Nesmrteľnosť sa objavuje v príbehoch, na ktoré sa nezabúda. Povesti a báje o antických bohoch hovoria o bytostiach, ktoré sú imúnne voči času. Snaha priblížiť sa bohom bola takmer vždy pokusom o získanie nesmrteľnosti, ktorá je výsostne božským atribútom.
Na nižšom stupienku sa ocitli kríženci boha a človeka, ktorých usmrtenie bolo viac ako zložité. Superstar medzi polobohmi, Herkules, žil životom takmer nesmrteľného až do momentu, kým ho nezabila krv zlomyseľného kentaura Nessa votretá do košele. Iný hrdina, Achilles, syn morskej nymfy Thetis, bol zraniteľný iba na päte, za ktorú ho matka držala pri kúpeli v rieke Styx. Zabiť ho dokázal až krásavec Paris šípom miereným do oblasti chodidiel v Trójskej vojne. Zlé jazyky tvrdia, že šípu tajne dopomohol jeden z bohov, ktorý rozhodne nepatril k Achillovým fanúšikom. Vylúčiť nešportové správanie v tomto zamotanom prípade nemožno, no v oficiálnej výsledkovej listine je ako víťaz navždy zapísaný Paris.
Obyčajným smrteľníkom bola počas vlády antických bohov fyzická nesmrteľnosť nedostupná. Túžba po nej metamorfovala do túžby po sláve. Presláviť sa heroickým činom, odvahou a silou bolo ešte silnejšie, ak bol hrdina príslušníkom nižšej spoločenskej triedy. Išlo o jedinú možnosť, ako si predĺžiť život o viac než jednu generáciu, ktorá si ho ešte dokázala zapamätať.
Veľká sláva prinášala vplyv a moc. Oboje je silným afrodiziakom, a teda ďalším z nástrojov získania nesmrteľnosti. Párenie s krásnymi príslušníčkami privilegovanej vrstvy bolo ideálnym spôsobom, ako zabezpečiť prežitie a solídnu životnú úroveň pre svojich potomkov – nositeľov hrdinových génov. Mená niekoľkých gladiátorov sa zachovali dodnes spolu s opisom ich hrdinských činov. Cicero píše: „Pri gladiátorských zápasoch, keď ide o život ľudí z najnižšieho rodu, obvykle priam nenávidíme ustráchaných, prosiacich a žobrúcich o svoj život, no statočných, srdnatých a nebojácne sa ponúkajúcich smrti sme naklonení zachovať pri živote. Skôr nám je ľúto tých, čo sa o naše zľutovanie neuchádzajú, než tých, čo si ho vymáhajú prosbami.“
Nebáť sa smrti je teda lepšou stratégiou prežitia. Okrem pár vyvolených však po väčšine bojovníkov z Kolosea už dnes neštekne ani pes.
.digitálna stopa
Pamäť je pritom neoddeliteľne spojená s túžbou nikdy neumrieť. Súdny lekár Norbert Moravanský v súvislosti s novými možnosťami záznamu reality hovorí: „Dnes, aj keď nechceme, nevedomky sa stávame súčasťou digitálnej nesmrteľnosti. Nevieme, kto z okoloidúcich má zapnutú kameru, kde sa objaví náš hlas nahratý pri nejakej banálnej príležitosti, už sa ani nemôžeme rozhodnúť, že v tomto filme nebudeme hrať. Vzniká čoraz intenzívnejšia digitálna stopa nášho života. Stávame sa nesmrteľnými aj proti svojej vôli.“ Indiáni sa kedysi odmietali fotografovať v obave, že im fotoaparát ukradne dušu. Možno sa treba začať báť tiež.
Predstava duše opúšťajúcej fyzické telo je základom viery mnohých cirkví. Ľudí smrť desí a túžia neumrieť. No samotná nesmrteľnosť je často považovaná za prekliatie. A ak sa nesmrteľnému predsa len pritrafí zomrieť, je koniec vnímaný skôr ako vyslobodenie. Upírske historky, mýty o Nosferatu, mince na očiach mŕtvych Rómov či masový úspech seriálu Walking Dead svedčia o hlbokom ukotvení témy nesmrteľnosti v rôznych kultúrach. Nemŕtvi sú vždy vnímaní ako nepriatelia. Reprezentujú ohrozenie, temnotu, v predstavách živých prebúdzajú animálny strach z neznáma.
Antropologička Danijela Jerotijevič robila výskum pohrebných rituálov v komunite Valachov na srbskorumunskom pomedzí. Opisuje staré predkresťanské rituály, ktoré si Valasi uchovali: „Valasi sú oficiálne ortodoxní, no ich rituály v skutočnosti nemajú s pravoslávím veľa spoločného. Mnohé z nich idú proti učeniu cirkvi a ona ich aj oficiálne potiera, no v realite potichu akceptuje, lebo sú nevykoreniteľné.“ Jerotijevič tiež uvádza, že viera v nadprirodzeno a život po smrti nie sú len vecou náboženstva. „Samozrejme, sú tam aj generačné rozdiely, mladí ľudia sa už pod vplyvom masmédií a internetu predsa len pozerajú na svet inak, no pre staršiu generáciu sú vampíri skutočným problémom ešte v 21. storočí. Pred niekoľkými rokmi došlo v tejto oblasti k masovej vražde: muž, gastarbeiter, ktorému sa prestalo dariť v práci, veril, že je to následok pôsobenia mágie a čarovania. Vrátil sa domov a zastrelil deväť ľudí veriac, že koná správne.“
Nie je ani dôležité, že sa u vraha neskôr preukázalo schizofrenické ochorenie, pretože do tejto hry bola kedysi zatiahnutá celá populácia: „V štátnej televízii sa v čase nástupu Miloševiča k totálnej moci začali programovo objavovať rôzni proroci, veštci a liečitelia, ktorí donekonečna omieľali tézy o historickej predurčenosti Srbov, úkladných plánoch Západu na likvidáciu štátu a národnom ohrození zo všetkých strán. Toto sa dialo s priamou podporou režimu a výmenou za to proroci podporovali oficiálnu štátnu doktrínu. Došlo aj na čiernu mágiu, zaklínanie a potvrdenie úlohy Miloševiča, ako dobrými silami na zem zoslaného spasiteľa. Veľká časť obyvateľov si roky nedokázala pripustiť, že to nebola cesta k spáse, ale do záhuby. Súčasťou manipulácie bola aj heroizácia smrti.“
.tvrdohlavá medúza
Nesmrteľnosť ľudia hľadajú aj v ríši zvierat. S tým je spojený fascinujúci príbeh, ktorý sa začína v 20. storočí pred Kristom v sumerskom epose: Utanapišti, jediný človek, ktorý prežil potopu sveta, smrteľníkovi Gilgamešovi prezradí, že tajomstvo nesmrteľnosti sa ukrýva v korale na dne oceánu. V roku 1988, o viac ako štyritisíc rokov neskôr, sa nemecký študent biológie Christian Sommer potápal pri mestečku Rapallo na talianskej riviére a skúmal drobné bezstavovce. Vylovil aj drobnú medúzu a o pár dní neskôr bol svedkom nečakaného javu: Turritopsis nutricula dohrnii totiž v Petriho miske odmietla zomrieť. A nielen to. Namiesto starnutia mladla a dokázala niečo, čo sa zdanlivo vymyká poučkám biológie. Stala sa opäť polypom, potom dospela a zasa omladla, a tak to trvá dodnes.
Pôvabnú pointu príbehu dodáva fakt, že filozof Friedrich Nietzsche začal písať svojho Zarathustru práve v Rapallo. Len pár desiatok metrov od miesta, kde o sto rokov neskôr Sommer objavil tvrdohlavú medúzu, našiel Nietzsche inšpiráciu na príbeh plný mystiky a smrti. Správkyňa Nietzscheho archívu, jeho sestra Elisabeth Förster, opisuje filozofove mystické zážitky v horách v okolí mestečka ako iniciačný moment pre knihu, ktorá sa stala jedným zo základných zdrojov nacistických fantázií o nadradenej rase. Kým umrel, stihol sa Nietzsche niekoľkokrát verejne dištancovať od primitívneho antisemitizmu svojej sestry, nezabránil však posmrtnému zneužívaniu svojho diela pri budovaní vražednej ideológie. Na pohrebe Elisabeth Försterovej sa dokonca – 35 rokov po Nietzscheho smrti – osobne zúčastnil Adolf Hitler spolu s mnohými vďačnými funkcionármi NSDAP. O pár rokov neskôr doviedli svoju posadnutosť smrťou takmer do dokonalosti.
Friedrichovo „Zomri v pravý čas!“ však pre niektoré morské stvorenia zjavne neplatí. Benjamin Button medzi medúzami uniká smrti idúc úplne opačným smerom. Napriek viac ako dvojročnému výskumu, ktorý vedie japonský vedec Shino Kuboto, o príčinách tohto javu nevieme oveľa viac ako v deň objavu. Je už síce známych niekoľko spôsobov, akými možno nesmrteľnú medúzu zabiť, no tie spočívajú v brutálnych mechanických metódach a odopieraní vody. No pokiaľ sú zachované základné životné predpoklady, dokáže sa Turritopsis vyrovnať aj s 50 bodnými ranami. Zakrátko je späť, akoby sa jej nikdy nič nestalo.
Prehnané nadšenie tlmí prednosta Ústavu molekulárnej biomedicíny LF UK Peter Celec. „Zatiaľ je to iba novinárska hyperbola. Je pravda, že jeden tvor naozaj dokáže opakovane prechádzať celým životným cyklom. Zatiaľ to zvládol tuším dvanásťkrát za rok. Vyvinie sa a pohlavne dospeje, potom sa rozmnoží, no na rozdiel od väčšiny organizmov nespeje k zániku. Znova omladne. Nik netuší, ako to má príroda vymyslené a či náhodou po uplynutí väčšieho počtu cyklov jedného dňa predsa len normálne neumrie. Zatiaľ bol tento jav pozorovaný len v laboratórnych podmienkach a z čisto vedeckého hľadiska by som s oslavami ešte chvíľu počkal.“ Podľa Celeca môže ísť o proces navonok podobný deleniu ľudských buniek. Tie sa tiež niekoľko desiatok ráz rozdelia, no nezabráni to ich neskoršiemu zániku. „Ešte vôbec nevieme, ako to funguje na molekulárnej úrovni, nesmrteľnosť medúzy teda nemožno vyvrátiť, no ani potvrdiť. Som skôr skeptik, termodynamika nepustí. Zatiaľ.“
.večné bunky?
Peter Celec však upozorňuje na prevratný výskum profesora Jamanaku, nedávneho laureáta Nobelovej ceny. Ten dokázal umelo navodiť proces transdiferenciácie aj v prípade ľudských buniek. Vložením iba štyroch génov dokáže zariadiť, že sa prakticky ktorákoľvek bunka zmení na kmeňovú a z nej zas vyrastie do úplne inej. „V minulých desaťročiach sa objavilo nemálo bombastických správ o podobných objavoch, ktoré sa v neskoršej praxi nepotvrdili alebo sa ich nepodarilo zopakovať. Niekedy išlo o omyl a občas o podvod. V tomto je však Jamanakova práca absolútnou bombou. Rovnaké úpravy dnes dokáže zrealizovať množstvo laboratórií. S úspechom už dokonca prebiehajú prvé klinické testy na ľuďoch,“ hovorí Peter Celec.
Japonský vedec dokázal niečo, čo sa považovalo za svätý grál molekulárnej biológie a pritom vyriešil aj zásadný etický problém s využívaním embryí – je pravdepodobné, že ich už vedci nebudú potrebovať. Tretím dôležitým momentom Jamanakovho objavu je fakt, že sa končí problém s imunitnou reakciou, ktorá komplikovala využívanie embryí. Telo už nemá prečo odmietať transplantát, pretože bude vypestovaný z jeho vlastných buniek. Z bunky kože je už takto možné vypestovať inú, ktorá dokáže produkovať inzulín. A z jednej krvnej bunky raz môže vyrásť celá kosť. Celec hovorí o prevratných zmenách: „Čaká nás úplne nová budúcnosť. Som presvedčený, že už naša generácia bude vo vyššom veku bežne využívať takúto formu terapie.“
Ešte predtým musí prebehnúť veľa výskumov a pokusov, ktoré často narážajú na obmedzenia. Niektoré druhy výskumu boli na Slovensku zakázané ešte skôr, ako ich naši vedci boli schopní vykonať. Politici v snahe nakloniť si verejnosť radi pristupujú k reštrikciám bez hlbšej znalosti problematiky, argumentujúc morálkou a etikou. Peter Celec tvrdí, že hranice morálky sú oveľa pružnejšie, ako sa môže zdať na prvý pohľad: „Podľa I. P. Pavlovova sú dnes pomenované námestia a inštitúty a nik jeho vedecký prínos nespochybňuje. Ak sa však pozriete na jeho výskum zblízka, s hrôzou zistíte, že nemučil iba psy. Robil pokusy aj na deťoch a to by mu už dnes neprešlo. Keď vezmete do rúk protokoly o zaobchádzaní s podchladenými ľuďmi, nájdete v nich východiská ešte z čias, keď nacisti vykonávali pokusy na Židoch. Bolo to absolútne kruté, ale používajú sa a nik ich nezavrhuje s výhradou, že boli získané neeticky.“
Peter Celec spomína aj prípad výskumníka Rudolfa Virchowa. Pred niekoľkými rokmi sa zistilo, že dal na rôznych kontinentoch cielene zabíjať príslušníkov domorodých kmeňov a ich mŕtvoly priviezol do Nemecka. Napriek tomu ho všetci volajú otcom patológie, nie objednávateľom vrážd, ktorým však zjavne bol. Kľúčový je v tejto súvislosti faktor času. Zdanlivo pevná morálka sa s každou ďalšou skutočnosťou prispôsobuje a mení. Úplne prvá transplantácia srdca sa odohrala v Juhoafrickej republike a hlavným dôvodom pre voľbu tejto exotickej destinácie bol práve sporný etický aspekt: predstava, že sídlom ľudskej duše môže byť práve srdce, bola v tom čase v spoločnosti ešte príliš zakorenená.
Dnes už sa transplantácie srdca realizujú rutinne. Ukázalo sa, že srdce nebolo domovom duše a prišla tak o ďalšiu z množstva skrýš, v ktorých ju ľudia zvykli hľadať. Na otázku, čo je to vlastne duša, doc. MUDr. Ing. RNDr. Peter Celec, PhD., MPH so smiechom odpovedá: „Neviem.“ Rovnakú odpoveď má na otázku, čo je to život a hoci sa nerád púšťa do špekulácií, pripúšťa, že ak duša existuje, bude jej sídlom zrejme ľudský mozog. Celý, alebo jeho časť.
Pred desiatkami rokov začali obchodníci v USA ponúkať možnosť zmrazenia tela smrteľné chorých ľudí s opciou, že sa ich jedného dňa pokúsia rozmraziť a umožnia im vyliečiť sa z ochorenia, ktoré je dnes ešte neliečiteľné. Niekoľko desiatok tiel bohatých klientov už takto odpočíva v ľadovom pokoji chladničiek, kam sa dali uložiť v nádeji, že sa raz opäť prebudia k životu. Celec to vylučuje, pretože práve mozog je na zmrazenie extrémne citlivý. Nádejné sídlo duše je teda v okamihu vystavenia extrémne nízkej teplote nenávratne zničené.
.biznis a nesmrteľnosť
Túžba po nesmrteľnosti živí ohromný biznis. Odďaľovanie smrti, spomaľovanie starnutia či maskovanie zmien spôsobených vekom sú obchodné modely, stavajúce na istotu. Kozmetický priemysel, korekčná medicína a farmaceutické firmy vedome pracujú so strachom z nevyhnutného a poskytujú ilúziu riešenia. Práca Dr. Kubotu zaujala spisovateľa Nathaniela Richa natoľko, že pre ňu precestoval polovicu sveta a reportáž zverejnil v New York Times, no farmaceutické firmy a kozmetické giganty existenciu tohto zázraku podobného javu ignorujú. So slabým argumentom, že ich zaujímajú iba cicavce, odmietajú investovať do Kubotovho výskumu. Otázka znie, či je vôbec v záujme tohto priemyselného odvetvia smerovať k zabezpečeniu nesmrteľnosti, alebo je preň jednoduchšie pracovať pre klienta, ktorý sa neprestal báť smrti. Jeho spotrebiteľské správanie totiž možno predvídať s takmer chirurgickou presnosťou. Ako však budú nakupovať nesmrteľní? Súdny lekár Norbert Moravanský má v tejto súvislosti silný pocit úzkosti: „Čo budeme robiť, keď sa v jednom momente zastaví náš čas a nebude nám hroziť smrť? O koľko dlhšie sa oplatí žiť? O 20 rokov? O 100? A čo bude potom? Ak nebudeme musieť umierať, lebo to umožnia technológie, zmení sa zásadne aj civilizácia. Lebo aj keď sa nám to nepáči, obrovské množstvo príjemných ľudských vecí je generovaných strachom. Sme šťastní, lebo sa bojíme nešťastia, bojíme sa byť hladní, a tak zarábame. Čoho sa budeme báť, keď sa už nebudeme báť smrti?“
Na túto otázku poskytuje jednu z možných odpovedí sociológia. Medzi životnou úrovňou a pôrodnosťou existuje jasný súvis. V komunitách, v ktorých panuje blahobyt, prudko klesá pôrodnosť a objavuje sa množstvo zdravotných komplikácií, ktoré negatívne ovplyvňujú reprodukčné schopnosti. Bezkonkurenčne najviac detí sa pritom rodí v krajinách, kde je každodennou témou strach o prežitie a sú priemyselne málo rozvinuté. Strach o život nás zrejme núti rozmnožovať sa, zatiaľ čo s klesajúcimi obavami o prežitie klesá aj chuť šíriť svoje gény ďalej. Peter Celec však nabáda na opatrnosť pri interpretácii tohto javu.
Doktor Moravanský opisuje možný scenár vývoja nesmrteľnosti bez prehnaného optimizmu: „Lákadlá spojené s nesmrteľnosťou sú príliš silné a mnohí im nedokážu odolať. Veda tú objednávku raz splní. Ale ak smrť nebude definitívna, možno sa jej potom prestaneme báť, ako sa dnes už nebojíme chorôb, ktoré našich predkov desili. Strata tohto strachu zásadne zmení ľudské správanie a charakter. Bude to celkom iný svet.“
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Na nižšom stupienku sa ocitli kríženci boha a človeka, ktorých usmrtenie bolo viac ako zložité. Superstar medzi polobohmi, Herkules, žil životom takmer nesmrteľného až do momentu, kým ho nezabila krv zlomyseľného kentaura Nessa votretá do košele. Iný hrdina, Achilles, syn morskej nymfy Thetis, bol zraniteľný iba na päte, za ktorú ho matka držala pri kúpeli v rieke Styx. Zabiť ho dokázal až krásavec Paris šípom miereným do oblasti chodidiel v Trójskej vojne. Zlé jazyky tvrdia, že šípu tajne dopomohol jeden z bohov, ktorý rozhodne nepatril k Achillovým fanúšikom. Vylúčiť nešportové správanie v tomto zamotanom prípade nemožno, no v oficiálnej výsledkovej listine je ako víťaz navždy zapísaný Paris.
Obyčajným smrteľníkom bola počas vlády antických bohov fyzická nesmrteľnosť nedostupná. Túžba po nej metamorfovala do túžby po sláve. Presláviť sa heroickým činom, odvahou a silou bolo ešte silnejšie, ak bol hrdina príslušníkom nižšej spoločenskej triedy. Išlo o jedinú možnosť, ako si predĺžiť život o viac než jednu generáciu, ktorá si ho ešte dokázala zapamätať.
Veľká sláva prinášala vplyv a moc. Oboje je silným afrodiziakom, a teda ďalším z nástrojov získania nesmrteľnosti. Párenie s krásnymi príslušníčkami privilegovanej vrstvy bolo ideálnym spôsobom, ako zabezpečiť prežitie a solídnu životnú úroveň pre svojich potomkov – nositeľov hrdinových génov. Mená niekoľkých gladiátorov sa zachovali dodnes spolu s opisom ich hrdinských činov. Cicero píše: „Pri gladiátorských zápasoch, keď ide o život ľudí z najnižšieho rodu, obvykle priam nenávidíme ustráchaných, prosiacich a žobrúcich o svoj život, no statočných, srdnatých a nebojácne sa ponúkajúcich smrti sme naklonení zachovať pri živote. Skôr nám je ľúto tých, čo sa o naše zľutovanie neuchádzajú, než tých, čo si ho vymáhajú prosbami.“
Nebáť sa smrti je teda lepšou stratégiou prežitia. Okrem pár vyvolených však po väčšine bojovníkov z Kolosea už dnes neštekne ani pes.
.digitálna stopa
Pamäť je pritom neoddeliteľne spojená s túžbou nikdy neumrieť. Súdny lekár Norbert Moravanský v súvislosti s novými možnosťami záznamu reality hovorí: „Dnes, aj keď nechceme, nevedomky sa stávame súčasťou digitálnej nesmrteľnosti. Nevieme, kto z okoloidúcich má zapnutú kameru, kde sa objaví náš hlas nahratý pri nejakej banálnej príležitosti, už sa ani nemôžeme rozhodnúť, že v tomto filme nebudeme hrať. Vzniká čoraz intenzívnejšia digitálna stopa nášho života. Stávame sa nesmrteľnými aj proti svojej vôli.“ Indiáni sa kedysi odmietali fotografovať v obave, že im fotoaparát ukradne dušu. Možno sa treba začať báť tiež.
Predstava duše opúšťajúcej fyzické telo je základom viery mnohých cirkví. Ľudí smrť desí a túžia neumrieť. No samotná nesmrteľnosť je často považovaná za prekliatie. A ak sa nesmrteľnému predsa len pritrafí zomrieť, je koniec vnímaný skôr ako vyslobodenie. Upírske historky, mýty o Nosferatu, mince na očiach mŕtvych Rómov či masový úspech seriálu Walking Dead svedčia o hlbokom ukotvení témy nesmrteľnosti v rôznych kultúrach. Nemŕtvi sú vždy vnímaní ako nepriatelia. Reprezentujú ohrozenie, temnotu, v predstavách živých prebúdzajú animálny strach z neznáma.
Antropologička Danijela Jerotijevič robila výskum pohrebných rituálov v komunite Valachov na srbskorumunskom pomedzí. Opisuje staré predkresťanské rituály, ktoré si Valasi uchovali: „Valasi sú oficiálne ortodoxní, no ich rituály v skutočnosti nemajú s pravoslávím veľa spoločného. Mnohé z nich idú proti učeniu cirkvi a ona ich aj oficiálne potiera, no v realite potichu akceptuje, lebo sú nevykoreniteľné.“ Jerotijevič tiež uvádza, že viera v nadprirodzeno a život po smrti nie sú len vecou náboženstva. „Samozrejme, sú tam aj generačné rozdiely, mladí ľudia sa už pod vplyvom masmédií a internetu predsa len pozerajú na svet inak, no pre staršiu generáciu sú vampíri skutočným problémom ešte v 21. storočí. Pred niekoľkými rokmi došlo v tejto oblasti k masovej vražde: muž, gastarbeiter, ktorému sa prestalo dariť v práci, veril, že je to následok pôsobenia mágie a čarovania. Vrátil sa domov a zastrelil deväť ľudí veriac, že koná správne.“
Nie je ani dôležité, že sa u vraha neskôr preukázalo schizofrenické ochorenie, pretože do tejto hry bola kedysi zatiahnutá celá populácia: „V štátnej televízii sa v čase nástupu Miloševiča k totálnej moci začali programovo objavovať rôzni proroci, veštci a liečitelia, ktorí donekonečna omieľali tézy o historickej predurčenosti Srbov, úkladných plánoch Západu na likvidáciu štátu a národnom ohrození zo všetkých strán. Toto sa dialo s priamou podporou režimu a výmenou za to proroci podporovali oficiálnu štátnu doktrínu. Došlo aj na čiernu mágiu, zaklínanie a potvrdenie úlohy Miloševiča, ako dobrými silami na zem zoslaného spasiteľa. Veľká časť obyvateľov si roky nedokázala pripustiť, že to nebola cesta k spáse, ale do záhuby. Súčasťou manipulácie bola aj heroizácia smrti.“
.tvrdohlavá medúza
Nesmrteľnosť ľudia hľadajú aj v ríši zvierat. S tým je spojený fascinujúci príbeh, ktorý sa začína v 20. storočí pred Kristom v sumerskom epose: Utanapišti, jediný človek, ktorý prežil potopu sveta, smrteľníkovi Gilgamešovi prezradí, že tajomstvo nesmrteľnosti sa ukrýva v korale na dne oceánu. V roku 1988, o viac ako štyritisíc rokov neskôr, sa nemecký študent biológie Christian Sommer potápal pri mestečku Rapallo na talianskej riviére a skúmal drobné bezstavovce. Vylovil aj drobnú medúzu a o pár dní neskôr bol svedkom nečakaného javu: Turritopsis nutricula dohrnii totiž v Petriho miske odmietla zomrieť. A nielen to. Namiesto starnutia mladla a dokázala niečo, čo sa zdanlivo vymyká poučkám biológie. Stala sa opäť polypom, potom dospela a zasa omladla, a tak to trvá dodnes.
Pôvabnú pointu príbehu dodáva fakt, že filozof Friedrich Nietzsche začal písať svojho Zarathustru práve v Rapallo. Len pár desiatok metrov od miesta, kde o sto rokov neskôr Sommer objavil tvrdohlavú medúzu, našiel Nietzsche inšpiráciu na príbeh plný mystiky a smrti. Správkyňa Nietzscheho archívu, jeho sestra Elisabeth Förster, opisuje filozofove mystické zážitky v horách v okolí mestečka ako iniciačný moment pre knihu, ktorá sa stala jedným zo základných zdrojov nacistických fantázií o nadradenej rase. Kým umrel, stihol sa Nietzsche niekoľkokrát verejne dištancovať od primitívneho antisemitizmu svojej sestry, nezabránil však posmrtnému zneužívaniu svojho diela pri budovaní vražednej ideológie. Na pohrebe Elisabeth Försterovej sa dokonca – 35 rokov po Nietzscheho smrti – osobne zúčastnil Adolf Hitler spolu s mnohými vďačnými funkcionármi NSDAP. O pár rokov neskôr doviedli svoju posadnutosť smrťou takmer do dokonalosti.
Friedrichovo „Zomri v pravý čas!“ však pre niektoré morské stvorenia zjavne neplatí. Benjamin Button medzi medúzami uniká smrti idúc úplne opačným smerom. Napriek viac ako dvojročnému výskumu, ktorý vedie japonský vedec Shino Kuboto, o príčinách tohto javu nevieme oveľa viac ako v deň objavu. Je už síce známych niekoľko spôsobov, akými možno nesmrteľnú medúzu zabiť, no tie spočívajú v brutálnych mechanických metódach a odopieraní vody. No pokiaľ sú zachované základné životné predpoklady, dokáže sa Turritopsis vyrovnať aj s 50 bodnými ranami. Zakrátko je späť, akoby sa jej nikdy nič nestalo.
Prehnané nadšenie tlmí prednosta Ústavu molekulárnej biomedicíny LF UK Peter Celec. „Zatiaľ je to iba novinárska hyperbola. Je pravda, že jeden tvor naozaj dokáže opakovane prechádzať celým životným cyklom. Zatiaľ to zvládol tuším dvanásťkrát za rok. Vyvinie sa a pohlavne dospeje, potom sa rozmnoží, no na rozdiel od väčšiny organizmov nespeje k zániku. Znova omladne. Nik netuší, ako to má príroda vymyslené a či náhodou po uplynutí väčšieho počtu cyklov jedného dňa predsa len normálne neumrie. Zatiaľ bol tento jav pozorovaný len v laboratórnych podmienkach a z čisto vedeckého hľadiska by som s oslavami ešte chvíľu počkal.“ Podľa Celeca môže ísť o proces navonok podobný deleniu ľudských buniek. Tie sa tiež niekoľko desiatok ráz rozdelia, no nezabráni to ich neskoršiemu zániku. „Ešte vôbec nevieme, ako to funguje na molekulárnej úrovni, nesmrteľnosť medúzy teda nemožno vyvrátiť, no ani potvrdiť. Som skôr skeptik, termodynamika nepustí. Zatiaľ.“
.večné bunky?
Peter Celec však upozorňuje na prevratný výskum profesora Jamanaku, nedávneho laureáta Nobelovej ceny. Ten dokázal umelo navodiť proces transdiferenciácie aj v prípade ľudských buniek. Vložením iba štyroch génov dokáže zariadiť, že sa prakticky ktorákoľvek bunka zmení na kmeňovú a z nej zas vyrastie do úplne inej. „V minulých desaťročiach sa objavilo nemálo bombastických správ o podobných objavoch, ktoré sa v neskoršej praxi nepotvrdili alebo sa ich nepodarilo zopakovať. Niekedy išlo o omyl a občas o podvod. V tomto je však Jamanakova práca absolútnou bombou. Rovnaké úpravy dnes dokáže zrealizovať množstvo laboratórií. S úspechom už dokonca prebiehajú prvé klinické testy na ľuďoch,“ hovorí Peter Celec.
Japonský vedec dokázal niečo, čo sa považovalo za svätý grál molekulárnej biológie a pritom vyriešil aj zásadný etický problém s využívaním embryí – je pravdepodobné, že ich už vedci nebudú potrebovať. Tretím dôležitým momentom Jamanakovho objavu je fakt, že sa končí problém s imunitnou reakciou, ktorá komplikovala využívanie embryí. Telo už nemá prečo odmietať transplantát, pretože bude vypestovaný z jeho vlastných buniek. Z bunky kože je už takto možné vypestovať inú, ktorá dokáže produkovať inzulín. A z jednej krvnej bunky raz môže vyrásť celá kosť. Celec hovorí o prevratných zmenách: „Čaká nás úplne nová budúcnosť. Som presvedčený, že už naša generácia bude vo vyššom veku bežne využívať takúto formu terapie.“
Ešte predtým musí prebehnúť veľa výskumov a pokusov, ktoré často narážajú na obmedzenia. Niektoré druhy výskumu boli na Slovensku zakázané ešte skôr, ako ich naši vedci boli schopní vykonať. Politici v snahe nakloniť si verejnosť radi pristupujú k reštrikciám bez hlbšej znalosti problematiky, argumentujúc morálkou a etikou. Peter Celec tvrdí, že hranice morálky sú oveľa pružnejšie, ako sa môže zdať na prvý pohľad: „Podľa I. P. Pavlovova sú dnes pomenované námestia a inštitúty a nik jeho vedecký prínos nespochybňuje. Ak sa však pozriete na jeho výskum zblízka, s hrôzou zistíte, že nemučil iba psy. Robil pokusy aj na deťoch a to by mu už dnes neprešlo. Keď vezmete do rúk protokoly o zaobchádzaní s podchladenými ľuďmi, nájdete v nich východiská ešte z čias, keď nacisti vykonávali pokusy na Židoch. Bolo to absolútne kruté, ale používajú sa a nik ich nezavrhuje s výhradou, že boli získané neeticky.“
Peter Celec spomína aj prípad výskumníka Rudolfa Virchowa. Pred niekoľkými rokmi sa zistilo, že dal na rôznych kontinentoch cielene zabíjať príslušníkov domorodých kmeňov a ich mŕtvoly priviezol do Nemecka. Napriek tomu ho všetci volajú otcom patológie, nie objednávateľom vrážd, ktorým však zjavne bol. Kľúčový je v tejto súvislosti faktor času. Zdanlivo pevná morálka sa s každou ďalšou skutočnosťou prispôsobuje a mení. Úplne prvá transplantácia srdca sa odohrala v Juhoafrickej republike a hlavným dôvodom pre voľbu tejto exotickej destinácie bol práve sporný etický aspekt: predstava, že sídlom ľudskej duše môže byť práve srdce, bola v tom čase v spoločnosti ešte príliš zakorenená.
Dnes už sa transplantácie srdca realizujú rutinne. Ukázalo sa, že srdce nebolo domovom duše a prišla tak o ďalšiu z množstva skrýš, v ktorých ju ľudia zvykli hľadať. Na otázku, čo je to vlastne duša, doc. MUDr. Ing. RNDr. Peter Celec, PhD., MPH so smiechom odpovedá: „Neviem.“ Rovnakú odpoveď má na otázku, čo je to život a hoci sa nerád púšťa do špekulácií, pripúšťa, že ak duša existuje, bude jej sídlom zrejme ľudský mozog. Celý, alebo jeho časť.
Pred desiatkami rokov začali obchodníci v USA ponúkať možnosť zmrazenia tela smrteľné chorých ľudí s opciou, že sa ich jedného dňa pokúsia rozmraziť a umožnia im vyliečiť sa z ochorenia, ktoré je dnes ešte neliečiteľné. Niekoľko desiatok tiel bohatých klientov už takto odpočíva v ľadovom pokoji chladničiek, kam sa dali uložiť v nádeji, že sa raz opäť prebudia k životu. Celec to vylučuje, pretože práve mozog je na zmrazenie extrémne citlivý. Nádejné sídlo duše je teda v okamihu vystavenia extrémne nízkej teplote nenávratne zničené.
.biznis a nesmrteľnosť
Túžba po nesmrteľnosti živí ohromný biznis. Odďaľovanie smrti, spomaľovanie starnutia či maskovanie zmien spôsobených vekom sú obchodné modely, stavajúce na istotu. Kozmetický priemysel, korekčná medicína a farmaceutické firmy vedome pracujú so strachom z nevyhnutného a poskytujú ilúziu riešenia. Práca Dr. Kubotu zaujala spisovateľa Nathaniela Richa natoľko, že pre ňu precestoval polovicu sveta a reportáž zverejnil v New York Times, no farmaceutické firmy a kozmetické giganty existenciu tohto zázraku podobného javu ignorujú. So slabým argumentom, že ich zaujímajú iba cicavce, odmietajú investovať do Kubotovho výskumu. Otázka znie, či je vôbec v záujme tohto priemyselného odvetvia smerovať k zabezpečeniu nesmrteľnosti, alebo je preň jednoduchšie pracovať pre klienta, ktorý sa neprestal báť smrti. Jeho spotrebiteľské správanie totiž možno predvídať s takmer chirurgickou presnosťou. Ako však budú nakupovať nesmrteľní? Súdny lekár Norbert Moravanský má v tejto súvislosti silný pocit úzkosti: „Čo budeme robiť, keď sa v jednom momente zastaví náš čas a nebude nám hroziť smrť? O koľko dlhšie sa oplatí žiť? O 20 rokov? O 100? A čo bude potom? Ak nebudeme musieť umierať, lebo to umožnia technológie, zmení sa zásadne aj civilizácia. Lebo aj keď sa nám to nepáči, obrovské množstvo príjemných ľudských vecí je generovaných strachom. Sme šťastní, lebo sa bojíme nešťastia, bojíme sa byť hladní, a tak zarábame. Čoho sa budeme báť, keď sa už nebudeme báť smrti?“
Na túto otázku poskytuje jednu z možných odpovedí sociológia. Medzi životnou úrovňou a pôrodnosťou existuje jasný súvis. V komunitách, v ktorých panuje blahobyt, prudko klesá pôrodnosť a objavuje sa množstvo zdravotných komplikácií, ktoré negatívne ovplyvňujú reprodukčné schopnosti. Bezkonkurenčne najviac detí sa pritom rodí v krajinách, kde je každodennou témou strach o prežitie a sú priemyselne málo rozvinuté. Strach o život nás zrejme núti rozmnožovať sa, zatiaľ čo s klesajúcimi obavami o prežitie klesá aj chuť šíriť svoje gény ďalej. Peter Celec však nabáda na opatrnosť pri interpretácii tohto javu.
Doktor Moravanský opisuje možný scenár vývoja nesmrteľnosti bez prehnaného optimizmu: „Lákadlá spojené s nesmrteľnosťou sú príliš silné a mnohí im nedokážu odolať. Veda tú objednávku raz splní. Ale ak smrť nebude definitívna, možno sa jej potom prestaneme báť, ako sa dnes už nebojíme chorôb, ktoré našich predkov desili. Strata tohto strachu zásadne zmení ľudské správanie a charakter. Bude to celkom iný svet.“
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.