Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa ako pevný bod

.františek .časopis .klub

Pápež František navštívil európske inštitúcie. Jeho prejav v Európskom parlamente zaujal širšiu verejnosť. Prinášame jeho prepis v skrátenej podobe.

Popri rozšírenej Európskej únii je tu aj svet, ktorý je komplexnejší a vo výraznom pohybe. Svet čoraz viac poprepájaný a globálny, a preto čoraz menej „eurocentrický“.
S Európskou úniou, ktorá je rozšírenejšia a vplyvnejšia, sa však, ako sa zdá, spája obraz Európy trochu zostarnutej a stlačenej, ktorá má tendenciu cítiť sa v menšej miere protagonistkou v kontexte, ktorý sa na ňu pozerá často s odstupom, nedôverčivosťou a zavše s podozrením. (...)
Rád by som predovšetkým zdôraznil úzky vzťah, ktorý existuje medzi dvoma slovami: „dôstojnosť“ a „transcendentná“.
„Dôstojnosť“ je kľúčové slovo, ktoré charakterizovalo obnovu po druhej svetovej vojne. Naša nedávna história sa nepochybne vyznačuje ústredným postavením podpory ľudskej dôstojnosti proti mnohorakým násilnostiam a diskrimináciám, ktoré ani v Európe nechýbali v priebehu stáročí. Vnímanie dôležitosti ľudských práv sa rodí skutočne ako výsledok dlhého putovania, poznačeného aj mnohým utrpením a obetami, ktoré prispelo k formácii povedomia drahocennosti, jedinečnosti a neopakovateľnosti každej jednotlivej ľudskej osoby. Toto kultúrne povedomie nachádza základ nielen v historických udalostiach, ale predovšetkým v európskom myslení, vyznačujúcom sa bohatým stretávaním, ktorého početné vzdialené pramene pochádzajú «z Grécka a Ríma, z prvkov keltských, germánskych a slovanských, a z kresťanstva, ktoré ich hlboko stvárňovalo» (Ján Pavol II.: Príhovor Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy, 8. októbra 1988), čím vytvorilo priestor pre samotný pojem „osoby“.
Dnes zaujíma podporovanie ľudských práv centrálnu rolu v úsilí Európskej únie zacielenom na ochranu dôstojnosti osoby, tak vo vlastnom vnútri, ako aj vo vzťahoch s ostatnými krajinami. Ide o záväzok dôležitý a obdivuhodný, pretože pretrváva stále veľa situácií, v ktorých sa s ľudskými bytosťami zaobchádza ako s predmetmi, ktorým možno naprogramovať počatie, konfiguráciu a použiteľnosť, a ktoré potom môžu byť vyhodené preč, keď už viac neslúžia, pretože sa stali slabými, chorými alebo starými.
Vskutku, aká dôstojnosť existuje, keď chýba možnosť slobodne vyjadriť svoj názor alebo vyznávať bez obmedzení svoju náboženskú vieru? Aká dôstojnosť je možná bez jasného právneho rámca, ktorý by ohraničil nadvládu násilia a umožnil by prevážiť zákonu nad tyraniou moci? Akú dôstojnosť vôbec môže mať muž alebo žena, ak sú predmetom akéhokoľvek druhu diskriminácie? Akú dôstojnosť môže vôbec nájsť osoba, ktorá nemá jedlo alebo existenčné minimum pre život, a čo je ešte horšie, nemá ani prácu, ktorá mu udeľuje dôstojnosť?
Podporovať dôstojnosť osoby znamená uznať, že má neodňateľné práva, ktorých nemôže byť zbavená niečou ľubovôľou, a o to menej v prospech ekonomických záujmov.
Treba však dať pozor, aby nedošlo k niektorým nedorozumeniam, ktoré môžu vzniknúť z nepochopenia pojmu ľudských práv a z ich paradoxného zneužitia. Skutočne je tu dnes tendencia smerom k čoraz širšiemu nárokovaniu si práv jednotlivcov, som v pokušení povedať „individualistických“, ktorá v sebe ukrýva koncepciu ľudskej osoby oddelenej od akéhokoľvek sociálneho a antropologického kontextu, takmer ako nejakej „monády“ (μονάς), čoraz menej vnímavej k ďalším „monádam“ okolo seba. S pojmom práva sa nezdá viac spájaný rovnako dôležitý a komplementárny pojem povinnosti, takže potom sa končí pri potvrdení práv jednotlivca, bez ohľadu na to, že každý človek je viazaný na sociálny kontext, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami tých druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti.
Som preto presvedčený, že dnes je tak ako nikdy predtým dôležité prehĺbiť kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť rozmer individuálny, lepšie povedané osobný, s rozmerom spoločného dobra, toho „my všetci“ utvoreného z jednotlivcov, rodín, medzičlánkových skupín, ktoré sa spájajú v sociálnej komunite (Porov. Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 7; Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 26). Ak totiž právo kohokoľvek nie je harmonicky zamerané na väčšie dobro, nakoniec sa chápe bez obmedzení, a tak sa stáva zdrojom konfliktov a násilia.
Hovoriť o transcendentnej dôstojnosti človeka znamená teda apelovať na jeho prirodzenosť, na jeho vrodenú schopnosť rozlíšiť dobro od zla, na ten „kompas“ vpísaný do našich sŕdc, ktorý Boh vtlačil do stvoreného vesmíru (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 37). To predovšetkým znamená hľadieť na človeka nie ako na absolútno, ale ako na bytosť vzťahovú. Jednou z chorôb, ktoré sa mi zdajú dnes najviac rozšírené v Európe, je osamelosť, vlastná tomu, kto je pozbavený vzťahov. Vidieť ju osobitne u seniorov, často ponechaných na svoj osud, ako aj u mladých bez oporných bodov a vyhliadok do budúcnosti. Vidieť ju v mnohých chudobných, ktorí obývajú naše mestá. Vidieť ju v zmätených očiach migrantov, ktorí sem prišli hľadajúc lepšiu budúcnosť.
Táto osamelosť bola potom umocnená ekonomickou krízou, ktorej účinky ešte pretrvávajú s dramatickými následkami zo sociálneho hľadiska. Možno potom konštatovať, že v priebehu posledných rokov, popri procese rozširovania Európskej únie, narastala nedôvera zo strany obyvateľov vo vzťahu k inštitúciám, považovaným za vzdialené, usilujúce sa o zavedenie pravidiel vnímaných ako cudzie citlivosti jednotlivých národov, ak nie priamo za škodlivé. Z viacerých strán sa nadobúda všeobecný dojem únavy a zostarnutia, Európy stareny, už viac nie plodnej a agilnej. Preto sa zdá, akoby veľké ideály, ktoré oživovali Európu, stratili atraktívnu silu v prospech byrokratickej technokracie jej inštitúcií.
K tomu sa pripájajú niektoré životné štýly, trochu egoistické, charakterizované blahobytom, ktorý je už neudržateľný [potlesk] a často ľahostajný vo vzťahu k okolitému svetu, najmä k najchudobnejším. Konštatujeme s ľútosťou prevahu otázok technických a ekonomických v centre politickej diskusie, na úkor autentickej antropologickej orientácie (porov. Evangelii gaudium, 55). Človek čelí riziku, že bude zredukovaný na súčiastku v mechanizme, ktorý bude s ním zaobchádzať rovnako ako so spotrebným tovarom na použitie, tak ako to, žiaľ, často pozorujeme, že keď život nespĺňa funkciu pre tento mechanizmus, bude vyhodený bez prílišných výčitiek, ako v prípade chorých, chorých v terminálnom štádiu, opustených starcov bez opatery alebo detí zabitých pred narodením.
Je to veľký omyl, ktorý nastáva, keď «prevažuje absolutizácia techniky» (Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 71), ktorá vyúsťuje do «konfúzie cieľov a prostriedkov» (tamtiež). Je to neodvratný výsledok „kultúry vyradzovania“ a „bezbrehého konzumizmu“. Naopak, potvrdzovať ľudskú dôstojnosť znamená uznať drahocennosť ľudského života, ktorý je nám darovaný zdarma, a preto nesmie byť predmetom výmeny alebo predaja. Vy, vo vašom povolaní poslancov, ste povolaní aj k veľkému poslaniu, hoci by aj mohlo vyzerať márne: ujímať sa krehkosti, krehkosti národov a ľudí. Ujímať sa krehkosti znamená silu a nežnosť, znamená to zápas a plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“. Ujať sa krehkosti ľudí a národov znamená chrániť pamäť a nádej, znamená vziať na seba bremeno prítomnosti v ich najkrajnejšej a stiesňujúcej situácii a byť schopnými „pomazať ju“ dôstojnosťou (porov. Evangelii gaudium, 209).
Ako teda prinavrátiť nádej budúcnosti tak, aby počnúc mladými generáciami bola znovu nájdená dôvera pre pokračovanie na ceste za veľkým ideálom Európy zjednotenej a nažívajúcej v pokoji, kreatívnej a iniciatívnej, rešpektujúcej práva a vedomej si svojich povinností?
