Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Uhorský kód: Kam zmizli Maďari?

.csaba Zahorán .barnabás Vajda .časopis .klub

Autori nasledujúcich riadkov sa minulý rok zúčastnili na dvoch zaujímavých stretnutiach historikov. V prípade oboch podujatí sa stala kľúčovou takmer nesmrteľná otázka „uhorské“ vs. „maďarské“.

Je všeobecne známe, že maďarský jazyk – na rozdiel od slovenského – nerozlišuje medzi názvom maďarského štátu pred rokom 1918 a po roku 1918. Maďarský ekvivalent Uhorska („Magyarország“) akoby tak „zastieral“ jeho nemaďarských obyvateľov.
Je to naozaj problém, veď ani Maďari si často neuvedomujú, že Uhorské kráľovstvo pred Trianonom nebolo výlučne iba maďarské, ale predstavovalo mnohonárodnostný, multikultúrny a multikonfesijný štát (čo osobitne platí pre obdobie po tureckých vojnách). No táto skutočnosť ostáva často medzi kontúrami „Veľkého“ Maďarska neviditeľná. Na druhej strane, tento štát v priebehu 10. – 11. storočia zriadili a pomenovali Maďari, ktorí sa usadili v Karpatskej kotline a ktorých Slovania nazývali Uhrami. Ide o názov, s ktorým krajinu neskôr identifikovali doma aj v zahraničí, a to bez ohľadu na jazyk a pôvod ľudí, ktorí v nej žili. Až do sformovania moderných národov táto otázka nemala nijakú váhu. Zmenilo sa to až v 19. storočí, keď sa začalo – zvlášť z iniciatívy Slovákov – rozlišovať medzi uhorským a maďarským, čiže medzi „obyvateľmi Uhorska“ a „etnickými Maďarmi“. Dôvodom bolo, aby sa aj ich národ konečne zviditeľnil v rámci vtedy ešte spoločnej vlasti – Uhorska. Skutočnosť, že Uhorsko dostalo meno podľa Maďarov, ktorí sa kedysi nazývali Uhrami, nepredstavovala žiadny problém. O to viac zmätku spôsobuje táto zdvojenosť v súčasnosti, keďže predtým všeobecne známu identitu oboch výrazov zahalila hmla.

.žili v Uhorsku Maďari?
Jadro problému nachádzame pravdepodobne v „snahe zviditeľniť sa“, ktorá je príznačná najmä pre národne uvedomelé etnické skupiny, žijúce v mnohonárodnostnom štáte. Jeden príklad za všetky: aj uvedomelý Čech či Maďar si predtým vyprosil, keď ho nazvali „Rakúšanom“ – hoci v očiach zahraničia žil v „Rakúsku“; aj Slováci sa snažia odlíšiť slovenské osoby (alebo tie, o ktorých predpokladajú, že sú slovenského pôvodu) v rámci Uhorska. Domnievame sa, že výrazom Uhorsko, používanie ktorého očakávajú aj od maďarských kolegov, chcú slovenskí historici poukázať na nielen maďarský charakter (spoločného) štátu, teda aj na slovenskú „účasť“ v rámci neho. Sám osebe by to ani nebol problém, keby sa poľahky neskĺzavalo do zveličovania. Ak niektorí premietajú (súčasnú) slovenskú národnú identitu do obdobia pred moderným nacionalizmom, keď bola rozhodujúca konfesijná príslušnosť a spoločenský status, je to mylná snaha. Strnulé lipnutie na Uhorsku spôsobuje, že zo slovenských učebníc dejepisu systematicky mizne „Maďar“ a „Maďarsko“ – veď slovenské dejiny pojednávajú o slovenskom národe, všakáno. Paralelne s tým sa historické osobnosti menia z maďarských na „uhorské“, navyše sa ich mená musia uvádzať v poslovenčenej podobe (napr. František Rákoci). V konečnom dôsledku nebudú mať slovenskí študenti ani poňatia o tom, že v Uhorsku žili i Maďari. (Čiže tí, podľa ktorých bol pomenovaný tento štát!) Aj pramene v učebniciach sa týkajú  v podstate iba Slovákov a všetky fotografie prezentujú súčasné slovenské mestá. Výnimkou nie sú ani mapy, ktoré znázorňujú takmer výlučne geografické územie dnešného Slovenska; ucelená mapa Uhorského kráľovstva je veľmi zriedkavá a hranice dnešného Slovenska sú zakreslené aj na starých mapách. Tieto väčšie či menšie skreslenia vedú k tomu, že zo slovenských učebníc dejepisu sa vytráca maďarská história. Prečo sa čudujeme, že absolventi verejného školstva na Slovensku ani netušia, že ich dnešná vlasť mala až príliš veľa spoločného s Uhorskom a Maďarmi? Platí to aj v prípade maďarských učebníc, kde sa nemaďarskí obyvatelia Uhorska objavujú len vtedy, keď bol s nimi nejaký „problém“. Napriek sústavným vzájomným vplyvom, vyplývajúcim zo spolužitia, sa maďarskí študenti nedozvedia takmer nič nielen o ich kultúre a spoločnosti, ale ich existenciu neberú príliš na vedomie ani publikácie, ktoré sa orientujú na prezentáciu výlučne „etnicky“ maďarskej kultúry a histórie (česť výnimkám).

