Do filmotéky príbehov športovej histórie však pribudol film, ktorý sme na Slovensku vidieť mohli a ktorého hrdinov veľmi dobre poznáme. „Red Army“ predstavuje najslávnejších ruských hokejistov, s ktorými sme mali tú „česť“ pravidelne prehrávať. Volali ich Veľká päťka. „Janet aj mne sa veľmi páčil, bol plný emócií,“ povedal po premiére Wayne Gretzky, najlepší hráč, ktorý si kedy zaviazal korčule a chytil do rúk hokejku.
.spomienky z detstva
Väčšina, ak nie všetci, ktorí sme boli hokejovými fanúšikmi od útleho detstva, ktoré sa odohrávalo v socializme, máme mená prvej päťky tímu, zväčša v červených dresoch s nápisom CCCP na hrudi, vryté hlboko v športovej pamäti. Pre mnohých bola práve zostava Kasatonov – Fetisov, Krutov – Larionov – Makarov prvá, ktorú sme vedeli naspamäť.
Naspamäť vieme aj po rokoch takmer presne vypovedať, ako sa zápasy, v ktorých nastúpili, skončili. V osemdesiatych rokoch minulého storočia Sovietsky zväz v ľadovom hokeji len v rokoch 1980, 1985 a 1987 nezískal na majstrovstvách sveta, alebo olympijských hrách zlatú medailu. Najhorším výsledkom bol bronz na MS v Československu v roku 1985. Oni jednoducho stále len vyhrávali.
Každá výhra, čo výhra, každá remíza bola výsledkom, po ktorom putovali hokejisti s levom na hrudiach na plecia spoluobčanov z radov fanúšikov a pred papalášov po štátne vyznamenania. Mužstvo trénera Tichonova bolo hokejovou dynastiou. Strojovou, studenou hrou bez emócií rozdeľovali bojovníci z veľkej krajiny východu športový svet na obdivovateľov a nepriateľov.
.fetisov – Kasatonov
Vjačeslav Fetisov a Alexej Kasatonov tvorili obrannú dvojicu 185-centimetrových skál. Od roku 1980 do roku 1991 nechýbali na veľkom podujatí, vždy prítomní na modrej čiare počas prvého buly. Spoluhráči z CSKA Moskva na nich odohrali v reprezentačnom drese spolu 250 zápasov, zaznamenali dohromady takmer 130 kanadských bodov. Obrancovia sú však zodpovední najmä za bránenie.
Sovietsky zväz dostal na 11 turnajoch len dva razy viac ako 16 gólov, takmer na všetkých turnajoch odohrali jeho hráči 10 zápasov. Na MS mali za ten čas gólový rozdiel +36 gólov na turnaj, na troch OH v uvedenom časovom rozmedzí +40 na jeden turnaj. Na olympiádach prehrali len dva zápasy – Miracle on ice v Lake Placid 1980 a posledný zápas turnaja v Calgary, keď už mali zlaté medaily isté, s Fínskom.
Príbehu Red Army dominuje Fetisov. Americkému režisérovi sa podarilo pôvodne krátky prisľúbený príspevok slávneho beka premeniť na kľúčové rozprávanie. Vjačeslav spomína na mladosť v sovietskom Rusku aj svoj neskorší prerod z národného hrdinu na politického nepriateľa. Bol v prvej várke Rusov, ktorí mohli odísť hrať hokej do NHL. Spolu s kamarátmi z reprezentačnej prvej päťky Larionovom, Makarovom, Krutovom a štyrmi ďalšími prelomili dlhoročnú politickú bariéru a v roku 1989 nastúpil na prvý zápas za morom v drese New Jersey Devils. Väčšinu zámorskej kariéry strávil v ich drese, v apríli 1995 ho vymenili do Detriotu. S Red Wings získal dvakrát Stanley Cup a bol prvým Rusom, ktorý ho priviezol do Moskvy. „Nenávisť, ako tú vašu, som nikde inde nezažil,“ povedal Fetisov v rozhovore pre český Reflex počas turné propagujúceho film. Emócie, ktoré musel on a spoluhráči absorbovať počas kariéry, strávenej v oboch krajinách studenej vojny, sú dnes už, verme, nepredstaviteľné a spoznateľné len z filmového plátna.
Alexej Kasatonov bol dvojičkou Fetisova, no ich cesty sa rozišli o dva roky skôr, ako Fesitov opustil Devils. Od sezóny 1993/94, keď sa presťahoval na opačný koniec USA do Anaheimu, hral ešte v St. Louis a Bostone, aby bol jeho posledným súťažným ročníkom ten, ktorý sa skončil v roku 1997. Vtedy už hral znova doma, v Moskve za CSKA. Kasatonov po skončení kariéry strávil istý čas v Amerike, asi desať rokov. Samozrejme pri hokeji, trénoval okrem iného univerzitný tím newyorskej Columbia University. Nakoniec sa však vrátil, podobne ako Fetisov, do Ruska. Angažuje sa v kluboch KHL, do práce chodil v Krídlach Sovietov, CSKA aj Petrohrade, kde sa v sedemdesiatych rokoch rozbiehala jeho hokejová púť.
.krutov – Larionov – Makarov
Tri mená, ktoré symbolizujú najdokonalejší súzvuk, aký kedy svet hokeja videl. Nekompromisný bijec Krutov, „Profesor“ Larionov na centri a geniálny technik Makarov na opačnom krídle boli jednoducho nezastaviteľní. Turnaj čo turnaj boli kráľmi streleckých tabuliek, o ne ale ani nešlo. Ich úlohou bolo demolovať obranu a odhodlanie súperov, robili to s vycibrenou precíznosťou. Len pre poriadok, štatistiky z medzinárodných turnajov (MS, OH, Kanadský pohár). Krutov: 112 zápasov, 73 gólov + 64 asistencií, spolu teda 137 bodov a bodový priemer 1,22 bodu na zápas. Larionov: 92, 36+44, 80 a 0,97. Makarov: 127, 72+83, 155 a 1,22. Štatisticky vzaté, nebol duel, v ktorom by si každý z nich nezapísal aspoň jeden gól alebo gólovú asistenciu.
Pri pohľade na ich hokej veľmi záležalo, na ktorej strane barikády ste stáli. Sovieti, Rusi a ich fanúšikovia boli blažení. My a ostatní súperi Zbornej komandy sme so zaťatými zubami museli akceptovať ich ľadového génia. S koncom železnej opony sa ale ich éra panovania klziskám skončila.
Najväčší kus kariéry v NHL si odhryzol Larionov. Šestnásť sezón po roku 1989, takmer tisícka zápasov a bilancia 169 + 475 v najlepšej lige sveta. S Fetisovom jediní dvaja ruskí držitelia „hokejového Grand Slamu“. Patrí hokejistom, ktorí vyhrajú Stanley cup, olympiádu, majstrovstvá sveta, Kanadský pohár aj majstrovstvá sveta juniorov. Okrem nich sú členmi len Joe Sakic a Scott Niedermayer. Larionov si vydobyl najlepšie meno za hranicami Ruska. V Kanade, Amerike a najmä Detroite platí za legendu. Roky, body a víťazstvá v drese červených krídel fanúšikovia v Hockey Towne nezabudnú a pri pohľade na kúsky Datsjuka v súčasnosti často spomínajú na jeho predchodcu.
Sergej Makarov bol vzorom pre malých hokejistov, ktorým kolovala a koluje v žilách kreatívna krv. Aj on sa pokúsil presadiť v NHL, no vydržal iba šesť sezón a štyri zápasy zo siedmej. Hral za Calgary a San Jose, v sezóne 1993/94 bol ich najproduktívnejším hráčom a lídrom v playoff, kde ako ôsmy najlepší tím základnej časti vyradili v prvom kole v siedmich zápasoch legendárnej série Detroit Red Wings.
Rýchly krídelník so šikovnými rukami a dokonalým prehľadom v hre, pre Makarova nebol problém útok vymyslieť, a už vôbec nie ho zakončiť. Spomedzi lajny, ktorú prezývali KLM (podľa prvých písmen ich priezvisk) bol za sovietskych čias považovaný za najväčšiu hviezdu.
Vladimír Krutov mal z nich najkrutejší osud. Amerika mu príliš nevoňala, nedokázal sa zžiť s iným prostredím, než na aké bol zvyknutý z domu. Skúsil si len jednu sezónu za kanadský Vancouver, po nej sa vrátil do Európy. Švédsko a Švajčiarsko mu boli tunajším domovom, no na vrcholnej úrovni už nehral. Čosi trénoval a blížil sa k predčasnému koncu. Niekoľko dní po 52. narodeninách zomrel pred dva a pol rokmi na zlyhanie pečene. Vždy zdanlivo namosúrený útočník si užil slávy počas kariéry a najmä po nej zo všetkých najmenej.
.treťjak s Tichonovom
Žiadne rozprávanie o Červenej hokejovej armáde by nebolo úplné bez dvoch dôležitých postáv. Tréner Viktor Tichonov a brankár Vladislav Treťjak boli zostávajúcimi kľúčovými piliermi dynastie CCCP.
Tichonov bol generálom sovietskeho hokejového vojska. Vďaka začleneniu CSKA do vojenských štruktúr ZSSR tú funkciu nosil, aj keď práve neslúžila ako hokejová metafora. Nečudo preto, že despotický tréner bol paranoidne postihnutý potrebou totálnej kontroly nad životmi svojich zverencov.
Hráči veľakrát nevydržali a z tréningových táborov utekali, niektorí aj za cenu emigrácie (Mogiľnyj, Fjodorov). Jeho metódy boli viac obávané, ako obdivované. Výsledky presne naopak. V čase európskej premiéry filmu Red army Viktor Tichonov zomrel v Moskve vo veku 84 rokov. Možno tak trochu symbolicky.
Vladislav Treťjak bol asi najlepším brankárom všetkých čias. Desaťnásobný majster sveta mal priemer na turnajoch iba 1,76 góla na zápas, v časoch, keď nízky gólový priemer nebolo každú sezónu potrebné riešiť zväčšovaním obranného pásma a zmenšovaním brankárskej výstroje. Rusom nestačilo mať v tej dobe najlepšieho trénera a najlepšiu päťku na svete, museli mať aj najlepšieho gólmana.
Veľa Treťjakových výkonov je dodnes legendárnych, no na konte má aj nešťastnú prehru s USA 3:4 na ZOH 1980, kde ho Tichonov po prvej tretine vystriedal, a privodil tak najhoršiu prehru v kariére všetkých zúčastnených súdruhov. Ale ak vidíte dnes na drese brankára kdekoľvek na svete číslo 20, je pravdepodobné, že ho má ako poctu svojmu vzoru.
V živote po hokejovej kariére je poslancom ruskej Dumy, má aj trénerskú školu pre brankárov v Kanade. Priebežne bol uvádzaný do všetkých možných siení slávy, podobne so spoluhráčmi z najslávnejšej hokejovej doby svojej krajiny. Trojnásobný olympijský víťaz na posledných ZOH v Soči zažínal oheň olympiády.
Fetisov v dokumentárnom filme hovorí, aký hlboký bol kontrast medzi sovietskym hokejom, výstavným nástrojom socialistickej propagandy a skutočným životom v krajine. Z pozície politika – bol roky ministrom športu – a so skúsenosťami zo života v Amerike vidí veci predsa len inak. Niektoré vlastnosti, akoby natvrdo naprogramované v národnej DNA, sa zjavne nedarí zmeniť ani desiatkam rokov. Môže sa zdať, že v posledných rokoch sa vďaka KHL scenár opakuje.
.spomienky z detstva
Väčšina, ak nie všetci, ktorí sme boli hokejovými fanúšikmi od útleho detstva, ktoré sa odohrávalo v socializme, máme mená prvej päťky tímu, zväčša v červených dresoch s nápisom CCCP na hrudi, vryté hlboko v športovej pamäti. Pre mnohých bola práve zostava Kasatonov – Fetisov, Krutov – Larionov – Makarov prvá, ktorú sme vedeli naspamäť.
Naspamäť vieme aj po rokoch takmer presne vypovedať, ako sa zápasy, v ktorých nastúpili, skončili. V osemdesiatych rokoch minulého storočia Sovietsky zväz v ľadovom hokeji len v rokoch 1980, 1985 a 1987 nezískal na majstrovstvách sveta, alebo olympijských hrách zlatú medailu. Najhorším výsledkom bol bronz na MS v Československu v roku 1985. Oni jednoducho stále len vyhrávali.
Každá výhra, čo výhra, každá remíza bola výsledkom, po ktorom putovali hokejisti s levom na hrudiach na plecia spoluobčanov z radov fanúšikov a pred papalášov po štátne vyznamenania. Mužstvo trénera Tichonova bolo hokejovou dynastiou. Strojovou, studenou hrou bez emócií rozdeľovali bojovníci z veľkej krajiny východu športový svet na obdivovateľov a nepriateľov.
.fetisov – Kasatonov
Vjačeslav Fetisov a Alexej Kasatonov tvorili obrannú dvojicu 185-centimetrových skál. Od roku 1980 do roku 1991 nechýbali na veľkom podujatí, vždy prítomní na modrej čiare počas prvého buly. Spoluhráči z CSKA Moskva na nich odohrali v reprezentačnom drese spolu 250 zápasov, zaznamenali dohromady takmer 130 kanadských bodov. Obrancovia sú však zodpovední najmä za bránenie.
Sovietsky zväz dostal na 11 turnajoch len dva razy viac ako 16 gólov, takmer na všetkých turnajoch odohrali jeho hráči 10 zápasov. Na MS mali za ten čas gólový rozdiel +36 gólov na turnaj, na troch OH v uvedenom časovom rozmedzí +40 na jeden turnaj. Na olympiádach prehrali len dva zápasy – Miracle on ice v Lake Placid 1980 a posledný zápas turnaja v Calgary, keď už mali zlaté medaily isté, s Fínskom.
Príbehu Red Army dominuje Fetisov. Americkému režisérovi sa podarilo pôvodne krátky prisľúbený príspevok slávneho beka premeniť na kľúčové rozprávanie. Vjačeslav spomína na mladosť v sovietskom Rusku aj svoj neskorší prerod z národného hrdinu na politického nepriateľa. Bol v prvej várke Rusov, ktorí mohli odísť hrať hokej do NHL. Spolu s kamarátmi z reprezentačnej prvej päťky Larionovom, Makarovom, Krutovom a štyrmi ďalšími prelomili dlhoročnú politickú bariéru a v roku 1989 nastúpil na prvý zápas za morom v drese New Jersey Devils. Väčšinu zámorskej kariéry strávil v ich drese, v apríli 1995 ho vymenili do Detriotu. S Red Wings získal dvakrát Stanley Cup a bol prvým Rusom, ktorý ho priviezol do Moskvy. „Nenávisť, ako tú vašu, som nikde inde nezažil,“ povedal Fetisov v rozhovore pre český Reflex počas turné propagujúceho film. Emócie, ktoré musel on a spoluhráči absorbovať počas kariéry, strávenej v oboch krajinách studenej vojny, sú dnes už, verme, nepredstaviteľné a spoznateľné len z filmového plátna.
Alexej Kasatonov bol dvojičkou Fetisova, no ich cesty sa rozišli o dva roky skôr, ako Fesitov opustil Devils. Od sezóny 1993/94, keď sa presťahoval na opačný koniec USA do Anaheimu, hral ešte v St. Louis a Bostone, aby bol jeho posledným súťažným ročníkom ten, ktorý sa skončil v roku 1997. Vtedy už hral znova doma, v Moskve za CSKA. Kasatonov po skončení kariéry strávil istý čas v Amerike, asi desať rokov. Samozrejme pri hokeji, trénoval okrem iného univerzitný tím newyorskej Columbia University. Nakoniec sa však vrátil, podobne ako Fetisov, do Ruska. Angažuje sa v kluboch KHL, do práce chodil v Krídlach Sovietov, CSKA aj Petrohrade, kde sa v sedemdesiatych rokoch rozbiehala jeho hokejová púť.
.krutov – Larionov – Makarov
Tri mená, ktoré symbolizujú najdokonalejší súzvuk, aký kedy svet hokeja videl. Nekompromisný bijec Krutov, „Profesor“ Larionov na centri a geniálny technik Makarov na opačnom krídle boli jednoducho nezastaviteľní. Turnaj čo turnaj boli kráľmi streleckých tabuliek, o ne ale ani nešlo. Ich úlohou bolo demolovať obranu a odhodlanie súperov, robili to s vycibrenou precíznosťou. Len pre poriadok, štatistiky z medzinárodných turnajov (MS, OH, Kanadský pohár). Krutov: 112 zápasov, 73 gólov + 64 asistencií, spolu teda 137 bodov a bodový priemer 1,22 bodu na zápas. Larionov: 92, 36+44, 80 a 0,97. Makarov: 127, 72+83, 155 a 1,22. Štatisticky vzaté, nebol duel, v ktorom by si každý z nich nezapísal aspoň jeden gól alebo gólovú asistenciu.
Pri pohľade na ich hokej veľmi záležalo, na ktorej strane barikády ste stáli. Sovieti, Rusi a ich fanúšikovia boli blažení. My a ostatní súperi Zbornej komandy sme so zaťatými zubami museli akceptovať ich ľadového génia. S koncom železnej opony sa ale ich éra panovania klziskám skončila.
Najväčší kus kariéry v NHL si odhryzol Larionov. Šestnásť sezón po roku 1989, takmer tisícka zápasov a bilancia 169 + 475 v najlepšej lige sveta. S Fetisovom jediní dvaja ruskí držitelia „hokejového Grand Slamu“. Patrí hokejistom, ktorí vyhrajú Stanley cup, olympiádu, majstrovstvá sveta, Kanadský pohár aj majstrovstvá sveta juniorov. Okrem nich sú členmi len Joe Sakic a Scott Niedermayer. Larionov si vydobyl najlepšie meno za hranicami Ruska. V Kanade, Amerike a najmä Detroite platí za legendu. Roky, body a víťazstvá v drese červených krídel fanúšikovia v Hockey Towne nezabudnú a pri pohľade na kúsky Datsjuka v súčasnosti často spomínajú na jeho predchodcu.
Sergej Makarov bol vzorom pre malých hokejistov, ktorým kolovala a koluje v žilách kreatívna krv. Aj on sa pokúsil presadiť v NHL, no vydržal iba šesť sezón a štyri zápasy zo siedmej. Hral za Calgary a San Jose, v sezóne 1993/94 bol ich najproduktívnejším hráčom a lídrom v playoff, kde ako ôsmy najlepší tím základnej časti vyradili v prvom kole v siedmich zápasoch legendárnej série Detroit Red Wings.
Rýchly krídelník so šikovnými rukami a dokonalým prehľadom v hre, pre Makarova nebol problém útok vymyslieť, a už vôbec nie ho zakončiť. Spomedzi lajny, ktorú prezývali KLM (podľa prvých písmen ich priezvisk) bol za sovietskych čias považovaný za najväčšiu hviezdu.
Vladimír Krutov mal z nich najkrutejší osud. Amerika mu príliš nevoňala, nedokázal sa zžiť s iným prostredím, než na aké bol zvyknutý z domu. Skúsil si len jednu sezónu za kanadský Vancouver, po nej sa vrátil do Európy. Švédsko a Švajčiarsko mu boli tunajším domovom, no na vrcholnej úrovni už nehral. Čosi trénoval a blížil sa k predčasnému koncu. Niekoľko dní po 52. narodeninách zomrel pred dva a pol rokmi na zlyhanie pečene. Vždy zdanlivo namosúrený útočník si užil slávy počas kariéry a najmä po nej zo všetkých najmenej.
.treťjak s Tichonovom
Žiadne rozprávanie o Červenej hokejovej armáde by nebolo úplné bez dvoch dôležitých postáv. Tréner Viktor Tichonov a brankár Vladislav Treťjak boli zostávajúcimi kľúčovými piliermi dynastie CCCP.
Tichonov bol generálom sovietskeho hokejového vojska. Vďaka začleneniu CSKA do vojenských štruktúr ZSSR tú funkciu nosil, aj keď práve neslúžila ako hokejová metafora. Nečudo preto, že despotický tréner bol paranoidne postihnutý potrebou totálnej kontroly nad životmi svojich zverencov.
Hráči veľakrát nevydržali a z tréningových táborov utekali, niektorí aj za cenu emigrácie (Mogiľnyj, Fjodorov). Jeho metódy boli viac obávané, ako obdivované. Výsledky presne naopak. V čase európskej premiéry filmu Red army Viktor Tichonov zomrel v Moskve vo veku 84 rokov. Možno tak trochu symbolicky.
Vladislav Treťjak bol asi najlepším brankárom všetkých čias. Desaťnásobný majster sveta mal priemer na turnajoch iba 1,76 góla na zápas, v časoch, keď nízky gólový priemer nebolo každú sezónu potrebné riešiť zväčšovaním obranného pásma a zmenšovaním brankárskej výstroje. Rusom nestačilo mať v tej dobe najlepšieho trénera a najlepšiu päťku na svete, museli mať aj najlepšieho gólmana.
Veľa Treťjakových výkonov je dodnes legendárnych, no na konte má aj nešťastnú prehru s USA 3:4 na ZOH 1980, kde ho Tichonov po prvej tretine vystriedal, a privodil tak najhoršiu prehru v kariére všetkých zúčastnených súdruhov. Ale ak vidíte dnes na drese brankára kdekoľvek na svete číslo 20, je pravdepodobné, že ho má ako poctu svojmu vzoru.
V živote po hokejovej kariére je poslancom ruskej Dumy, má aj trénerskú školu pre brankárov v Kanade. Priebežne bol uvádzaný do všetkých možných siení slávy, podobne so spoluhráčmi z najslávnejšej hokejovej doby svojej krajiny. Trojnásobný olympijský víťaz na posledných ZOH v Soči zažínal oheň olympiády.
Fetisov v dokumentárnom filme hovorí, aký hlboký bol kontrast medzi sovietskym hokejom, výstavným nástrojom socialistickej propagandy a skutočným životom v krajine. Z pozície politika – bol roky ministrom športu – a so skúsenosťami zo života v Amerike vidí veci predsa len inak. Niektoré vlastnosti, akoby natvrdo naprogramované v národnej DNA, sa zjavne nedarí zmeniť ani desiatkam rokov. Môže sa zdať, že v posledných rokoch sa vďaka KHL scenár opakuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.