Až sa mi nechce veriť, že sa stále bavíme o karikatúre, o tom nevinnom útvare, o srande, o vtipe! Dovoľte mi malé zamyslenie: Keď napíšem obyčajný stĺpček ako tento, alebo sa nejako verejne k niečomu vyjadrím, dočítam sa o sebe často veci, ktoré urážajú mňa a moje presvedčenie úplne rovnako ako veriaceho uráža útok na jeho vieru. No a čo? Priznám sa, že niekedy to vôbec nie je ľahké prehltnúť, (kritický človek aj tak neustále žije v pochybnostiach o sebe a o tom, čomu verí) ale práve tolerancia týchto urážok ho núti držať sa pri zemi, nebyť nedotknuteľným, fajnovým tvorom kdesi na výslní. Zmobilizuje svoje hodnoty a vykročí akoby znovu. Naučí sa spoliehať na vlastné svedomie. Keď napíšem niečo provokatívne, (rada si uťahujem, ale svojimi názormi netúžim nikoho urážať) stane sa, že nejaká trafená hus zagága, zaútočí na mňa agresívne, jediné, k čomu sa modlím, je, aby som takto nezareagovala aj ja sama. To je všetko. A to sa bavíme o sprostých urážkach na internete, a nie o karikatúrach v špeciálne vyhradenom priestore satirického časopisu. Vladimír Palko vo svojom článku napísal: „V dobe internetu si zistíte o Charlie Hebdo všetko. Na konci zisťovania som skonštatoval, že nikdy som nič také odporné ako Charlie Hebdo nevidel." Škoda námahy. Na svoje znechutenie aj z úplne neškodných karikatúr (povedzme z tej, kde sa pápež Benedikt po abdikácii objíma s mužom z pápežskej gardy s titulkom „konečne voľní“), má Palko právo. Zaráža ma iba to volanie po nedotknuteľnosti vlastnej viery v reálnom svete. Tomu predsa ani zákaz karikatúr a humoru v celom vesmíre nepomôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.