo, že izraelsko-palestínske „zmierenie“ nevnímala Bushova vláda napriek jeho nespornej symbolickej cene tak, ako mnohí iní – ako postačujúcu podmienku stability na Blízkom východe, ako niečo, čo je možné dosiahnuť jednoduchým rokovaním a ako niečo, čo je možné dosiahnuť na želanie, či dokonca pod tlakom okolitého sveta. Tak totiž pôsobili viaceré iniciatívy, od dohôd z Osla v roku 1993 až po rokovania Billa Clintona v Camp Davide v roku 2000. Stabilita Blízkeho východu má naozaj viacero podmienok, nie iba izraelsko-palestínsky mier. A aj na tento mier je potrebné viac ako iba úsilie amerických diplomatov.
Predošlých sedem rokov mnohé z týchto nepríjemne znejúcich právd potvrdilo. Blízky a Stredný východ – od Egypta až po Afganistan – sa bez ohľadu na palestínsko-izraelské vzťahy ukázal ako silný zdroj nestability a ohrozenia pre svet. Od roku 2001 sa aj tí, čo nesledujú medzinárodné dianie, oboznámili s pojmom al-Káida a v posledných rokoch sa aj opatrnícka európska diplomacia začala z núdze venovať iránskemu jadrovému programu. Spoločným menovateľom tejto nestability boli nedemokratické režimy v oblasti – od amerických nepriateľov (Irak, Irán) až po amerických priateľov (Egypt, Saudská Arábia). S akciou proti Iraku, kde sa Američania obávali Saddámových zbraní hromadného ničenia, preto logicky prišlo aj širšie úsilie o demokratizáciu Blízkeho východu.
V minulosti Amerika príliš často podporovala nedemokratické režimy, nezvýšilo to však našu bezpečnosť, a to sa pokúsime zmeniť – takto možno parafrázovať postoj Bushovej vlády z roku 2003. Napriek nádeji mnohých Egypťanov či Saudov sa však tento projekt ukázal ako beh na oveľa dlhšiu trať. Relatívne demokraticky zvolené parlamenty v Iraku, Libanone či na palestínskych územiach zatiaľ nie sú ani len ochranou pred prepukajúcimi vojnami a vojničkami medzi jednotlivými frakciami, nehovoriac o teroristických skupinách podporovaných z Iránu. A Egypt a Saudská Arábia, dvaja najdôležitejší spojenci USA v arabskom svete a kľúčoví hráči v dnešnom americkom „obkľučovaní“ Iránu, zostávajú napriek tlaku vnútorne rovnako málo demokratické (ak nie dokonca horšie) krajiny, ako ich iránsky protivník. Legitímna je aj otázka, či je iránsky šiítsky radikalizmus, zhmotnený v podpore Hizballáhu a Hamasu, horší ako sunnitský radikalizmus, ktorý viedol k stvoreniu al-Káidy. A aby otázok nebolo málo – Irak, kde presne pred rokom Bush napriek želaniu väčšiny amerických politikov i európskych spojencov zvýšil počet vojakov a pomohol tak výrazne zlepšiť bezpečnosť, má doteraz vládu, ktorá je síce proamerická, ale aj proiránska. Typický blízkovýchodný neriešiteľný hlavolam.
Práve v tomto kontexte prišiel do Izraela, na palestínske územia a do viacerých arabských krajín prezident Bush. Jeho cesta nasledovala po jesennej izraelsko-palestínskej konferencii v Annapolise a záväzku oboch strán pokúsiť sa dosiahnuť ešte tento rok mierovú dohodu. Bush dnes vie, aká dlhá cesta k nej vedie. Na palestínskej strane sa však niektoré dôležité parametre zmenili: zomrel faktický odporca dohody Jásir Arafat a po víťazstve radikálneho Hamásu vo voľbách došlo k dvojvládiu na palestínskych územiach: zatiaľ čo s Hamásom sa v Gaze nikto slušný nebaví, s prezidentom Abbásom na Západnom brehu si dokážu Izraelčania sadnúť k jednému stolu.
K skutočnému mieru by Palestínčania, a arabský svet vôbec, museli urobiť zmenu paradigmy: prijať Izrael ako realitu Blízkeho východu a prestať obviňovať iných z vlastného zúfalého stavu. To sa doposiaľ nestalo. A ani prípadné vytvorenie palestínskeho štátu, podľa Busha možné už v tomto roku, by na túto zmenu nestačilo. Ak je vôbec možné.
Zrejme najdôležitejšou príčinou teda bolo, že izraelsko-palestínske „zmierenie“ nevnímala Bushova vláda napriek jeho nespornej symbolickej cene tak, ako mnohí iní – ako postačujúcu podmienku stability na Blízkom východe, ako niečo, čo je možné dosiahnuť jednoduchým rokovaním a ako niečo, čo je možné dosiahnuť na želanie, či dokonca pod tlakom okolitého sveta. Tak totiž pôsobili viaceré iniciatívy, od dohôd z Osla v roku 1993 až po rokovania Billa Clintona v Camp Davide v roku 2000. Stabilita Blízkeho východu má naozaj viacero podmienok, nie iba izraelsko-palestínsky mier. A aj na tento mier je potrebné viac ako iba úsilie amerických diplomatov.
Predošlých sedem rokov mnohé z týchto nepríjemne znejúcich právd potvrdilo. Blízky a Stredný východ – od Egypta až po Afganistan – sa bez ohľadu na palestínsko-izraelské vzťahy ukázal ako silný zdroj nestability a ohrozenia pre svet. Od roku 2001 sa aj tí, čo nesledujú medzinárodné dianie, oboznámili s pojmom al-Káida a v posledných rokoch sa aj opatrnícka európska diplomacia začala z núdze venovať iránskemu jadrovému programu. Spoločným menovateľom tejto nestability boli nedemokratické režimy v oblasti – od amerických nepriateľov (Irak, Irán) až po amerických priateľov (Egypt, Saudská Arábia). S akciou proti Iraku, kde sa Američania obávali Saddámových zbraní hromadného ničenia, preto logicky prišlo aj širšie úsilie o demokratizáciu Blízkeho východu.
V minulosti Amerika príliš často podporovala nedemokratické režimy, nezvýšilo to však našu bezpečnosť, a to sa pokúsime zmeniť – takto možno parafrázovať postoj Bushovej vlády z roku 2003. Napriek nádeji mnohých Egypťanov či Saudov sa však tento projekt ukázal ako beh na oveľa dlhšiu trať. Relatívne demokraticky zvolené parlamenty v Iraku, Libanone či na palestínskych územiach zatiaľ nie sú ani len ochranou pred prepukajúcimi vojnami a vojničkami medzi jednotlivými frakciami, nehovoriac o teroristických skupinách podporovaných z Iránu. A Egypt a Saudská Arábia, dvaja najdôležitejší spojenci USA v arabskom svete a kľúčoví hráči v dnešnom americkom „obkľučovaní“ Iránu, zostávajú napriek tlaku vnútorne rovnako málo demokratické (ak nie dokonca horšie) krajiny, ako ich iránsky protivník. Legitímna je aj otázka, či je iránsky šiítsky radikalizmus, zhmotnený v podpore Hizballáhu a Hamasu, horší ako sunnitský radikalizmus, ktorý viedol k stvoreniu al-Káidy. A aby otázok nebolo málo – Irak, kde presne pred rokom Bush napriek želaniu väčšiny amerických politikov i európskych spojencov zvýšil počet vojakov a pomohol tak výrazne zlepšiť bezpečnosť, má doteraz vládu, ktorá je síce proamerická, ale aj proiránska. Typický blízkovýchodný neriešiteľný hlavolam.
Práve v tomto kontexte prišiel do Izraela, na palestínske územia a do viacerých arabských krajín prezident Bush. Jeho cesta nasledovala po jesennej izraelsko-palestínskej konferencii v Annapolise a záväzku oboch strán pokúsiť sa dosiahnuť ešte tento rok mierovú dohodu. Bush dnes vie, aká dlhá cesta k nej vedie. Na palestínskej strane sa však niektoré dôležité parametre zmenili: zomrel faktický odporca dohody Jásir Arafat a po víťazstve radikálneho Hamásu vo voľbách došlo k dvojvládiu na palestínskych územiach: zatiaľ čo s Hamásom sa v Gaze nikto slušný nebaví, s prezidentom Abbásom na Západnom brehu si dokážu Izraelčania sadnúť k jednému stolu.
K skutočnému mieru by Palestínčania, a arabský svet vôbec, museli urobiť zmenu paradigmy: prijať Izrael ako realitu Blízkeho východu a prestať obviňovať iných z vlastného zúfalého stavu. To sa doposiaľ nestalo. A ani prípadné vytvorenie palestínskeho štátu, podľa Busha možné už v tomto roku, by na túto zmenu nestačilo. Ak je vôbec možné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.