.spoločná minulosť
Aké by bolo riešenie? Keby sme sledovali trend, ktorý zosilnel najmä po vzniku Československa, museli by sme nanovo „prerozdeliť“ celú spoločnú minulosť a detailne preskúmať „národnosť“ sporných osôb a ich diel (napr. Mateja Bela alebo levočského oltára). Tak sa aj z „maďarizátora“ Bélu Grünwalda stane politik nemecko-slovenského pôvodu. Čo sa názvu štátov týka, žiadalo by sa iniciovať premenovanie všetkých bývalých aj súčasných multietnických štátnych útvarov: od Francúzska cez prvú republiku („Česko-Nemecko-Slovensko-Maďarsko-Rusínsko-Poľsko-atď. republiku“) hoci aj po Slovensko (kde tiež nežijú len Slováci...). Je zrejmé, že toto všetko je nielen absurdné, ale aj nemožné.
Druhým (skutočným?) riešením by bolo, keby sme si uvedomili multietnický charakter Uhorska (a dnešného Slovenska). V maďarskom jazyku výraz „z Maďarska“ („magyarországi“) vyjadruje skutočnosť presnejšie ako „maďarský“ („z Maďarska“ môže byť Maďar, Slovák, Nemec alebo aj príslušník inej národnosti), preto je jeho používanie v danom prípade správnejšie; názov štátu pred Trianonom je vhodné doplniť prívlastkom „historický“ alebo „multietnický“, do učebníc dejepisu (na Slovensku aj v Maďarsku) by sa zasa žiadalo zakomponovať väčší objem informácií o ostatných etnikách a v neposlednom rade pristupovať k spoločnej minulosti naozaj ako k spoločnej (a nie prisvojovať si alebo „poslovenčovať“ všetko, čo sa nachádza na území dnešného Slovenska), respektíve vybaviť si uhorsko-maďarské súvislosti. Ak sa tieto zámery podarí aspoň sčasti premeniť na skutočnosť, rozpor medzi uhorským a maďarským už možno nebude spôsobovať toľko napätia. Barnabás Vajda, Csaba Zahorán/
Maďarskí historici pôsobiaci na Slovensku. Vajda pôsobí ako historik na Katedre histórie Univerzity J. Selyeho v Komárne. Špecializuje sa na výskum medzinárodných vzťahov počas studenej vojny. Okrem toho sa venuje didaktike vyučovania dejepisu a v rámci nej analýze didaktického aparátu učebníc dejepisu. Zahorán pracoval na Historickom ústave maďarskej akadémie vied, momentálne pôsobí na Maďarskom inštitúte v Bratislave. Je aktívnym členom nadácie Terra Recognita, kde vyšlo viacero kníh venujúcich sa slovensko-maďarským vzťahom, o. i. Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov (2008, 2013).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite