Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Emocionálne cunami

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Niekedy nás na filme zaujme to, že sa vďaka nemu ocitáme v nám dôverne známom prostredí. Ale niekedy je to presne naopak. Ako vo filme Myroslava Sloboshpytského Kmeň.

Niektoré silné filmové príbehy ani nepotrebujú byť výbojne, moderne, netradične formálne poňaté. Celkom im pristane „obyčajnosť“ formy. Iné zas stoja a padajú so svojím „vonkajším“ spôsobom spracovania, lebo inak by veľkú dieru do sveta nespravili. Nie sú veru v kinematografii tisícky príkladov toho, keď sa obsahom vypäté, silné, hlboké rozprávanie spája s výnimočne zvláštnym, neopakovateľným formálnym podaním, ktoré sa k príbehu hodí ako na uliate, dokonale ušité na mieru. Prinajmenšom nie natoľko zapamätateľné príklady, akým je ukrajinská celovečerná prvotina režiséra Myroslava Slaboshpytskeho (Miroslava Slabošpického) Kmeň. (Prepis pôvodného názvu znie Plemja, anglického The Tribe, tak iba čert – a prekladateľ – vie, prečo sa v našej distribúcii  film premieta práve pod takým menom, ktoré pripúšťa aj inú než zamýšľanú interpretáciu, pričom v pôvodine ani v angličtine názov zavádzajúci nie je. Veď tu predsa nejde o stromy a ich pne. Tu ide o plemeno, zväzok, partiu, klan.)   

.nepotrebujú slová
Zvykli sme si filmovému dielu v drvivej väčšine porozumieť najmä prostredníctvom súčinnosti pozerania na jeho vizuálne zložky a počúvania tých auditívnych, v prvom rade hovorených slov, až následne hudby či ruchov. Všetko si viac či menej komfortne očami a ušami navnímame, pospájame, zhodnotíme. V Slabošpického Kmeni nezaznie jedno-jediné hovorené slovo, jeho hrdinkami a hrdinami sú totiž hluchonemí mládežníci. Dorozumievajú sa medzi sebou posunkovým jazykom. Nám divákom neprichádzajú na pomoc ani titulky, sme uprostred toho väčšine z nás cudzieho sveta každý celkom sám, celkom nekomfortne, zrazu sme my tí iní, sme v menšine, chytáme sa každého zrozumiteľného gesta, mimického prejavu hercov. Niečomu síce aj porozumieme, ale nikdy sa nedozvieme, čo všetko nám z komunikácie hercov ušlo, o aké nuansy sme prišli. Sme publikum postihnuté nehluchotou a nenemotou. Topíme sa, tápame v mori pohybov a gest s presným, ale pre nás zahmleným, významom, čumíme na pohybujúce sa ruky, tváre skrivované nápadnou mimikou, ktorá často pôsobí fakt nespôsobne.
Dievča stojí oproti chlapcovi. On na ňu uprene hľadí, ona má v tvári rozhorčený výraz, dokorán roztvorené oči, pravou dlaňou s vystretými a k sebe zomknutými prstami si  rýchlo zakrúži pri čele. Vytrčí ľavý palec, ukáže ním do zeme, potom vysunie aj pravý palec, päste oddiali jednu od druhej, potom si nimi klopne pred telom. Ľavým vytrčeným palcom naznačí oblúk zhora dole, vzápätí zo zovretých dlaní vystrčí prostredníky a ukazováky, akoby naznačovala pištoľ, a prstami dva razy ťukne o vzduch. Pravým ukazovákom ukáže na seba, potom prudko na mládenca, rezolútne na znak nesúhlasu pokýva hlavou a vystretými dlaňami pohne niekde od úrovne spánkom smerom dolno-predným. Napokon pred telom roztiahne prsty oboch rúk, ani čo by naznačovala zúrivú mačku, prsty každej ruky bleskurýchlo spojí bruškami k sebe, ukáže pred seba, teda na chlapca, a pošúcha si palcami hrudník nad úrovňou pŕs. On vie, že ona práve povedala: „Zbláznil si sa? Pivnica je studená. Ja ti neverím. Prestaň ma trápiť.“ A my? My takmer nič. Veď nie sme hluchonemí.

.láska a nenávisť
Do filmu nás uvádza dlhý statický záber na rozpohybovanú zastávku mestskej hromadnej dopravy. Pôsobí to celé ako nefalšovaná periféria, ale možno je to iba centrum postihnuté desaťročiami (bývalého) komunizmu. Z druhej strany frekventovanej ulice vidíme Sergeja obťažkaného batožinou, ako sa vypytuje na cestu, ukazuje lístoček, rukou výrazne naznačuje smer. Sprvu by sa mohlo zdať, že sa len snaží prehlušiť decibely prostredia. Až o kúsok neskôr pochopíme, čo je vo veci.
Sergej prichádza do špecializovanej internátnej školy, nepôvabnej ozrutnej budovy, aby sa spolu s ďalšími hluchonemými deťmi a mládežníkmi učil a učil žiť. Netrvá dlho a stojí pred vážnym rozhodnutím. Buď sa pridá k miestnej bande výrastkov a ich dvoch dievčat, alebo nie. Pridá sa, aby nevytŕčal z davu, vyhol sa problémom a zaistil si pokojnejšiu budúcnosť. Ani jedno z toho sa však nestane. Ozubené kolieska klanu chcú pohltať všetko, čo je v ich dosahu. Možno ani nevedia presne, prečo to všetko robia. Sú vo vleku veľkého sveta? Našej odduchovnenej (ne)kultúry? Je tá internátna škola pars pro toto všehomíra? Obávam sa, že z istého uhla pohľadu: áno; že pokývanie na znak súhlasu je správnou odpoveďou.
Sex – škaredý aj pekný, nepríjemné predávanie plyšáčikov vo vlaku, prepad v parku, alkohol na kolotočoch, príspevok dospelých k výchove mladých, bitky, dobiedzavé klopkanie na čelné sklá tirákov... Toto všetko aj mnohé ďalšie dopozeráme až do konca, filmári nám nepomôžu milosrdnými strihmi v okamihu, keď sme pochopili význam obrazov. Vymáchajú nám papuľky v špine sveta, nášho sveta, až celkom do konca. Kamera stojí a pozerá sa, neodvráti pohľad. A ani my nemôžeme, lebo by nám mohlo ujsť niečo podstatné z nám neznámeho spôsobu komunikácie medzi protagonistami. Sme v pasci.
Slogan Slabošpického snímky Kmeň pôvodne znie takto: Láska a nenávisť nepotrebujú slová. Nepotrebujú. Je to hrozné i krásne zároveň. Ako ten film.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.

Kmeň (Ukrajina, Holandsko 2014). Scenár a réžia: Miroslav Slabošpickij. Kamera a strih: Valentin Vysjanovič. Hrajú: Grigorij Fesenko, Jana Noviková, Roza Babij, Alexander Dzjadevič, Jaroslav Bileckij, Ivan Tiško, Alexander Osadčij, Alexander Sideľnikov, Kiril Košik a ďalší.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite