Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za nový atlantizmus

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Nedávno Radoslav Procházka na otázku, či by mu prekážala prítomnosť základní NATO, odpovedal: „Základne inej armády ako slovenskej tu nepotrebujeme. Pravdepodobne by som nesúhlasil."

Asi nie som jediný, koho táto odpoveď ‚gazdu pravice' sklamala. Procházkova odpoveď, Ficov antiamerikanizmus či Sulíkov účtovnícky pohľad na prípadnú pomoc Ukrajine odrážajú intelektuálnu realitu Slovenska a strednej Európy (s výnimkou Poľska), v ktorej sú medzinárodné záväzky, predovšetkým voči Spojeným štátom, vnímané s podozrením, v najlepšom prípade ako nutné zlo.
V kontraste s predstavami mnohých kritikov americkej politiky pritom administratíva prezidenta Obamu prejavuje o udalosti v Európe relatívne malý záujem. Čokoľvek si myslíme o jeho riešeniach, Obamovou prioritou nie je víťazstvo demokracie vo vzdialených krajinách, ale prozaickejšie veci:  zdravotnícka reforma, prístup k vzdelaniu či viac peňazí do rozpočtu z vrecák bohatých Američanov.
Netreba tiež zabúdať na rastúcu nedôveru k zahraničnopolitickému aktivizmu na pravej strane amerického politického spektra, predovšetkým medzi libertariánmi či tými, ktorí vnímajú vojny v Iraku a Afganistane ako nákladné katastrofy, ktorých opakovaniu treba zabrániť za každú cenu.
Od pádu železnej opony sú však Spojené štáty garantom našej bezpečnosti a ich angažovanosť v našej časti sveta je pre nás životným záujmom. Na americké debaty o zahraničnej politike priamy dosah nemáme, ale nad tým, akými spoľahlivými spojencami sme, máme úplnú kontrolu. Preto netreba brať naľahko Procházkovu odpoveď, ani kontext slovenského reptania a podozrievavosti, ktorý odráža.
Ak sa nám realita transatlantickej bezpečnosti nepáči, tak by sme mali byť pripravení do vlastnej bezpečnosti adekvátne investovať. Švajčiarsko má vyše 130-tisíc vojakov v aktívnej službe, asi desaťkrát viac než Slovensko. Ktovie, ako by na návrat brannej povinnosti a pravidelné vojenské manévre reagovali slovenskí kritici NATO...
Nejde však len o bezprostrednú bezpečnosť, ale aj o to, v akom politickom a kultúrnom okruhu sa chceme nachádzať – zvlášť spoločnosti s krehkými inštitúciami a nedávnou skúsenosťou autoritárskeho vládnutia. Rádio Slobodná Európa, financované z amerických federálnych peňazí, zohralo za čias vrcholného mečiarizmu kritickú úlohu, podobne ako západné peniaze, ktoré pomohli Slovensku vybudovať občiansku spoločnosť. Dnes je našou dôležitou kotvou členstvo v Európskej únii. Je frustrujúce, keď niektorí slovenskí pravičiari nevidia, že geopolitická hodnota členstva vyvažuje náklady hlúpej európskej regulácie či peňazí na záchranné balíky pre krajiny ako Grécko či Španielsko. Pre rôzne svoje dysfunkcie však európska integrácia nie je náhradou za silné transatlantické väzby. Európska únia nemá poistky proti scénaru, ktorý sa odohráva v Maďarsku, kde vládnuca elita, za asistencie Vladimíra Putina, systematicky podkopáva základy demokracie a právneho štátu. A ako ukazuje európska reakcia na udalosti na Ukrajine, Únia nemá páky a vôľu ani na zastavenie otvorenej vojenskej agresie v jej bezprostrednom okolí.
Ak sa teda chceme vyvarovať veľkých nepríjemností v budúcnosti, nová generácia slovenských politikov v sebe musí nájsť odvahu obhajovať slovenské geopolitické ukotvenie – a naše väzby na Spojené štáty – pred verejnosťou.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite