Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomsta médiám

.peter Schutz .časopis .komentáre

Skutočnosť, že práve tlačový zákon prežíva na Slovensku ako relikt hlbokého komunizmu (od roku 1966), doteraz nijako zvlášť neprekážala. Absurdnosť situácie, v ktorej sa nachádzame, však vystihuje, že najlepšie by opäť bolo, keby komunistická legislatíva zostala.

Skutočnosť, že práve tlačový zákon prežíva na Slovensku ako relikt hlbokého komunizmu (od roku 1966), doteraz nijako zvlášť neprekážala. Absurdnosť situácie, v ktorej sa nachádzame, však vystihuje, že najlepšie by opäť bolo, keby komunistická legislatíva zostala.
A poznámka sa netýka len Fica. Ak sa vrátime o tri roky späť, nikto nemusí ľutovať, že návrh tlačového zákona z dielne Dzurindovej koalície neprešiel. Vtedy sa síce viedol spor o čosi iné, menej nápadné, podstatné však je, že legislatívy v oblasti slobody slova v Európe všeobecne smerujú k zhoršovaniu existujúceho stavu. Ich vrodenou chybou je totiž obrovský konflikt záujmov – píšu ich politici, ktorých motivácia je z podstaty veci iná, ako zlepšovať prostredie pre informovanie verejnosti. Každý zákon o tlači, kdekoľvek sa prijíma, sleduje cieľ skomplikovať, zastrašiť či trestať kontrolu moci. Nezabudnuteľný bol Paroubek pred voľbami v Česku: „Jeden z prvých zákonov, čo urobíme, bude tlačový, ktorý skončí to balkánske poňatie, keď si každý môže robiť, čo chce...“ Na tomto garde nič nemení, že politici a majitelia médií sa dokážu občas skamarátiť až do takej miery, že napríklad Sarkozy zdvihne telefón a vymení šéfredaktora...

Škodlivé „právo na odpoveď“, ktoré sa stalo u nás predmetom diskusie, nemusí byť pritom až také devastačné, ako vyzerá. Skúsenosť z Česka, kde podobná (nie totožná!) úprava platí, navráva, že reakcie „poškodených“ noviny nezruinujú. Ak, samozrejme, majú politici mieru. Lenže možnosť zahltenia reakciami sa zákonom naozaj vytvára – a to je forma zastrašovania. Maďaričov okrídlený príklad o „práve na odpoveď“ nositeľa víru AIDS, o ktorom nebolo spomenuté, že bol nakazený pri transfúzii, je nielen mimo, on je aj správou, že minister kultúry nerozumie podstate šírenia informácií. Tou je vždy nekonečné množstvo zamlčaných kontextov, na ktoré jednoducho nie je priestor.
Samozrejme, debata o „technikáliách“ je nemiestna tam, kde je nelegitímny cieľ. Nielen zastrašovaním, ale aj nepriamou cenzúrou totiž zaváňa sadzobník sankcií, keď pod titulom „zľahčovanie užívania drog“ hrozí pokuta za slobodný názor o legalizácii marihuany a keď ani kladný názor na politiku USA v Iraku nebude možný, keďže penalizovať sa má aj „propagácia vojny“...
Poskytnúť v relevantných prípadoch priestor na reakciu by malo byť, samozrejme, zásadou. Napokon, tým, že médium napríklad neuverejní reakciu  Fica (či kohokoľvek), neznižuje iba vlastnú autoritu vo verejnej diskusii, ale i kvalitu politického života, ktorý sa, bohužiaľ, deje takmer výlučne prostredníctvom médií. Riešiť profesijnú etiku zákonom je však totalitná úchylka ešte i vtedy, ak sa „značkoví“ európski politici správajú rovnako.
Špeciálne od Roberta Fica i celej koalície Smer-SNS-HZDS sa pritom zdá hrozba omnoho akútnejšia. Nedá sa totiž nevidieť vlastnosť, ktorou sa Fico od drvivej väčšiny lídrov, ktorí majú s médiami problémy, výrazne odlišuje: je ňou systematickosť, takpovediac programová zanovitosť, s akou týždeň čo týždeň žmýka práve tému nepohodlných médií. A aj domnienka, že kalibre, ktoré používa, sú ešte stále „mierne“, lebo ich regulujú vysoké preferencie a malý vplyv kritiky na ich pohyby, vyzerá opodstatnená. Takže mimoriadne ťaživá je otázka, aký bude jeho prístup k médiám, až príde obrat. Tento tlačový zákon prichádza v čase, keď je Fico na vrchole...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.peter Schutz .časopis
.diskusia
.neprehliadnite