Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Body Blues

.časopis .ostatné

Zrkadlo je dobrý sluha, ale zlý pán. Mohol by to dosvedčiť každý, koho postihla radikálna nespokojnosť s vlastným výzorom. Jasné, nie zdravá nespokojnosť. Skôr nespokojnosť, aká by sa dala označiť aj za neurózu.

Zrkadlo je dobrý sluha, ale zlý pán. Mohol by to dosvedčiť každý, koho postihla radikálna nespokojnosť s vlastným výzorom. Jasné, nie zdravá nespokojnosť. Skôr nespokojnosť, aká by sa dala označiť aj za neurózu.


Ide o nespokojnosť, ktorá človeka vedie k tomu, aby pravidelne vyhlasoval vojnu svojmu telu. Je trochu problém, že je ťažké ju odhaliť. Maskuje sa ako skromnosť, úsilie o sebazdokonalenie, o nápravu životného štýlu, prípadne o dosiahnutie duševnej – ba rovno duchovnej – rovnováhy.
Priznajme si, koľkokrát je nám z nášho tela nanič? Len preto, že sa nám prestalo páčiť? V tej chvíli pobúrenia nad sebou zabúdame na to, ako verne nám telo slúži, ako zázračne sa vyhýba najhorším chorobám či úrazom. Jednoducho, čo všetko s nami už preskákalo, a predsa je stále tu. (Týka sa to, pravdaže, len v zásade zdravých ľudí – lebo kto má vážne zdravotné problémy, ten sotva pred zrkadlom vzbĺkne svätým hnevom voči nejakej tej vráske či tukovému vankúšiku.)

.chudá potvora
A tak objavíme najnovší protivráskový zázračný krém, vyklopíme zaň nemožnú sumu a očakávame nemožné výsledky. Po každých prejedených sviatkoch odštartujeme diétu, aká by zabila aj slona. Nás nezabije – lebo po dvoch-troch dňoch prevezme velenie zdravý rozum, alebo možno pud sebazáchovy, a diétu potichu ukončíme. Alebo s veľkými fanfárami prechádzame na absolútne zdravú stravu zakaždým, keď naďabíme na najnovšiu imidžovú knihu s peknými fotkami. V USA sa napríklad stala hitom kniha Skinny Bitch (čítate dobre), Chudá potvora, v ktorej sa píše o vegánstve – teda najmä o tom, aké je in, revolučné a ako ním zmeníte seba a stvoríte spravodlivejší svet. Kníh o vegánstve sa pritom tamojší trh už mohol nabažiť, túto však spísali dve naozaj chudé a elegantné baby, ktoré aj v džínsach a tričku vyzerajú ako modelky.
A tak si ich Chudú potvoru nakúpili kvantá ľudí, ktorým nejde ani tak o vegánstvo ako o štýl. Ak im niekto nahovorí, že ten svoj pravý štýl nájdu s vegánskymi chuťovkami, tak budú hoci celý deň hrýzť len surovú mrkvu. Onedlho prišiel na svet aj druhý diel Potvory – tentoraz aj o varení, lebo v prvom si dve elegantné potravinové revolucionárky k sporáku ešte netrúfli. Vegánskemu vareniu sa podučili až potom, čo od nich začali čitatelia drankať okrem revolučných vyhlásení aj recepty.
Chudú potvoru si kupujú aj muži, ale sú v menšine. Nespokojné so svojimi telami sú totiž najmä ženy. Muži sú zatiaľ k svojim telesným schránkam tolerantnejší. Niežeby na nich nemali čo meniť, nevrhajú sa však zúfalo po každom recepte na krásu a večnú mladosť. Ale možno má s ich pokojnejším prístupom k sebe niečo spoločné známy fakt: že muži zažívajú telesné zmeny akosi pozvoľnejšie, postupne, a kým si ich poriadne uvedomia, už sa s nimi aj zžijú.

.postrodičky
Zato ženy to majú ako na hojdačke. Stačí zo dva-trikrát zažiť tehotenstvo a aj tá najpevnejšia povaha stratí vieru v stálosť hmoty. Uznajte, prejsť za desať lunárnych mesiacov od postavy typu „kde nič, tu nič“ k impozantnému nákladu, s ktorým je chôdza umením, to dá zabrať. Ale najzaujímavejšie je, že problémy so sebahodnotením často prichádzajú až potom, keď sa ten náklad premení na dieťa a žena z milo nazývanej „tehuľky“ na... čo vlastne?
Na ženu, ktorá sa síce zbavila tehotenského brucha, no o svojej predtehotenskej postave stále len sníva. Hormóny ju prestali milosrdne dotovať, takže môže dať zbohom hustým zdravým vlasom aj rozžiarenej pokožke takmer bez vrások. Ba aj tajomný jas v očiach, akým sa vyznačujú mnohé tehotné, je po predojčených nociach preč.
A pri tom všetkom sa od „postrodičky“ očakáva, že sa aj výzorom rýchlo vráti do normálu. Ale čo je to normál? Znie to ako klišé a aj to klišé je, no zároveň je to, žiaľ, pravda: za normál sa pokladajú profesionálne odfotené, počítačom upravované a do návrhárskych zázrakov nahodené -násťročné babenky. Teda obrázky v časopisoch, ktoré stanovujú, čo je estetické, sexi a normálne.
K nim má ďaleko väčšina dospelých žien, aj keby v živote nerodili. „Postrodičky“ ešte ďalej. Ale normál, či skôr norma, nepustí. Navyše, dnes sa už nedá prežiť život aspoň bez občasného vyzlečenia sa do miniatúrnych plaviek, preto to, čo kedysi celkom dobre ukryl diskrétny strih šiat, považuje už široká plážová verejnosť za neprípustné.
Niektoré ženy riešia svoje postrodičkovské ťažkosti dokonca chirurgicky. Že to bude časom asi čoraz používanejšie riešenie, dokazujú iniciatívy niektorých amerických estetických chirurgov, ktorí ponúkajú tzv. Mom Job, alebo „mamkovskú kompletku“. V rámci jedného balíčka služieb si tak postrodička, či už čerstvá, alebo s odrastenými deťmi, môže zaplatiť úpravu prsníkov, bruška i stehien. To všetko pod heslom „Chcem späť svoje telo!“ Estetickí chirurgovia, ktorým ide o živobytie, pritom bez rozpakov hovoria o „vážnej fyzickej traume tehotenstva, pôrodu a dojčenia“, ktorá môže ťažko poškodiť ženskú siluetu.
Iní lekári bijú na poplach a poukazujú na nezanedbateľné komplikácie pri estetických chirurgických zákrokoch. Podľa New York Times je počet úmrtí pri estetických operáciách až jedno na päťtisíc operácií. Hovoria, že vyhlasovať následky tehotenstva, pôrodu a dojčenia za vážnu fyzickú traumu je hlúposť, navyše škodlivá. Aj samy ženy majú totiž rôzne skúsenosti. Niektoré po pôrode relatívne rýchlo a bez ťažkostí schudnú – tie s náročnejším potomkom priam vychudnú. Iným tukové vankúšiky vydržia dlhšie, ale napokon sa ich zbavia.

.čierny nevďak
Samozrejme, všetkých následkov materstva sa zbaviť nedá. Ale nie je trochu zvláštne tváriť sa, že telo nič neprežilo? Že je ako nepopísaný list, hoci sa na tomto svete potĺka už pekných pár desaťročí?
Jedna vec je byť fit, druhá stále sa zžierať, že naše telo nepripomína odfotené telá, ktoré ešte nevyrástli z puberty a navyše prešli počítačovou korektúrou. Jedna vec je starať sa o seba, druhá robiť z celulitídy globálnu katastrofu. Možno by sme svojmu telu mali namiesto zlosti prejaviť vďačnosť za to, že nás vôbec znáša. To ono by sa mohlo hnevať na nás, že od neho očakávame nemožné a všetko, čo pre nás robí, pokladáme za samozrejmosť. To ono, nie my, jeho obyvatelia, by mohlo spievať Body Blues.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite