Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štrúdľa pre mäsožravcov

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Áno, je to splnený sen. Otvorí sa rúra a vyberú z nej chrumkavú, dozlatista opečenú nohu z lístkového cesta. Ale tam sa to nekončí. Chytia nôž, zarežú a namiesto višní či maku si v štrúdli voľká poriadny kus poctivej sviečkovice.

Málokto o tom vie, že 18. júla roku 1815 neďaleko malej dedinky pri Bruseli, ktorá sa volá Waterloo, stáli oproti sebe dvaja veľkí gurmáni. Zazerali na seba, na svoje zhromaždené armády a premýšľali. Prechádzali si v mysli svoju taktiku, súperovu možnú taktiku, odhadovali svoje sily a dúfali vo vlastné víťazstvo. Asi vtedy nebola chvíľa pomýšľať aj na to, že si ich svet bude pamätať nielen kvôli tejto bitke, ale aj vďaka jedlám, ktoré buď nesú ich meno, alebo sa s nimi nejako spájajú.

.napoleon, komplex a Marengo
Jeden z nich, ktorý sa nazýva Napoleon, obíde trochu lepšie, napriek tomu, že túto bitku prehrá. Ľudia si ho zapamätajú najmä ako dobyvateľa, potom ako ponižšieho muža s veľkým egom a rukou šmátralkou, ktorú si neustále dáva pod kabát. Zanechá pre ďalšie generácie výživné slovné spojenie napoleonský komplex a zopár naozaj šťavnatých listov so svojou láskou Jozefínou. Do našich krajov so svojimi vojakmi prinesie hádam najpoužívanejšie slovenské slovíčko dnešných čias – le petite chat (vyslovíme l-petit-ša), ktoré sa vraj hravou formou medzi ľudom transformovalo na jadrný popis ženského prirodzenia.
No a až v ďalšom slede ho svet pozná ako toho, kto si rád pochutnával na dobrom jedle a neraz skoro zmeškal začiatok svojich bitiek, pretože musel dojesť svoje obligátne kura Marengo.

.hovädzie, Wellington a atentátnik
Toho druhého generála si väčšina ľudí vôbec nespája s touto bitkou, napriek tomu, že ju vyhral. Volal sa Arthur Wellesley a po závratnej vojenskej kariére a zopár vyhratých bojoch v Portugalsku získal šľachtický titul. Odvtedy ho všade volali prvý vojvoda z Wellingtonu. Keď  však zaznie toto meno, všetkým ľuďom v anglosaských krajinách okamžite naskočí nie obraz chudého a udatného šľachtica, ktorý sa rád obliekal do najnovšej módy, ale obraz do štrúdle zabalenej rozvoniavajúcej mäsovo-hubovej pochúťky. No, čo už. Nie každý je marketingový mág, pravda.
 Ako to už pri svetoznámych jedlách býva, je okolo nich vždy veľa historiek a mýtov. Tak je to aj s hovädzím Wellington. Niektorí sa dušujú, že tento delikátny steak, zabalený spolu s hubovou omáčkou duxelles, čiernymi hľuzovkami a foie gras, je pomenovaný práve po tomto úspešnom a cieľavedomom vojvodovi. Vraj túto kombináciu mal najradšej.
Dodnes o ňom koluje legenda, že keď mal byť na neho spáchaný atentát, zachránil ho vlastný mlsný jazyk a pravý britský zmysel pre výstrednosť. Pozval totiž svojho vraha, ktorý mu skočil oknom do spálne s nabitou pištoľou, k stolu. Atentát vraj môžu odložiť na neskôr, konkrétne po večeri. Bola by to totiž donebavolajúca škoda – práve vtedy mali podávať až päť chodov a samé lahôdky. Vraha to tak zaskočilo a vyviedlo z miery, že sa s Wellingtonom naozaj navečeral. No a po takej dobrej večeri, kde sa podávala aj naša hovädzia štrúdľa, už nebolo prečo strieľať.

.francúzi, Briti a Novozélanďania
To by však neboli Francúzi, aby do tejto debaty o pôvode vyhlásenej delikatesy ostro nevstúpili. Vraj v lístkovom ceste zabalená sviečkovica existuje vo Francúzsku už roky pod názvom filet de bœuf en croûte. Môžu sa však biť do pŕs, koľko chcú, Wellington to úplne nie je.
Napokon do debaty o pôvode jedla zasiahli hlasy nečakané, no o to razantnejšie. Sú až od protinožcov a podľa všetkého majú pravdu. Beef Wellington sa totiž oficiálne začína v kuchárskych knihách vyskytovať až od roku 1966. Tento dômyselný kus mäsa, ktorý sa môže podávať rovnako teplý ako studený, bol totiž vymyslený na Novom Zélande pri príležitosti jednej recepcie a pomenovaný podľa tamojšieho hlavného mesta.
.autor je scenárista.

Ako na Wellingtona/

Potrebujeme krásnu sviečkovú, ideálne dobre vyzretú. Osolíme, okoreníme a sprudka opražíme na panvici na masle tak, aby sa všade mäso zatiahlo. Mäso položíme bokom odstáť na teplé miesto. Potom si najemno nakrájame šampiňóny spolu so šalotkou a orestujeme ich tiež na masle. Zalejeme deckom portugalského vína Madeira, pridáme trochu chlebovej striedky a prevaríme, aby vznikla hustejšia omáčka. Odstavíme. Lístkové cesto rozvaľkáme na takú veľkosť, aby sme do neho dokázali pohodlne zabaliť našu odpočinutú sviečkovú. Plát cesta natrieme paštétou z husích pečienok, na to rozotrieme hubovú omáčku duxelles, ktorú sme si pripravili, a na vrch opatrne položíme zatiahnutú siečkovicu. Všetko krásne zabalíme ako štrúdľu, zlepíme rozšprúdľovaným vajíčkom. Prenesieme na plech a znova potrieme vajcom. Napokon švihneme do rúry. Prvých desať minút na 200 stupňov, potom ďalšiu polhodinku na 180. Vyberieme, nakrájame ako štrúdľu na hrubšie plátky a podávame so zemiakmi na masle. Komu sa máli, mäso si ešte pokvapká omáčkou, ktorú si urobí z prvotného výpeku, kedy sme zaťahovali mäso, vývaru, vína, brandy a múky.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite