Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Turci a Západ

.lucia Najšlová .časopis .klub

Turecko sa nás týka. Ak sa nedohodneme s Tureckom, zabudnime sa mier medzi Európou a jej muslimským susedstvom.

Keď turecký politik vyhlási, že Twitter je hrozba, ženy sa nemajú smiať na verejnosti alebo že Ameriku „objavili“ moslimovia, nie Kolumbus, správa obehne svet. V rebríčku popularity tiež vedú nenávistné vyjadrenia na adresu Izraela, správy o korupcii, protestoch a slznom plyne. Toto všetko komentátorov často vedie k záveru, že Turci sa „odkláňajú od Západu“.
A potom sú tu dovolenkové impresie – more, jedlo, Turci sú milí. Ale do Európy? Tak to hádam nie, veď majú inú kultúru.
Pravda. Nemajú panickú hrôzu z toho, keď majú otvoriť dvere vyše miliónu sýrskych utečencov. Keď začne pršať, vo väčších mestách trvá približne minútu, kým stretnete pouličného predavača dáždnikov. Ak chcete objavovať knižné poklady mimo štandardných bestsellerov, Istanbul na to ponúka úplne iný výber než Bratislava či Praha. V reštaurácii sa mi nikdy nestalo, že by som sa stretla s príslovečnou slovenskou pohostinnosťou (nemáme, nedá sa, nebude). Hovorím, úplne iný svet.
Samozrejme, maľovať z Turecka len idylické obrázky je absurdné – ale nie menej, ako sústrediť sa len na jeho problémy. Zatýkanie novinárov, nedotiahnuté práva menšín, chudoba – to všetko k dnešnému Turecku patrí. Ak však naň hľadíme z Európskej únie, treba si pripomenúť, že práve naši, najmä konzervatívni politici urobili pri plnom vedomí mnoho preto, aby sme tým skupinám, nad ktorých osudom sa v pohodlí západnejšej Európy radi dojímame, veľmi nepomohli.
Rokovania o členstve, ktoré sa začali pred dekádou, mali byť cestou, ako tureckej demokracii pomôcť. To však mohlo fungovať iba vtedy, ak by sme vlastnými výrokmi nespochybňovali možnosť, že sa Turci do Únie niekedy dostať môžu.
Dnes sa o predvstupových rokovaniach s Úniou u nás hovorí ako o dávnejšie zosnulom záškodníkovi. Krivdy v podstate aj preboleli, a s odstupom času sa už môžeme aj zasmiať nad tým, čo všetko navyvádzal. Láskavo a s úľavou. Veď ho máme z krku.
Nemáme a nebudeme. Turecko je náš sused, dôležitý bezpečnostný partner, ale v prvom rade, je to osemdesiat miliónov ľudí, ktorým časť politickej reprezentácie EÚ opakovane tvrdí, že nech by aj zajtra prijali celé európske acquis, sme pripravení dať si u nich čaj a baklavu, ale k nám nech radšej nechodia. V zmysle sarkozyovského „ak by Turecko bolo v Európe, vedeli by sme o tom“. Čo to vypovedá o našich toľko omieľaných európskych hodnotách?

.sýrski utečenci, solidarita a vojna
Odhady sa líšia – určite ich je viac ako milión, dočítate sa, že ich môžu byť až dva. Rovnako sa líšia aj čísla o tom, koľko stáli. Vládu okolo štyroch miliárd eur, možno aj viac. Celého čísla sa ťažko dopátrať – kým tí bohatší sa o seba vedeli postarať aj sami, chudobnejší sú odkázaní na súcit charít, susedov, náhodných okoloidúcich.  
Turci ich vítajú s otvorenou náručou, ale aj so znepokojením. Šíria sa legendy o tom, ako Sýrčania odchádzajú z reštaurácií bez platenia, „nech zaplatí premiér, on nás sem pozval“. V niektorých lokalitách dramaticky vzrástli ceny bývania. Aleviti žijúci pri hraniciach so Sýriou si od protiassadovských bojovníkov, ktorí tiež patria k Sýrčanom nachádzajúcim v Turecku útočisko, nesľubujú nič dobré.
Utečenci sú však najmä civilisti. Tí najchudobnejší žobrú, niektorí, ak majú šťastie, pracujú za pár drobných. Väčšina nie je v táboroch, ale v tureckých mestách a dedinách. Tisíce využili služby nemocníc a začali chodiť do tureckých škôl. Na uliciach sa však potĺkajú aj deti, ktoré nikto do školy neposlal ani nezavolal.
Sýrčania sú tu zatiaľ len na návšteve. Turecko sa už dávnejšie formálne zaviazalo poskytovať utečenecký status iba utečencom z Európy – ľudia z iných častí sveta tak dostanú dočasnú ochranu, ktorá znamená menšiu právnu istotu.
Peniaze, tréningy na tému „demokracia v novej Sýrii“ či deky Sýrčanom poskytli mnohé štáty – ale len zopár prijalo aj ľudí. Väčšina vrátane strednej Európy sa spolieha na to, že Sýrčanov nejako zvládnu susedné krajiny. Amnesty International a ďalšie humanitárne organizácie už dlho produkujú tabuľky a interaktívne mapy, ktoré ukazujú že väčšina Sýrčanov je dnes v štátoch, ktorých infraštruktúry takmer kolabujú. Nie sú totiž prvou vlnou utečencov v regióne, kde sa do politiky často plietla aj Európa a Amerika. Český minister vnútra nedávno navrhol, že ak by Praha mala prijať viac utečencov, muselo by o tom byť referendum. Tu presne je rozdiel medzi nami a Tureckom.
Sýrčania sa však stávajú predmetom domáceho politického boja. Kým vláda zdôrazňuje povinnosť postarať sa o ľudí utekajúcich pred vojnou, časť tureckej opozície aj verejnosti je presvedčená, že práve turecká vláda eskalácii konfliktu v Sýrii pomohla tým, že od istého momentu začala trvať na bezpodmienečnom odstúpení sýrskeho prezidenta Assada, nech to stojí, čo to stojí.
Ale hoci vláda je pod paľbou kritiky z mnohých strán – či už ohľadom stavu utečeneckých táborov, alebo politík vykonaných na integráciu utečencov, a hoci občas niekto frustrovane zakričí, nech idú preč, v tureckej spoločnosti dominuje hrdosť na to, že mohla pomôcť. Kým v Prahe alebo Bratislave zmienka o možnom príchode sýrskych utečencoch vyvolá hrôzu alebo pobavenie, v Turecku dominuje solidarita, a debata nie je o tom „či“, ale ako to spraviť. Turecko je pritom krajinou s množstvom vlastných bojov, väčšina Turkov žije z pár stoviek lír.
Ako dlho budú v Turecku Sýrčania, to závisí, samozrejme, aj od toho, ako dopadne boj o Sýriu. Karty zamiešal Islamský štát (IS) – organizácia, ktorá si PR postavila na zvrátenom výklade náboženstva a skrývajú sa v nej rôzne politické prúdy vrátane zvyškov irackej sekulárnej strany Baath – zloženie IS stručne opísal napríklad Nadim Shehadi pre britský Chatham House.
Je pritom otázne, či sa IS dá poraziť len na bojisku. Viacerí pozorovatelia sa zhodujú, že jeho posilnenie je aj dôsledkom toho, že Západ sa nevedel rozhodnúť, ako a či vôbec zakročiť proti Assadovi. Neschopnosť dospieť k jasnej pozícii ohľadom zločinov sýrskeho režimu tak posilnila v očiach mnohých v regióne – vrátane Turecka – legitimitu teroristickej skupiny.  V kontexte toho, čo sa deje v Sýrii je pre mnohých totiž, slovami Charlesa Listera z Brookings Institution, „Islamský štát síce hrozba, ale nepriateľom je režim“.

.zmierovanie s Kurdmi
V súvislosti s postupom Islamského štátu sa opäť ukázalo, aké problematické je dlho neriešené spolužitie Turkov a Kurdov. IS by ich totiž mal spájať, nejde to však celkom ľahko. Na jeseň 2014 obleteli svet zábery z obliehaného sýrskeho mesta Kobane, kde s IS bojovali práve kurdské jednotky a Turecko otáľalo s tým, aby cez jeho hranice mohli prejsť kurdské posily.
V Turecku tvoria Kurdi asi pätinu obyvateľstva – odhady sa líšia a k jednému číslu dospieť ťažko aj preto, že Kurdi dlho oficiálne „neexistovali“. Ak by bola vstúpila do platnosti Sevreská mierová zmluva v roku 1920, Kurdi by dnes mali vlastný štát. Ale nevstúpila. Hranice moderného Turecka určila až Lausannská zmluva z roku 1923.
Od vzniku modernej republiky boli vzťahy Turkov a Kurdov napäté. Hoci zakladateľ moderného Turecka Mustafa Kemal (Atatürk) deklaroval, že moderné Turecko bude stáť na občianskom princípe, a etnicita bude druhoradá, v praxi prebiehalo poturčovanie. Stotožňovaniu občianstva s príslušnosťou k etnickému národu pomohli aj výmeny populácií (odsuny Grékov, prísuny Muslimov), urobili Turecko čoraz tureckejším.
Hlásenie sa ku kurdskej identite bolo dlho v lepšom prípade stigmou, v horšom takmer samovraždou, mnohé prejavy vrátane používania kurdčiny či už na ulici, alebo v knihách boli zakázané. Kurdom, ak sa o nich vôbec hovorilo, sa nadávalo do „horských Turkov“. Keď sa v 70. rokoch začala formovať PKK (Strana kurdských pracujúcich) – dnes v Turecku, EÚ aj USA teroristická organizácia – , konflikt medzi štátom a časťou jeho občanov sa vyhrotil. Dediny sa pálili, presídľovali, vybuchovali bomby. V oficiálnom diškurze Kurdi už neboli len zaostalí, ale aj nebezpeční. Zároveň PKK poslúžila ako nástroj aj tureckým susedom – základňu jej poskytovala napríklad Sýria.
Vodca PKK Abdullah Öcalan je od roku 1999 na samotke na ostrove Imralı v Marmarskom mori, napriek tomu zostáva kľúčovou postavou kurdského hnutia. PKK upustila od požiadaviek na nezávislosť, dnes hovorí najmä o autonómii. Rokovania medzi PKK a vládou prebiehajú už niekoľko rokov, až do roku 2012 však neboli verejné. V marci 2013 sa vláda a PKK dohodli na prímerí, obe strany ho však už stihli niekoľkokrát porušiť.
To, samozrejme, nedodáva ani jednej zo strán dôveru – a dôvera je absolútne kľúčová na to, aby sa podarilo presadiť skutočný mier. Na ten nebudú stačiť podania rúk a fotografie. Bude treba mnoho opatrení v legislatíve aj súdnictve  – opatrnejšie narábanie s protiteroristickými zákonmi, v rámci ktorých sa doteraz do basy dostávali aj ľudia, ktorí mali od ozbrojeného boja ďaleko. Veľkou výzvou je, samozrejme, reintegrácia bojovníkov – ak vláda chce od PKK. aby zložila zbrane, musia spolu vymyslieť, ako bývalých bojovníkov začleniť do spoločnosti – z čoho budú žiť, kde budú bývať.  
Bez zmieru s Kurdmi ťažko poraziť IS, na druhej strane mnohí pozorovatelia mierového procesu upozorňujú, že v praxi platí tvrdá vyjednávacia logika – vláda nechce povedať príliš nahlas, že Kurdov potrebuje, aby nezískali priveľmi navrch.  Na to, že z dlhodobého hľadiska nejde o najpragmatickejší prístup, upozornilo už mnoho analytikov – veľmi triezve odporúčania na záchranu procesu publikovala v novembri International Crisis Group.
Slovo Kurd dnes už zďaleka nemá taký negatívny náboj ako kedysi, pomohlo k tomu aj niekoľko krokov vlády AKP, ktorá svojím programom bola schopná osloviť aj mnohých Kurdov. Popri rokovaniach medzi vládou a PKK proces zmierenia prebieha aj na mikroúrovni – mnohí Turci s prekvapením zisťujú, že Kurdi nie sú pripravení ich podrezať a  Kurdi zas, že môžu dýchať podstatne voľnejšie, než donedávna. Vzniklo množstvo novej literatúry a filmov, ktoré toto zbližovanie a malé objavy reflektujú. Pre pochopenie odporúčam napríklad Iki dil bir bavul (Dva jazyky a jeden kufor), dokument, ktorý sleduje kroky mladého učiteľa, ktorý rok učí turečtinu kurdské deti v provincii Șanliurfa. Tento film sa nepúšťa do dramatických opisov toho, čo si Kurdi a Turci navzájom urobili – skôr sa s úsmevom hrá s témou, kto je kde cudzinec, a kto doma.

.čo sa stalo s hnutím z Gezi?
Spolužitie so Sýrčanmi a Kurdmi sú veľké témy, stále však ide len o fragment toho, s čím  sa vyrovnáva dnešné Turecko. Mohli by sme  pokračovať príbehom Arménov, ktorí si tento rok pripomínajú storočie genocídy, alebo udalostí roku 1915 či Veľkej katastrofy, ako znie v mainstreamovom tureckom diškurze. O drobných krokoch k pochopeniu a odpusteniu, ale aj o kontraproduktivite rezolúcií európskych parlamentov, ktoré Turecku oktrojujú, ako sa má s minulosťou vyrovnať, a sú požehnaním akurát tak pre miestnych nacionalistov.
Alebo príbehom židov, ktorým sa v Osmanskej ríši aj modernom Turecku žilo o dosť bezpečnejšie než v západnejšej časti Európy, akurát v poslednom čase začínajú mať strach z rétoriky konzervatívnych politikov a novinárov. Aj to je však len kúsok Turecka.
Keď v septembri 2010 vyšlo sté číslo tureckého Newsweeku, jeho témou bolo „100 vecí, ktoré dávajú Turecku nádej“. Vyhrala to mladá generácia. Vtedy ešte málokto mohol tušiť, akou slávnou sa turecká mládež stane o tri roky. V istanbulskom parku Gezi, na taksimskom námestí, a postupne v mnohých ďalších mestách stáli Turci, Kurdi, ženy, futbaloví fanúšikovia, Aleviti, aj alevitské futbalové fanúšičky. Kričali „dosť“ autoritárskej politike vládnej strany, silnejúcemu vplyvu náboženstva v politike, ale aj ekonomickej paradigme (súčasťou Gezi hnutia bola aj skupina Moslimovia proti kapitalizmu).
Vláda protesty potlačila vodnými delami aj odmietaním ich legitimity. Rok po nich sa tureckým prezidentom stal dovtedajší premiér Erdoğan. Kandidatúry boli ohlásené na poslednú chvíľu – dva mesiace pred voľbami. Kým o kandidatúre premiéra sa špekulovalo dlho, v prípade opozície sa zdá, že Gezi protesty paralyzovali aj ju.
Výsledky zrejme neprekvapili – koniec koncov, kandidoval premiér, ktorý mal na kampaň omnoho viac prostriedkov aj priestoru, než jeho oponenti. Ten premiér, ktorý bol síce pre demonštrantov despota, ale pre časť spoločnosti vodca s víziou. Pre kurdské hnutie a ľudskoprávne kruhy bol povzbudením výsledok Selahattina Demirtaşa, ktorý takmer prekročil magický desaťpärcentný prah.
Práve desať percent potrebuje strana, ktorá sa chce dostať do tureckého parlamentu, a  HDP (Ľudovodemokratická strana), ktorej Demirtas spolupredsedá, sa už chystá výsledok zúročiť, na vážnu (pokiaľ ide o percentá) výzvu vládnej AKP to však zatiaľ nevyzerá. Gezi predstavoval pár týždňov katarzie a snívania o novej politike, mnohí účastníci demonštrácií sa zhodli, že to bol prvý politický protest, na ktorý išli spolu s rodičmi. Nevykryštalizoval sa zatiaľ do novej jednotnej vízie, ale do trpkej koncovky – zranení, úmrtí a súdnych procesov.  
Medzitým „nové Turecko“ buduje naďalej vládna strana AKP. Buduje doslova – stavia sa všade a ekonómovia diskutujú o tom, či ide o bublinu, ktorá  o chvíľu spľasne a Turecko sa bude musieť vyrovnať s pádom bánk, bankrotom firiem, nezamestnanosťou, alebo naopak, či stavebníctvo treba akceptovať ako ťahúňa ekonomického rastu. Rastie populácia – sú potrebné domy. S potrebou rásť sa stotožňuje aj časť opozície, za problematické však považuje, že vládne kontrakty (a za dekádu AKP sa verejné výdavky zvýšili) sú pre opozičné firmy ťažko získateľné.
Ekonomický rast sa často prezentuje ako politika dobiehania Západu a strana, o ktorej sa často hovorí, že je pravým opakom sekulárnych a republikánskych myšlienok otca zakladateľa, paradoxne pokračuje v jeho odkaze. Viacerí ekonómovia – napríklad Fikret Adaman a Bengi Akbulut – upozorňujú, že z rastu je dlhodobo fetiš, a v doháňaní Západu sa podceňujú  environmentálne a sociálne dopady. „Plastické operácie“ (Elçin Poyrazlar) Istanbulu  sú  skvele zachytené napríklad vo filme Ekümenopolis režiséra Imre Azema (dostupný aj s anglickými titulkami).
Tu sa však dostávame k bodu, keď vidíme, že niektoré debaty v tureckej spoločnosti nie sú až také odlišné od tej našej. V Turecku za poslednú dekádu niekoľkonásobne vzrástol počet nákupných centier, reklamy vo verejnom priestore sú minimálne rovnako iritujúce ako tie v Bratislave, a v sklamaní z fungovania inštitúcií tiež možno nájsť paralely.
Turecko má za sebou veľmi intenzívne storočie a po väčšinu z neho nemalo inštitúcie, ktoré by priali slobodnej diskusii o tom, čo všetko sa komu stalo a čo s tým dnes urobiť.  
Hoci v rebríčkoch medzinárodných organizácií monitorujúcich slobodu prejavu za posledné roky značne kleslo, a tureckí novinári si nesťažujú len na cenzúru, ale priznávajú aj autocenzúru, neznamená to, že v krajine je ticho. Ak chce Únia pomôcť, musí to robiť inak, než občasným vyjadrením „znepokojenia“.
Strategické záujmy Západu nepriali vždy tureckej demokracii – a práve preto nie je žiadnym prekvapením, že sa v krajine darí mnohým konšpiračným teóriám. Rovnako nie je prekvapením, že keď miestni politici (a zďaleka to neplatí len o vládnych) potrebujú odpútať pozornosť od neschopnosti riešiť problémy voličov, pustia sa do kritiky Západu alebo menšín. Koniec koncov – tento fenomén poznáme dôverne aj na Slovensku, a to sme členskou krajinou EÚ.

.rodinné obrázky
Turecký minister pre európske záležitosti Volkan Bozkır nedávno vyhlásil, že by rád videl viac príležitostí na  rodinné fotografie s lídrami EÚ. Mali by sa stretávať častejšie a Turecko by malo byť prizývané aj na neformnálne stretnutia a summity s tretími krajinami. Predstavitelia EÚ reagovali, že by v Turecku radi videli viac reforiem. Tie by, samozrejme, rado videlo aj mnoho Turkov.
Na reformy – u seba doma – však musí byť náročnejšia aj Únia. Je síce rozumné, že Európska Komisia, ministerka zahraničných vecí Mogherini a časť politikov z členských štátov Únie opakujú, že hlavným rámcom je predvstupový proces, žiadne privilegované partnerstvo, ale to nestačí.
Protiturecké a protimuslimské nálady v EÚ a schopnosť našich politikov získavať hlasy na strašení exotickými hrozbami sú dôkazom zaostalosti našich vzdelávacích systémov. Ak je v Európe v roku 2014 stále možné vyhlasovať, že Turci sem nepatria, lebo sú jednoducho „iní“ (rozumej: jednoducho horší ako my, alebo: sú to Moslimovia), potom sme sa od tmárskeho stredoveku a koloniálnych čias ďaleko nepohli.
Európa sa musí s Moslimami dohodnúť. A keď sa jej to nedarí ani s tými tureckými, ako jej to môže vyjsť s egyptskými alebo sýrskymi? Turecký prezident Erdogan nedávno opäť vyhlásil, že Európa, ktorá sa nevie rozhodnúť, čo s Tureckom, a nevie zabrániť strachu z vlastných menšín, nemá čo Turecku dávať lekcie z demokracie. Mnohí v Európe sa nad týmito výrokmi uškŕňajú alebo pohoršujú a považujú ich za ďalší dôkaz tureckého „odklonu od Západu“.  A čo tak zamyslieť sa nad tým, ako asi Turkom znie, keď im z nášho brehu niekto stále opakuje, že sa jednoducho narodili pod blbou hviezdou?
.autorka pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe. Lucia Najšlová/
Prednáša európsku politiku na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity a na CERGE-EI v Prahe. V minulosti pôsobila v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, kde sa venovala Turecku, Cypru, južnej a (s Alexandrom Dulebom) východnej politike Únie a viedla časopis Zahraničná politika. Študovala v Bratislave, Osle, Fayetteville a v Istanbule. Zaujíma ju najmä to, ako južní a východní susedia Únie vnímajú „Západ“ a „Európu“ a akú úlohu zohráva Únia pri ich demokratizácii. Počas pobytov v Turecku začala viac uvažovať aj o nedotiahnutých veciach slovenskej ponovembrovej tranzície a s kolegami založila webzine, ktorý sa im venuje –  www.visegradrevue.eu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite