Šepot a plač

Mala som pocit, že sa môžu stať tri veci. Že jej nedovolia opustiť byt, že ju zatknú, alebo ju pustia až na námestie, kde sa na poslednú chvíľu zorganizuje iný festival s lacným pivom a hlučnou hudbou. Že jej tam nechajú pódium, ale z reproduktorov sa bude ozývať štátna propaganda. Nedokázala som si predstaviť, že by sme pred sochou José Martího oslávili pluralitu a toleranciu.
Povedala som jej, že jej dielo sa už podarilo. Ukázala totiž v celej nahote cenzúru, represiu a kultúrnu zbabelosť, ktoré demobilizujú kubánsky verejný život. Mnohí jej umeleckí priatelia sa k nej odmietli pridať, niektorí jej známi ju vyzvali, aby ustúpila a podujatie presunula niekam do interiéru, tí odvážnejší ju varovali, aby ju priamo z námestia neuniesli.
Príšerný ples zatýkania a zastrašovania sa začal hneď od rána. Dámy v bielom, aktivisti, novinári a disidenti boli zatknutí alebo nemohli opustiť svoje domovy. Telefóny nefungovali, smsky ani emaily neodchádzali. O tom, čo sa deje, sa len šepkalo. Šepot sa neskôr zmenil na nárek. Ozýva sa v telefónoch, na twitteri, pred policajnými stanicami, kde sa rodiny domáhajú svojich blízkych. To nie je minúta slobody, ale skôr dlhé hodiny utrpenia a neistoty. Ale ty, Tania, sedíš vo väzení a podarilo sa ti najväčšie a nezabudnuteľné predstavenie, aké si kedy urobila. Námestie je dnes v každom z nás.