Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jesus Charlie?

.daniel Pastirčák .časopis .klub

Pred časom sa mi stalo toto: Čakal som na Obchodnej v rade na kebab. (To som bol ešte mäsožravec.) Zboku ku mne pristúpil neznámy pán, cudzinec, súdiac podľa výzoru azda Turek. 

Oslovil ma spisovnou slovenčinou. „Čo si dáte?“ spýtal sa ma. „Pizzu alebo kebab?“ „Kebab,“ odvetil som podľa pravdy. Muž sa obrátil k predavačke za pultom: „Jeden  kebab pre pána farára, najlepší, aký viete urobiť ... a veľa mäsa.“ „Vy ma poznáte?“ spýtal som sa nesmelo, pochopiteľne, trochu prekvapený. Neznámy sa na mňa  záhadne usmial: „Samozrejme, že vás poznám. Máme veľa spoločného. Ja som moslim a vy ste kresťan.“
Na tú príhodu nezabudnem, nie hádam preto, že onen tajomný muž mi kebab zaplatil, nezabudnem na ňu, lebo som stretol blížneho, tam, kde by som to nečakal. Odchádzal som domov s najlepším kebabom v ruke, v hlave s otázkou: Aký veľký je môj Boh? Boh môjho moslimského priateľa bol veľký, do jeho sveta sa zmestil aj jeden kresťanský farár. Aký veľký je náš svet? Koľko ľudí sa doň zmestí?
Táto otázka sa nám dnes kladie s novou naliehavosťou. Svet je znova priúzky, nezmestíme sa doň všetci. Nevieme si bez váhania povedať: „Áno, chcem, aby si bol.“ Z redakcie satirického časopisu odniesli mŕtve telá. Do priúzkeho sveta maskovaných ostreľovačov sa nehodili. Znova  sa ujíma diškurz, vyostrená konfrontácia: Buď my, alebo oni. Buď budú ako my, alebo tu  nemajú právo existovať. Potrebujeme tých, čo sa postavia do medzery: Jednou nohou na jednu, druhou na opačnú stranu sporu. Vytvoria most, kde sa budeme môcť znova stretnúť v uzmierení. Medzi rozhnevanými hlasmi na západnej strane, sa tu a tam  ozvali i  umiernené hlasy. Tomáš Halík upozornil, že ku kultúrnej otvorenosti  patrí aj základná úcta voči  tomu, čo je pre toho druhého posvätné. Moslimskej časti sporu sa zastal aj pápež František. Je pekné, že moslimov sa zastali kresťania. Ich postoju však podľa mojej mienky chýba čosi podstatné. Obhajoba úcty k posvätnému tak môže vyznieť ako hájenie toho, čo obhájiť nemožno. Máme  vari zakázať smiech nad svätými obrázkami?  Nepredpokladám, že  Halík, či František svoje slová mysleli takto. Nuž povedzme, čo povedané nebolo.

.etický imperatív „bezobraznosti“
„Neurobíš si obraz Boha, ktorému by si sa klaňal.“ To je prvé prikázanie Dekalógu. Tu je treba začať. Judaizmus, kresťanstvo a svojím spôsobom aj islam sa k tejto tradícii „bezobraznosti“ Boha hlásia. (Islam je tu hádam najstriktnejší, nepripúšťa žiadne zobrazenie Alaha, a zobrazenie proroka Mohameda je pre väčšinu moslimov tiež problematické). Čo tento imperatív znamená? V akom zmysle sa týka etiky: „Neurobíš si obraz poslednej skutočnosti, ktorý by si vymenil za skutočnosť samotnú.“ „Neskonštruuješ si obraz absolútnej pravdy, ktorý by si vymenil za pravdu v jej celostnom význame.“  To kategorické „nie“ je etickým imperatívom práve preto, lebo nás odkazuje na nevyhnutnú relatívnosť všetkých našich obrazov poslednej skutočnosti. Týka sa všetkých, rovnako náboženských i nenáboženských, obrazov podstaty bytia. Ak si obraz zameníme za posvätnú skutočnosť samotnú,  namiesto Boha sa budeme klaňať  modle. Prečo sa máme nad karikatúrou posvätného urážať? Ako by  mohol byť akýmkoľvek zobrazením urazený Boh, ktorého zobraziť nemožno? Nemali by sme karikatúry posvätných obrazov skôr vítať?  Veď čo nás môže pred pokušením zámeny obrazu s realitou chrániť  spoľahlivejšie, než úprimný smiech nad malichernosťou obrazov, ktoré sme si vytvorili? C. S. Lewis v jednej zo svojich posledných kníh Svedectvo o zármutku  napísal: „Obrazy  majú svoju silu, inak by neboli  také populárne. A nezáleží na tom, či ide  o obrazy, alebo sochy stojace  mimo našej  mysle, alebo o výtvory obrazotvornosti v našej hlave. Tie vnútorné sa mi dokonca zdajú viac nebezpečné.  Predstavy Svätého sa ľahko menia v  sväté obrázky. Moja idea Boha je moja, a nie  Božia myšlienka. Musí byť znova a znova odstránená, znova a znova zničená. Boh sám je jej ničiteľom. On je veľkým obrazoborcom. A možno práve to ničenie je jedným zo znakov Jeho prítomnosti.“

.ikona a Idol
O obrazoch posvätného sa v prostredí východného kresťanstva zvyklo hovoriť v terminológii ikony a idolu.  Idol je obraz, ktorý sa pred nás stavia ako objekt uctievania. Pokloň sa mi! Som dokonalosť sama, mnou je vyjadrené všetko. Idol upozorňuje na seba. Idol  svet uzatvára. Uctievača zbavuje slobody, väzní ho pod ťarchou svojej nespochybniteľnosti.  Ikona  svet, naopak, otvára, Je to obraz – okno. Neukazuje na seba, nepredkladá sa pred nás ako finálne vysvetlenie všetkého, otvára sa pred nami donekonečna ako otázka. Veď človek nemôže  k Bohu preniknúť v uzavretej odpovedi, človek môže Boha iba prijať v otvorených otázkach.
Každé hovorenie o Bohu môže byť ikonou alebo idolom. Slová o Bohu sa pred nás môžu stavať ako modla, skonštruovaná zo slov, a  zakrývať nám tak skutočnosť Boha. Slová  však môžu byť i ikonami. Boha nenahrádzajú, iba ho označujú v symbole či podobenstve. Inak človek o Bohu hovoriť ani nemôže, nemá inú reč, iba reč symbolov a podobenstiev. Slovník nášho jazyka je vytvorený z prachu zemskej skúsenosti. Stvorili sme slová označovaním  objektov, ktorých sme sa dotýkali, pomenovaním dejov, ktoré sme pozorovali a zažili. Boh však nie je objekt medzi inými objektmi, nie je dej medzi inými dejmi, Boh je všetko vo všetkom, všetko, čo jestvuje, má v ňom svoj základ. Ako teda hovoriť o tom, bez ktorého by nebolo možné prehovoriť. Ako hovoriť o tom, kto je zmyslom nášho jazyka, o tom, kto  zakladá možnosť nášho dorozumenia? Nemáme poruke nič iné, len symbol, metaforu, podobenstvo. Keď kresťan povie – Boh je Otec, čo tým myslí? Otec je v ľudskej reči pomenovaním toho, kto plodí život. Má azda veriaci na mysli bizarnú predstavu akéhosi kozmického oplodnenia, z ktorého sa zrodil vesmír? Každý symbol, pochopený v jeho doslovnom význame, sa stáva karikatúrou. Viem si predstaviť takú karikatúru na titulnej stránke Charlie Hebdo.
Starí teológovia premýšľali o Bohu spôsobom, ktorý sa dnes zvykne označovať pojmom via negativa. Tvrdili, že o Bohu s jednoznačnou platnosťou možno povedať iba to, čím Boh nie je. Zakladateľ tejto tradície  Pseudo-Dionýsius Areopagita napísal: „Boh je onen rozum neprístupný žiadnemu rozumu, ono slovo nevyjadriteľné žiadnym slovom – neslovo, nevedenie, nemeno – a to všetko na žiadny existujúci spôsob – príčina súcna  všetkých vecí  a predsa sám nesúcno, pretože je povznesený nad všetko bytie a len on sám sa pozná.“ Majster  Eckhart,  duchovný otec západnej mystickej teológie, k našej téme napísal: „Človek musí vyjsť zo všetkých obrazov, i sám zo seba, musí sa od toho úplne vzdialiť, pokiaľ skutočne chce a má prijať Syna, a  stať sa synom v Otcovom lone a srdci.“
Nuž čo si posvätná „bezobraznosť“ počne s karikatúrami. Karikatúra nie je svätý obrázok. Karikatúra je jeho popretím. Ak sa na stupnici onej „bezobraznosti“  nezobrazovanie Boha rovná nule, karikatúra sa tu posúva na bod mínus jedna. Trhá konštrukt zostrojený z našich odpovedí, aby nám otvorila prístup k Bohu v priestore nových otvorených otázok.
Aj proroci boli karikaturisti. Svoje karikatúry nekreslili, vytvárali obrazy zo slov. Izaiáš napríklad ľahkým perom napísal: „Tesár zotne céder, vezme si cyprus a dub...  Naťahuje šnúru, vymeriava drevo, vyznačuje obrysy, zakresľuje kružidlom... drevo mu slúži ako palivo, vezme z neho, zohreje sa, založí oheň a napečie chlieb; aj boha z neho urobí a klania sa mu, urobí modlu  uctieva ju.“
Ježiš  pokračoval v tradícii prorockých karikatúr. Znalcom zákona a farizejom (tí vo vtedajšej Palestíne zosobňovali princíp posvätného) bez váhania povie: „Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale zvnútra sú plné umrlčích kostí.“ Nuž, čo iné tu máme pred sebou, ak nie karikatúru. Karikatúru, ktorá by sa dala ostrou tužkou pekne nakresliť.
Pri svojom hovorení o Bohu si v nedeľných kázňach zvyknem pomáhať karikatúrami. Nie karikatúrami s postavami ateistov, karikatúrami nás zbožných: Modliaci sa muž zviera v ruke pokrčený trojuholník „svojho boha“. Dvaja horliví biblisti  sa ťažkými bibliami mlátia po hlave...  Napriek prvotnému pobúreniu, schopnosť zasmiať sa obmedzenosti, s akou pristupujeme k Bohu, oslobodzuje a otvára nás vnímaniu toho, kým Boh skutočne je. Naši malí bohovia sa trhajú, aby urobili miesto veľkému.

.zakázané rúhanie
Súhlasím s Halíkom: Áno, pre otvorené spolužitie je nevyhnutná úcta k inakosti iného, rešpekt pred vecami, ktoré sú preň posvätné.  To však neznamená (a Halík to tak ani nemyslí) že  by slušná spoločnosť mala také obmedzenie prijať do svojich zákonov. Pred viacerými rokmi som sa rozprával s priateľom z Pakistanu. Pakistan je vo všeobecnosti považovaný za demokratickú krajinu. Môj priateľ bol však kritický. Sloboda vyznania či sloboda slova tam podľa neho neexistuje. Nad verejným diškurzom bdie zákon, zakazujúci rúhanie. Za rúhanie môže človeka stihnúť  najprísnejší trest – trest smrti. „Čo je to rúhanie?“ Pýtal som sa: „Ak by napríklad nejaký bádateľ skúmal pôvod Koránu, napísal by knihu o tom, ako vznikal, ako pôsobil v mnohých odlišných verziách, ako bola napokon presadená jediná autoritatívna verzia svätého textu, bolo by to rúhanie?“  Prikývol. Za taký počin by mu hrozil trest smrti. Nuž, tu si musíme bez strachu chrániť svoju slobodu. Každý pokus vymedziť zákonom, aký smiech a nad čím je povolený, je krokom k popretiu občianskej slobody. Nech si Charlie kreslí, čo chce. Môžeme nad tým pokrčiť plecami, no nesmieme mu to z úradnej moci zakázať.
Sloboda umožňuje i zlé veci, dáva priestor aj sebeckým a infantilným prejavom, napriek tomu zostáva nespochybniteľnou hodnotou.
Mieru slobody najspoľahlivejšie poznáme podľa miery humoru, ktorú sloboda unesie. Veď humor nie je v prvom rade o zábave. Humor je duchovnou kvalitou sebareflexie.  Umožňuje nám zásadným spôsobom odstúpiť od seba. Slobodný smiech je znakom pokory. Pyšný človek sa nedokáže zasmiať sám nad sebou. Humor nám najviac pomáha azda práve tam, kde prestávame brať samých seba smrteľne vážne a odvážime sa uzrieť komickú stránku vlastnej existencie.  Ten, kto sa najprv nesmeje sám nad sebou, sa nad inými nemôže zasmiať zdravým smiechom

.pokušenie satiry
Humor má moc, lieči, no môže i raniť. Možno ho použiť ako  zbraň. V rukách tých, čo  berú svet svojich kultúrnych hodnôt smrteľne vážne, no  s arogantnou nadradenosťou útočia na iných, sa môže požehnanie humoru zmeniť na kliatbu: Oslobodzujúci smiech môže degenerovať na agresívny výsmech.
V niektorých oslavných článkoch som sa dočítal, že Charlie svojimi karikatúrami pestuje  inteligentný „filozofický“ humor. Azda čosi ako  Lasica a Satinský, potešil som sa. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v galérii oných karikatúr našiel iba prvoplánový výsmech. Nie satiru, iba sarkazmus.  Nie karikatúry, ale nadávky. Nič, iba to, čo si  chlapi povedia po treťom poldecáku: Ty si ale k...t!
Hrot tých karikatúr nemieri k myšlienkam, mieri na genitálie. Čo robia kardináli? Súložia! Čo robí Svätá Trojica? Súloží! Čo robí Mohamed? Natŕča zadok k súloženiu!  
Komu sú tie vtipy určené? Povzbudzujú k smiechu iba svojich vlastných, alebo sú určené i adresátom výsmechu? Inteligentní adresáti také vtipy prejdú pokrčením pliec. Výsmech zasiahne iba tých, ktorí nie sú schopní intelektuálneho odstupu. Chcú vyvolať  pobúrenie u tých „prostoduchých“?
Zvláštne, ľavicový časopis používa tú najbanálnejšiu stratégiu kapitalistického marketingu: Vyvolajme škandál! Hrá sa na istotu: Veď kde inde je škandál zaručený, ak nie tam, kde sa obrazy posvätného spoja s obscénnosťou. Niekto istotne zareaguje,  medzi  miliónmi  sa jeden taký určite nájde.
Keby sa Charlie s rovnakou neviazanosťou vysmial i zo seba, začal by som mu viac dôverovať. Aspoň raz do roka by mohli  vydal špeciálne číslo, v ktorom by sa vysmievali zo svojich „posvätných obrazov“ – zo svojho ľavičiarstva, zo svojho sekularizmu či zo svojho ateizmu.
Veď ateizmus má tiež svoj obraz Boha. Bohom ateizmu je nevedomá hmota. V nej sa zakladá všetko. Ona je tu od večnosti do večnosti. Svet slepého boha hmoty je  postavený na hlavu. Najmenšie tu vládne nad najväčším. Slepý tanec a kvarkov vládne človeku schopnému myslieť, milovať, slobodne sa rozhodovať či tvoriť.  Nuž, to sa priam núka ako téma pre šikovného karikaturistu. Alebo, čo sa tak schuti zasmiať nad posvätným idolom francúzskeho sekularizmu? Utiahnuť si zo zúrivosti jakobínov a ich gilotín? Ako dobre by sa dalo zasmiať nad neúspešným  projektom ateistického impéria – Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Čo tak urobiť si pár vtipov zo štátneho ateizmu Číny. Vziať si na mušku – čínske prenasledovanie veriacich, vyhladzovanie Falung Gong či predaj tiel čínskych väzňov na svetovú výstavu atlétov stiahnutých z kože?

.evanjelium ako karikatúra Boha
Všimnime si ešte toto.  Ak  niekto urobí karikatúru Ukrižovaného, robí vlastne karikatúru karikatúry.  Veď čím iným je biedny Ježiš, zaodetý v šarlátovom plášti, s tŕňovou korunou na čele? Pozrite – toto je kráľ židov! Satirický komentár  v troch jazykoch pribili k tomu živému vtipu na kríž. Tak obraz chápu i diváci. Žoldnieri ho bijú: Prorokuj, kto ťa prvý udrel. Ak si syn Boží, zostúp z kríža dolu... smejú sa znalci zákona. Namiesto blesku z neba, ktorý by zastavil nehanebné rúhanie, sa ozve Ježišov výkrik: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Karikatúra je dokončená. Karikatúra Boha. Veď ako inak nazvať ten obraz? Boh opustený Bohom. Mŕtvy Boh. Nietzscheho blázon nepovie nič nové, iba to, čo pred nás už dávno kladú evanjeliá. Nikde nebol obraz Boha zničený dokonalejšie, než karikatúrou kríža. Výsmech patrí ku Kristovi, bez neho sa vlastne ani nemôže vyjaviť to najpodstatnejšie, čo nám evanjelium zjavuje.
„Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Tam, kde kríž trhá obraz Boha, otvára sa obzor nekonečna – milovanie nepriateľov: Čosi, čo tu nie je, čosi, čo nemáme, presahuje nás to na všetky strany.  Starým bolo povedané: učil Ježiš: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. No ja vám hovorím: milujte svojich nepriateľov.“ Milovať nepriateľa? Má kosovský Albánec milovať belehradského Srba,  má milovať katolík  buddhistu, kresťan moslima, demokrat komunistu, zástanca tradičnej rodiny homosexuála? Nepriateľ je mimo mojich kruhov, nie je z mojej krvnej skupiny. Nepriateľ je agresívnym pomenovaním inakosti. Čírou  existenciou  mi dáva najavo, že by som nechýbal, keby som tu nebol. Svojou inakosťou spochybňuje celý môj svet. Je iný; ináč myslí, ináč hovorí, zaujíma sa o iné veci, ináč sa oblieka, počúva inú hudbu, smeje sa iným vtipom, jedáva iné jedlá... Keby bol svet knihou, ktorú píšem a on by bol kapitolou v nej, vyškrtol by som ju.
Láska k nepriateľovi, ako horizont nekonečna za všetkými obrazmi  božského? Domnievam sa, že práve na tejto „nemožnej“ cnosti stojí étos otvorenej spoločnosti. Étos, ktorý je potrebné znova obetavo hájiť.
Pred niekoľkými dňami vyšiel nový titul Charlie Hebdo. Na obálke je tvár Mohameda so slzou v oku, na hrudi  nápis  „Je suis Charlie“ a nad karikatúrou ručne napísaný komentár: „Všetko  je odpustené.“  Ak tomu rozumiem správne, Charlie hovorí to, čo som chcel práve povedať. Jesus Charlie?

Daniel Pastirčák/
Narodil sa v roku 1959 v Prešove. Počas štúdia na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Košiciach ho pre nedovolenú výstavu zo školy vylúčili, následne doštudoval na SUPŠ v Bratislave. Nejaký čas pracoval ako reštaurátor, následne vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Je kazateľom Cirkvi bratskej, ako aj autorom niekoľkých zbierok poézie, rozprávok, poviedok, esejí a kázní. Pre divadlo Astorka preložil hru T. S. Eliota Coctail Party a pre SND napísal hru Svätá Dorota. Stále sa venuje aj ilustrovaniu a voľnej výtvarnej tvorbe. Spolu s manželkou majú tri dospelé deti. Žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite