Radikálna strana Syriza pod vedením Alexisa Tsiprasa vyhrala voľby, a hoci nezískala takú väčšinu, aby mohla vládnuť pohodlne sama, dokázala si dohodnúť koalíciu s Nezávislými Grékmi a sformovať vládu.
Syriza vo svoj prospech využila silnú kombináciu voličských frustrácií: znechutenie a obavy z ekonomického vývoja plus ranenú národnú hrdosť. V kampani sa Syriza zaviazala, že odmietne splácať štátny dlh. Ani po voľbách nezmenila tón a aby jej požiadavky nemohli byť len tak zhodené zo stola, nová grécka vláda využíva na manévrovanie krízy, ktoré zmietajú Európou. Napríklad krátko po voľbách odmietala pritvrdzovanie sankcií proti Rusku. Kto je vlastne tento nový víťaz volieb? Syriza a jej líder Alexis Tsipras?
.od pestrej skupinky k politickej sile
Názov Syriza je skratka a znamená Koalícia radikálnej ľavice. Spája niekoľko ľavicových strán a skupín, od komunistov až po anarchistov a antiglobalistov. Jej hlavným prvkom je strana Synaspismos, v ktorej spolu fungovali promoskovskí aj proeurópski grécki komunisti. V deväťdesiatych rokoch vypukla v komunistickom tábore vážna roztržka. Promoskovskí komunisti sa rozhodli spojenectvo opustiť. Takmer polovica členov promoskovskej komunistickej vetvy sa však pričlenila k eurokomunistom, ktorí tým nabrali značnú silu – a medzi týmito novými eurokomunistami bol aj dnešný premiér, Alexis Tsipras. Na promoskovské komunistické začiatky Tsiprasa a mnohých jeho spolustraníkov je dobré pamätať, keď zo Syrizy počúvame, že treba demontovať súčasné usporiadanie sveta, zavrhnúť NATO a ústretovo prijímať požiadavky Ruska. (I keď proruské stanoviská nie sú na gréckej politickej scéne výnimočné. Kultúrne väzby s pravoslávnym prostredím sú tu silné a vytvárajú sympatie voči Rusku, ale napríklad aj Srbsku.)
Koncom tisícročia vo svete silnelo antiglobalistické hnutie a strana Synaspismos sa k nemu pripojila. Jej členovia vtedy bojovali najmä na pouličnom fronte. Synaspismos úspešne združoval radikálnych sociálnych demokratov, ekológov aj eurokomunistov. A v roku 2004 sa z tejto pestrej zmesi oficiálne zrodilo združenie politických strán Syriza. K Syrize sa zase pričlenili ďalší odpadlíci od tradičných komunistov, ale aj noví ekoradikáli. V parlamentných voľbách v tom roku sa Syriza prvý raz uchádzala o priazeň voličov. Získala 3,3 percenta hlasov a šesť parlamentných kresiel (a keďže všetky obsadila strana Synaspismos, v rámci Syrizy prepukli ostré spory). To však nestálo v ceste expanzii Syrizy v gréckom politickom priestore. Ďalšie parlamentné voľby boli v roku 2007 a Syriza v nich získala vyše päť percent (hlasovalo za ňu o 120-tisíc ľudí viac ako pred troma rokmi). To bola Syriza ešte stále registrovaná ako koalícia strán.
V roku 2012 už boli parlamentné voľby pre Syrizu jasným triumfom. S vyše 27 percentami hlasov a s novou registráciou ako strana, nie ako koalícia, sa stal Tsiprasov tábor hlavnou opozičnou silou. Nečudo. Grécko sa zmietalo v kríze a Tsipras to dokázal využiť. Presvedčil voličov, že bude naozaj bojovať za odstránenie ponižujúcich podmienok medzinárodnej finančnej pomoci. Vystupoval ako posledný mohykán skutočnej ľavice. A vyžarovala z neho mladistvá energia. Oslovil radikálov: komunistov, ľavicovo naladených fanúšikov rôznych „alternatívnych životných štýlov“, ba ešte aj anarchistov, čo v Syrize videli jedinú politickú stranu, ktorej sú ochotní dať hlas. No nezabudol ani na mainstream, širšiu základňu ľavice – štátnych zamestnancov, postihnutých krátením mzdy a zvýšením daní, odborárov, imigrantov, mestskú chudobu. Získal si dokonca časť ľudí zo súkromného sektora, osobitne malých podnikateľov, ktorých zvyšovanie daní a ekonomický úpadok zrazili zo strednej triedy do tej dolnej.
Tsipras nastúpil na cestu k víťazstvu a každý problém, ktorý sa v Grécku zhoršoval, mu hral do kariet. Napokon za ním šli nielen tradiční účastníci štrajkov, akých je v Grécku dosť v každej dobe, ale aj tí, ktorí sa donedávna len zmätene prizerali vyčíňaniu antiglobalistov.
Aby bol zoznam úspechov Syrizy ešte pred týmito voľbami úplný, treba spomenúť voľby do európskeho parlamentu v roku 2014. V nich sa stala najúspešnejšou gréckou politickou stranou, získala 26,5 percenta hlasov. Mohla sa v pokoji pripraviť na parlamentné voľby – a tie prišli v presne tom správnom momente pre Syrizu. Teda predčasne. (Grécky parlament totiž nedokázal zvoliť prezidenta, podľa ústavy musel byť preto rozpustený.) Január 2015 si Tsiprasovi priaznivci môžu zaznačiť do denníkov červeným písmom. Z ledva pohromade držiaceho zlepenca, ktorý tvorili často rozhádaní ľavicoví excentrici, sa stala mohutná – a nutne rešpektovaná – politická sila. Ak ustojí vládnutie a vratkú koalíciu, definitívne prejde aj testom reálnej moci.
.neokoloniálna bulímia
Pre Európu je však táto politická sila veľmi nevyspytateľná. To, že ekonomickú politiku bude viesť silne doľava, je jasné už z doterajšieho pôsobenia ministra financií Yanisa Varoufakisa. Politický ekonóm s imidžom akčného hrdinu je akademik a pôsobil ako poradca premiéra Georgea Papanderoua, ale dnes túto vládu kruto kritizuje. Má povesť radikála a znižovanie gréckeho dlhu je preňho prioritou. Úsporné opatrenia, nadiktované Grécku, považuje za fiškálny ekvivalent mučenia waterboardingom a dianie v Grécku za humanitárnu krízu. To on bude mať za úlohu nanovo vyjednať finančné podmienky zahraničnej pomoci. Očakávanie vzbudzujú jeho slová, že urobí poriadok s gréckymi oligarchami.
Európa zatiaľ so znižovaním gréckeho dlhu neráta. A EÚ vydala vyhlásenie, že ak Grécko nedodrží záväzky, riskuje svoje miesto v eurozóne. Znepokojenie vyvolali aj sľuby Syrizy, že zruší škrty vo verejnom sektore, medziiným obnoví výšku dôchodkov. Len britský premiér zdržanlivo poblahoželal Tsiprasovi a vyjadril nádej, že v Grécku bude bojovať s korupciou a zvýši transparentnosť daňového systému.
Ani zahraničnopolitické smerovanie Syrizy nevzbudzuje veľa pozitívnych očakávaní. Minulý rok sa hovorca Syrizy pre zahraničné záležitosti Costas Isychos vyjadril, že sankcie EÚ proti Rusku sú „neokoloniálna bulímia“ a pochválil „úspechy“ proruských separatistov na východe Ukrajiny. Kyjevská vláda podľa neho toleruje „neonacistické zvrhlosti“. NATO podľa neho nemá dôvod existovať a Grécko by malo okamžite ukončiť spoluprácu s „agresívnym Izraelom“. Spolupráca Grécka s EÚ v otázke rusko-ukrajinskej krízy sa už teraz ocitla na vážkach – Grécko s novou vládou na čele odmietalo sankcie voči Rusku.
K nevyspytateľnosti tejto vlády sa pridáva otázka, či koaličný zväzok Syrizy a Nezávislých Grékov udrží. Tieto dve strany spája akurát protiškrtová rétorika. Kým Syriza je vľavo, Nezávislí sú vpravo. Tsipras nemá nič proti imigrantom – a šéf Nezávislých, Panos Kammenos, ich má v zuboch. Ako budú Tsiprasovi dôsledne ľavicoví prívrženci vnímať jeho partnerstvo s Kammenosom? Kedy vystrčia rožky prvé nezhody v koalícii? Inými slovami, kedy môžeme čakať ďalšie voľby? Ale to už je hudba budúcnosti.
.ešte v 19. storočí to bolo inak
Súčasnosť je o tom, že z Grécka sa znovu stal problematický štát Európy. Európa bude musieť vážne čeliť faktu, že mnohí Gréci sa teraz naozaj cítia ako rohožka, o ktorú si starý kontinent, na čele s Nemeckom, utiera nohy. Ťažko nesú, že ich krajina je už od vypuknutia krízy v zovretí prísneho režimu, ktorý mu naordinovali medzinárodní veritelia, Európska komisia, Medzinárodný menový fond a Európska centrálna banka.
Pripomeňme si, že opatrenia nespadli do Grécka len tak z Olympu. Prišli ako nevyhnutný dôsledok krachu štátneho rozpočtu. A ten krach nebol nezaslúžený. Predchádzali mu škandalózne odhalenia o tom, ako Gréci roky prezentovali európskym inštitúciám klamlivé štatistické údaje – navonok vylepšovali fasádu ekonomiky, aby vyhovovala štandardom. Ukázalo sa dokonca, že aj pred prijatím eura sa Gréci pohrali so štatistikami. Či by boli do európskej menovej únie prijatí aj bez týchto čachrov, je dosť pochybné. Grécky štát žil na dlh, rozhadzoval štedrou sociálnou politikou, udeľoval lojálnym poddaným lukratívne „trafiky“, podriaďoval sa straníckym záujmom, oligarchickým klikám, a to všetko zabalil do neprehľadnej byrokracie.
Mimochodom, takéto pôsobenie gréckeho centrálneho štátu nie je žiadna novinka, ani len záležitosť posledných desaťročí. Korene gréckej finančnej krízy sa dajú vystopovať ešte oveľa hlbšie v minulosti. A je to veľmi zaujímavý pohľad. Antonis Kamaras, člen Hellenic Foundation for European and Foreign Policy ELIAMEP pre časopis Foreign Affairs v článku Pôvod gréckej finančnej krízy, opísal, ako sa pôvodná štruktúra spoločnosti v dvadsiatom storočí v Grécku úplne premenila. Z krajiny silných komunít, kde pôsobili tradičné elity a efektívne spravovali miestne záležitosti, sa stal raj byrokratov, straníkov a ich protežantov. A pritom „Gréci boli vďaka miestnej a komunitnej organizácii života od polovice do konca devätnásteho storočia jednou z najprosperujúcejších a najdynamickejších skupín v juhovýchodnej Európe,“ vysvetľuje Kamaras. Ale potom, dodáva, vznikol centrálny grécky štát, a ten prevzal komunitné inštitúcie pod svoje velenie. „Silné stranícke mašinérie nových politických subjektov nahradili miestne elity, ktoré boli predtým úspešnými správcami komunít.“ Zoštátňovanie škôl, nemocníc a iných inštitúcií znamenalo, že ich riadili centrálne menovaní byrokrati, a zodpovednosť za ich financovanie prešla na centrálnu vládu. „Ako sa grécky štát teritoriálne rozrastal, prijímal aj nové zodpovednosti, vykoreňoval staré tradície lokalizmu a komunitného aktivizmu. Tu je koreň súčasnej krízy. V dvadsiatych rokoch boli autonómne miestne elity odsunuté a ich miesto zaujala nová skupina ľudí, schopná vytvárať so štátom vzťahy, z ktorých profitovali. Noví miestni lídri sa pripojili k národným stranám...“ V osemdesiatych rokoch, pokračuje Kamaras, už interakcia medzi miestnymi a národnými elitami stihla vyprodukovať nefunkčný systém. Do kľúčových inštitúcií sa ľudia nemenovali podľa zásluh. „Ak sa chcel niekto stať dekanom univerzity, musel si zaviazať študentské odbory, ktoré mu obstarali hlasy... Ak chcel byť človek riaditeľom nemocnice, musel mať vynikajúce vzťahy s niektorou z gréckych hlavných strán.“
.ruka ruku myje
Na tento navyknutý systém „ruka ruku myje“ sa celkom hladko napojilo financovanie zo strany EÚ v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch – Gréci dostávali peniaze, za ktoré nemuseli prakticky nič odvádzať. Po roku 2000 zase nemali problém s prístupom k zahraničným pôžičkám a štát mal stále z čoho rozhadzovať. Nasledovala snaha o prijatie eura a podľa Kamarasa bolo práve obdobie pred prístupom do eurozóny pre Grécko prínosné: Krajina totiž v snahe splniť podmienky na prijatie eura musela zaviesť aj reformy. Vďaka nim „si zlepšila verejné financie, modernizovala telekomunikácie a bankovníctvo“. Lenže, ako poznamenáva Kamaras, „keď už Gréci euro mali, elity sa veľmi rýchlo vrátili k pôvodným zlým zvykom“. Neefektívnosť a rozhadzovanie pokračovali.
Keď sa napokon pravda prevalila, grécky štát musel vyhlásiť default. Pre spoločný európsky projekt to bola obrovská dilema. Dôsledkom krachu totiž logicky malo byť vypustenie Grécka z eurozóny. Lenže to by bol problém. Predovšetkým politický, ale mnohí odborníci tvrdili, že ak by sa Grécko vzdalo eura, komplikované by boli najmä ekonomické dôsledky.
Nemecko, politický aj ekonomický motor Európskej únie, sa po počiatočných dusných diskusiách rozhodlo, že Grékom euro zostane. Vyžadovalo si to však mimoriadne opatrenia zo strany veriteľov, medzinárodných finančných inštitúcií aj ostatných štátov eurozóny. Grécke bremeno museli niesť všetci. Aj Slovensko, kde na probléme eurovalu (spoločne financovaného záchranného fondu určeného pre Grécko) padla pravicová vláda premiérky Ivety Radičovej. Ale ostré diskusie prebiehali aj v iných štátoch, ktoré nepovažovali Grécko za plnohodnotného člena eurozóny.
V .týždni sme v spolupráci s Financial Times uverejnili sériu článkov Petra Spiegela, kde mapoval vývoj krízy a jej celokontinentálne prejavy. Pripomeňme si so Spiegelom, že jeden z najstresovejších momentov nastal na summite krajín G20 vo francúzskom Cannes v roku 2011. Grécko dostalo na výber. „Buď si to vyriešime tu medzi sebou, alebo zlyháme v očiach sveta,“ vyhlásila v Cannes viditeľne rozrušená nemecká premiérka Angela Merkel. „Wir müssen entscheiden.“ Musíme sa rozhodnúť. „Buď zostanete v eurozóne, alebo nie.“
.grécky problém opäť tu
Vtedajší grécky premiér George Papandreou chcel totiž usporiadať referendum o medzinárodnej pomoci. Bál sa hnevu Grékov, ktorí už dávali hlasno najavo svoju nespokojnosť podľa nich s „nadiktovanými“ podmienkami záchrany Grécka a s tvrdými úspornými opatreniami, ktoré z týchto podmienok vyplynuli. Lídri eurozóny reagovali tým, že dali Grécku jedinú možnosť – usporiadať referendum o členstve v eurozóne. Ale referendum sa napokon nekonalo – spôsobil to nátlak európskych lídrov na grécku vládu a tiež vnútropolitické presuny na gréckej scéne. Približne v roku 2012, napísal Peter Spiegel, bolo najhoršie obdobie krízy zažehnané. „Trhy, ktoré sa kedysi vyhrážali, že euro roztrhajú na kúsky, boli skrotené, a zdanlivo nekonečná séria celonočných núdzových summitov sa skončila.“ Vnútri však Grécko vrieť neprestalo a víťazstvo Syrizy je toho dôkazom. Problém je opäť na svete.
Ktovie, ako by boli Gréci zahlasovali o zotrvaní v eurozóne vtedy, v roku 2011? Možno by boli odsúhlasili návrat k drachme, možno nie. Teraz sa píše rok 2015 a vyzerá to, že rozhodovanie o tejto otázke sa v podstate len odsunulo o štyri roky. Gréci sa v parlamentných voľbách väčšinovo postavili za stranu, ktorá má značnú šancu dostať Grécko svojou rétorikou a politikou preč z eurozóny.
Syriza vo svoj prospech využila silnú kombináciu voličských frustrácií: znechutenie a obavy z ekonomického vývoja plus ranenú národnú hrdosť. V kampani sa Syriza zaviazala, že odmietne splácať štátny dlh. Ani po voľbách nezmenila tón a aby jej požiadavky nemohli byť len tak zhodené zo stola, nová grécka vláda využíva na manévrovanie krízy, ktoré zmietajú Európou. Napríklad krátko po voľbách odmietala pritvrdzovanie sankcií proti Rusku. Kto je vlastne tento nový víťaz volieb? Syriza a jej líder Alexis Tsipras?
.od pestrej skupinky k politickej sile
Názov Syriza je skratka a znamená Koalícia radikálnej ľavice. Spája niekoľko ľavicových strán a skupín, od komunistov až po anarchistov a antiglobalistov. Jej hlavným prvkom je strana Synaspismos, v ktorej spolu fungovali promoskovskí aj proeurópski grécki komunisti. V deväťdesiatych rokoch vypukla v komunistickom tábore vážna roztržka. Promoskovskí komunisti sa rozhodli spojenectvo opustiť. Takmer polovica členov promoskovskej komunistickej vetvy sa však pričlenila k eurokomunistom, ktorí tým nabrali značnú silu – a medzi týmito novými eurokomunistami bol aj dnešný premiér, Alexis Tsipras. Na promoskovské komunistické začiatky Tsiprasa a mnohých jeho spolustraníkov je dobré pamätať, keď zo Syrizy počúvame, že treba demontovať súčasné usporiadanie sveta, zavrhnúť NATO a ústretovo prijímať požiadavky Ruska. (I keď proruské stanoviská nie sú na gréckej politickej scéne výnimočné. Kultúrne väzby s pravoslávnym prostredím sú tu silné a vytvárajú sympatie voči Rusku, ale napríklad aj Srbsku.)
Koncom tisícročia vo svete silnelo antiglobalistické hnutie a strana Synaspismos sa k nemu pripojila. Jej členovia vtedy bojovali najmä na pouličnom fronte. Synaspismos úspešne združoval radikálnych sociálnych demokratov, ekológov aj eurokomunistov. A v roku 2004 sa z tejto pestrej zmesi oficiálne zrodilo združenie politických strán Syriza. K Syrize sa zase pričlenili ďalší odpadlíci od tradičných komunistov, ale aj noví ekoradikáli. V parlamentných voľbách v tom roku sa Syriza prvý raz uchádzala o priazeň voličov. Získala 3,3 percenta hlasov a šesť parlamentných kresiel (a keďže všetky obsadila strana Synaspismos, v rámci Syrizy prepukli ostré spory). To však nestálo v ceste expanzii Syrizy v gréckom politickom priestore. Ďalšie parlamentné voľby boli v roku 2007 a Syriza v nich získala vyše päť percent (hlasovalo za ňu o 120-tisíc ľudí viac ako pred troma rokmi). To bola Syriza ešte stále registrovaná ako koalícia strán.
V roku 2012 už boli parlamentné voľby pre Syrizu jasným triumfom. S vyše 27 percentami hlasov a s novou registráciou ako strana, nie ako koalícia, sa stal Tsiprasov tábor hlavnou opozičnou silou. Nečudo. Grécko sa zmietalo v kríze a Tsipras to dokázal využiť. Presvedčil voličov, že bude naozaj bojovať za odstránenie ponižujúcich podmienok medzinárodnej finančnej pomoci. Vystupoval ako posledný mohykán skutočnej ľavice. A vyžarovala z neho mladistvá energia. Oslovil radikálov: komunistov, ľavicovo naladených fanúšikov rôznych „alternatívnych životných štýlov“, ba ešte aj anarchistov, čo v Syrize videli jedinú politickú stranu, ktorej sú ochotní dať hlas. No nezabudol ani na mainstream, širšiu základňu ľavice – štátnych zamestnancov, postihnutých krátením mzdy a zvýšením daní, odborárov, imigrantov, mestskú chudobu. Získal si dokonca časť ľudí zo súkromného sektora, osobitne malých podnikateľov, ktorých zvyšovanie daní a ekonomický úpadok zrazili zo strednej triedy do tej dolnej.
Tsipras nastúpil na cestu k víťazstvu a každý problém, ktorý sa v Grécku zhoršoval, mu hral do kariet. Napokon za ním šli nielen tradiční účastníci štrajkov, akých je v Grécku dosť v každej dobe, ale aj tí, ktorí sa donedávna len zmätene prizerali vyčíňaniu antiglobalistov.
Aby bol zoznam úspechov Syrizy ešte pred týmito voľbami úplný, treba spomenúť voľby do európskeho parlamentu v roku 2014. V nich sa stala najúspešnejšou gréckou politickou stranou, získala 26,5 percenta hlasov. Mohla sa v pokoji pripraviť na parlamentné voľby – a tie prišli v presne tom správnom momente pre Syrizu. Teda predčasne. (Grécky parlament totiž nedokázal zvoliť prezidenta, podľa ústavy musel byť preto rozpustený.) Január 2015 si Tsiprasovi priaznivci môžu zaznačiť do denníkov červeným písmom. Z ledva pohromade držiaceho zlepenca, ktorý tvorili často rozhádaní ľavicoví excentrici, sa stala mohutná – a nutne rešpektovaná – politická sila. Ak ustojí vládnutie a vratkú koalíciu, definitívne prejde aj testom reálnej moci.
.neokoloniálna bulímia
Pre Európu je však táto politická sila veľmi nevyspytateľná. To, že ekonomickú politiku bude viesť silne doľava, je jasné už z doterajšieho pôsobenia ministra financií Yanisa Varoufakisa. Politický ekonóm s imidžom akčného hrdinu je akademik a pôsobil ako poradca premiéra Georgea Papanderoua, ale dnes túto vládu kruto kritizuje. Má povesť radikála a znižovanie gréckeho dlhu je preňho prioritou. Úsporné opatrenia, nadiktované Grécku, považuje za fiškálny ekvivalent mučenia waterboardingom a dianie v Grécku za humanitárnu krízu. To on bude mať za úlohu nanovo vyjednať finančné podmienky zahraničnej pomoci. Očakávanie vzbudzujú jeho slová, že urobí poriadok s gréckymi oligarchami.
Európa zatiaľ so znižovaním gréckeho dlhu neráta. A EÚ vydala vyhlásenie, že ak Grécko nedodrží záväzky, riskuje svoje miesto v eurozóne. Znepokojenie vyvolali aj sľuby Syrizy, že zruší škrty vo verejnom sektore, medziiným obnoví výšku dôchodkov. Len britský premiér zdržanlivo poblahoželal Tsiprasovi a vyjadril nádej, že v Grécku bude bojovať s korupciou a zvýši transparentnosť daňového systému.
Ani zahraničnopolitické smerovanie Syrizy nevzbudzuje veľa pozitívnych očakávaní. Minulý rok sa hovorca Syrizy pre zahraničné záležitosti Costas Isychos vyjadril, že sankcie EÚ proti Rusku sú „neokoloniálna bulímia“ a pochválil „úspechy“ proruských separatistov na východe Ukrajiny. Kyjevská vláda podľa neho toleruje „neonacistické zvrhlosti“. NATO podľa neho nemá dôvod existovať a Grécko by malo okamžite ukončiť spoluprácu s „agresívnym Izraelom“. Spolupráca Grécka s EÚ v otázke rusko-ukrajinskej krízy sa už teraz ocitla na vážkach – Grécko s novou vládou na čele odmietalo sankcie voči Rusku.
K nevyspytateľnosti tejto vlády sa pridáva otázka, či koaličný zväzok Syrizy a Nezávislých Grékov udrží. Tieto dve strany spája akurát protiškrtová rétorika. Kým Syriza je vľavo, Nezávislí sú vpravo. Tsipras nemá nič proti imigrantom – a šéf Nezávislých, Panos Kammenos, ich má v zuboch. Ako budú Tsiprasovi dôsledne ľavicoví prívrženci vnímať jeho partnerstvo s Kammenosom? Kedy vystrčia rožky prvé nezhody v koalícii? Inými slovami, kedy môžeme čakať ďalšie voľby? Ale to už je hudba budúcnosti.
.ešte v 19. storočí to bolo inak
Súčasnosť je o tom, že z Grécka sa znovu stal problematický štát Európy. Európa bude musieť vážne čeliť faktu, že mnohí Gréci sa teraz naozaj cítia ako rohožka, o ktorú si starý kontinent, na čele s Nemeckom, utiera nohy. Ťažko nesú, že ich krajina je už od vypuknutia krízy v zovretí prísneho režimu, ktorý mu naordinovali medzinárodní veritelia, Európska komisia, Medzinárodný menový fond a Európska centrálna banka.
Pripomeňme si, že opatrenia nespadli do Grécka len tak z Olympu. Prišli ako nevyhnutný dôsledok krachu štátneho rozpočtu. A ten krach nebol nezaslúžený. Predchádzali mu škandalózne odhalenia o tom, ako Gréci roky prezentovali európskym inštitúciám klamlivé štatistické údaje – navonok vylepšovali fasádu ekonomiky, aby vyhovovala štandardom. Ukázalo sa dokonca, že aj pred prijatím eura sa Gréci pohrali so štatistikami. Či by boli do európskej menovej únie prijatí aj bez týchto čachrov, je dosť pochybné. Grécky štát žil na dlh, rozhadzoval štedrou sociálnou politikou, udeľoval lojálnym poddaným lukratívne „trafiky“, podriaďoval sa straníckym záujmom, oligarchickým klikám, a to všetko zabalil do neprehľadnej byrokracie.
Mimochodom, takéto pôsobenie gréckeho centrálneho štátu nie je žiadna novinka, ani len záležitosť posledných desaťročí. Korene gréckej finančnej krízy sa dajú vystopovať ešte oveľa hlbšie v minulosti. A je to veľmi zaujímavý pohľad. Antonis Kamaras, člen Hellenic Foundation for European and Foreign Policy ELIAMEP pre časopis Foreign Affairs v článku Pôvod gréckej finančnej krízy, opísal, ako sa pôvodná štruktúra spoločnosti v dvadsiatom storočí v Grécku úplne premenila. Z krajiny silných komunít, kde pôsobili tradičné elity a efektívne spravovali miestne záležitosti, sa stal raj byrokratov, straníkov a ich protežantov. A pritom „Gréci boli vďaka miestnej a komunitnej organizácii života od polovice do konca devätnásteho storočia jednou z najprosperujúcejších a najdynamickejších skupín v juhovýchodnej Európe,“ vysvetľuje Kamaras. Ale potom, dodáva, vznikol centrálny grécky štát, a ten prevzal komunitné inštitúcie pod svoje velenie. „Silné stranícke mašinérie nových politických subjektov nahradili miestne elity, ktoré boli predtým úspešnými správcami komunít.“ Zoštátňovanie škôl, nemocníc a iných inštitúcií znamenalo, že ich riadili centrálne menovaní byrokrati, a zodpovednosť za ich financovanie prešla na centrálnu vládu. „Ako sa grécky štát teritoriálne rozrastal, prijímal aj nové zodpovednosti, vykoreňoval staré tradície lokalizmu a komunitného aktivizmu. Tu je koreň súčasnej krízy. V dvadsiatych rokoch boli autonómne miestne elity odsunuté a ich miesto zaujala nová skupina ľudí, schopná vytvárať so štátom vzťahy, z ktorých profitovali. Noví miestni lídri sa pripojili k národným stranám...“ V osemdesiatych rokoch, pokračuje Kamaras, už interakcia medzi miestnymi a národnými elitami stihla vyprodukovať nefunkčný systém. Do kľúčových inštitúcií sa ľudia nemenovali podľa zásluh. „Ak sa chcel niekto stať dekanom univerzity, musel si zaviazať študentské odbory, ktoré mu obstarali hlasy... Ak chcel byť človek riaditeľom nemocnice, musel mať vynikajúce vzťahy s niektorou z gréckych hlavných strán.“
.ruka ruku myje
Na tento navyknutý systém „ruka ruku myje“ sa celkom hladko napojilo financovanie zo strany EÚ v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch – Gréci dostávali peniaze, za ktoré nemuseli prakticky nič odvádzať. Po roku 2000 zase nemali problém s prístupom k zahraničným pôžičkám a štát mal stále z čoho rozhadzovať. Nasledovala snaha o prijatie eura a podľa Kamarasa bolo práve obdobie pred prístupom do eurozóny pre Grécko prínosné: Krajina totiž v snahe splniť podmienky na prijatie eura musela zaviesť aj reformy. Vďaka nim „si zlepšila verejné financie, modernizovala telekomunikácie a bankovníctvo“. Lenže, ako poznamenáva Kamaras, „keď už Gréci euro mali, elity sa veľmi rýchlo vrátili k pôvodným zlým zvykom“. Neefektívnosť a rozhadzovanie pokračovali.
Keď sa napokon pravda prevalila, grécky štát musel vyhlásiť default. Pre spoločný európsky projekt to bola obrovská dilema. Dôsledkom krachu totiž logicky malo byť vypustenie Grécka z eurozóny. Lenže to by bol problém. Predovšetkým politický, ale mnohí odborníci tvrdili, že ak by sa Grécko vzdalo eura, komplikované by boli najmä ekonomické dôsledky.
Nemecko, politický aj ekonomický motor Európskej únie, sa po počiatočných dusných diskusiách rozhodlo, že Grékom euro zostane. Vyžadovalo si to však mimoriadne opatrenia zo strany veriteľov, medzinárodných finančných inštitúcií aj ostatných štátov eurozóny. Grécke bremeno museli niesť všetci. Aj Slovensko, kde na probléme eurovalu (spoločne financovaného záchranného fondu určeného pre Grécko) padla pravicová vláda premiérky Ivety Radičovej. Ale ostré diskusie prebiehali aj v iných štátoch, ktoré nepovažovali Grécko za plnohodnotného člena eurozóny.
V .týždni sme v spolupráci s Financial Times uverejnili sériu článkov Petra Spiegela, kde mapoval vývoj krízy a jej celokontinentálne prejavy. Pripomeňme si so Spiegelom, že jeden z najstresovejších momentov nastal na summite krajín G20 vo francúzskom Cannes v roku 2011. Grécko dostalo na výber. „Buď si to vyriešime tu medzi sebou, alebo zlyháme v očiach sveta,“ vyhlásila v Cannes viditeľne rozrušená nemecká premiérka Angela Merkel. „Wir müssen entscheiden.“ Musíme sa rozhodnúť. „Buď zostanete v eurozóne, alebo nie.“
.grécky problém opäť tu
Vtedajší grécky premiér George Papandreou chcel totiž usporiadať referendum o medzinárodnej pomoci. Bál sa hnevu Grékov, ktorí už dávali hlasno najavo svoju nespokojnosť podľa nich s „nadiktovanými“ podmienkami záchrany Grécka a s tvrdými úspornými opatreniami, ktoré z týchto podmienok vyplynuli. Lídri eurozóny reagovali tým, že dali Grécku jedinú možnosť – usporiadať referendum o členstve v eurozóne. Ale referendum sa napokon nekonalo – spôsobil to nátlak európskych lídrov na grécku vládu a tiež vnútropolitické presuny na gréckej scéne. Približne v roku 2012, napísal Peter Spiegel, bolo najhoršie obdobie krízy zažehnané. „Trhy, ktoré sa kedysi vyhrážali, že euro roztrhajú na kúsky, boli skrotené, a zdanlivo nekonečná séria celonočných núdzových summitov sa skončila.“ Vnútri však Grécko vrieť neprestalo a víťazstvo Syrizy je toho dôkazom. Problém je opäť na svete.
Ktovie, ako by boli Gréci zahlasovali o zotrvaní v eurozóne vtedy, v roku 2011? Možno by boli odsúhlasili návrat k drachme, možno nie. Teraz sa píše rok 2015 a vyzerá to, že rozhodovanie o tejto otázke sa v podstate len odsunulo o štyri roky. Gréci sa v parlamentných voľbách väčšinovo postavili za stranu, ktorá má značnú šancu dostať Grécko svojou rétorikou a politikou preč z eurozóny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.