V odpovedi na túto otázku mi dovoľte odvolať sa na jeden obraz. Jedna z najslávnejších Rafaelových fresiek, ktorá sa nachádza vo Vatikáne, zobrazuje tzv. Aténsku školu. V jej strede sú Platón a Aristoteles. Prvý s prstom ukazujúcim smerom hore, smerom k svetu ideí, môžeme povedať k nebu, druhý naťahuje ruku dopredu, smerom k pozorovateľovi, smerom k zemi, ku konkrétnej realite. Zdá sa mi, že je to obraz, ktorý dobre vystihuje Európu a jej históriu, napísanú pokračujúcim stretnutím medzi nebom a zemou, kde nebo naznačuje otvorenie sa transcendentnu, Bohu, ktoré odnepamäti charakterizovalo európskeho človeka, a zem predstavuje jeho praktickú a konkrétnu schopnosť konfrontovať sa so situáciami a problémami.
Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.
Práve vychádzajúc z nevyhnutnosti otvorenia sa transcendentnu chcem potvrdiť centralitu ľudskej osoby, inak vydanej napospas módam a momentálnym vládcom. V tomto zmysle považujem za zásadné nielen dedičstvo, ktoré kresťanstvo v minulosti zanechalo pre sociokultúrnu formáciu kontinentu, ale predovšetkým podiel, ktorým chce prispieť dnes a v budúcnosti k jej rastu. Tento prínos nepredstavuje ohrozenie pre laickosť štátov a pre nezávislosť inštitúcií Únie, ale obohatenie. Ukazujú nám to ideály, ktoré ju utvárali od začiatku, ideály mieru, subsidiarity, vzájomnej solidarity, humanizmu, založeného na rešpektovaní dôstojnosti osoby.
Chcem preto nanovo vyjadriť disponibilitu Svätej stolice a Katolíckej cirkvi prostredníctvom Komisie európskych biskupských konferencií pre pokračovanie v prospešnom, otvorenom a transparentnom dialógu s inštitúciami Európskej únie. Rovnako som presvedčený, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete, a to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože «práve zabudnutie na Boha, a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie» (Benedikt XVI.: Príhovor členom diplomatického zboru, 7. januára 2013).
Nemôžeme tu nespomenúť početné prejavy nespravodlivosti a prenasledovania, ktoré denne postihujú náboženské menšiny, a zvlášť kresťanské, v rôznych častiach sveta. Komunity a jednotlivcov, ktorí sú terčom barbarského násilia: vyháňaní z vlastných domov a zo svojej vlasti, predávaní do otroctva, zabíjaní, vraždení odťatím hlavy, ukrižovaním alebo upálením zaživa, za hanebného a spolupáchateľského mlčania mnohých.
Motto Európskej únie je Jednota v rozličnosti. Ale jednota neznamená uniformitu, či už politickú, ekonomickú, kultúrnu alebo uniformitu myslenia. Vskutočnosti každá autentická jednota žije bohatstvom rozdielností, ktoré ju spolu vytvárajú, ako jedna rodina, ktorá je tým viac zjednotená, čím viac každý z jej komponentov môže byť úplne sám sebou, bez obáv. V tomto zmysle sa domnievam, že Európa je jedna rodina národov, ktoré môžu cítiť blízkosť inštitúcií Únie, ak tieto budú vedieť múdro spájať ideál jednoty, po ktorom sa túži, s rozdielnosťou vlastnou každému, oceňujúc jednotlivé tradície; uvedomiac si svoju históriu a svoje korene; oslobodiac sa od mnohých manipulácií a mnohých fóbií. Dať do centra ľudskú osobu znamená predovšetkým nechať, aby ona slobodne vyjadrila svoju tvár a svoju vlastnú kreativitu tak na úrovni jednotlivca, ako i národa.
Na druhej strane, osobitosti každého utvárajú autentické bohatstvo v tej miere, v akej sú dané do služby všetkým. Treba stále pripomínať vlastnú architektúru Európskej únie, založenú na princípoch solidarity a subsidiarity tak, aby prevážila vzájomná pomoc a bolo možné napredovať s oduševnením, plynúcim zo vzájomnej dôvery.
V tejto dynamike jednoty a osobitostí sa kladie pred vás, páni europoslanci a panie europoslankyne, aj požiadavka brať si na zodpovednosť to, aby bola udržaná živá demokracia, demokracia národov Európy. Neuniká nám, že uniformujúca (homologizujúca) koncepcia globalizácie zasadzuje ranu životaschopnosti demokratického systému oslabovaním toho posilňujúceho, plodného a konštruktívneho vzájomného kontrastu medzi organizáciami a politickými stranami. Takto sa riskuje, že budeme žiť v kráľovstve ideí, samotných slov, obrazov, sofizmov... a že si nakoniec zameníme skutočnosť demokracie za nový politický nominalizmus. Udržiavanie demokracie v Európe nažive si vyžaduje vyvarovať sa mnohých „globalizačných praktík“ na rozriedenie skutočnosti: anjelských purizmov, totalitarizmov relativity, ahistorických fundamentalizmov, etizmov bez dobroty, intektualizmov bez múdrosti (porov. Evangelii gaudium, 231).
Udržať nažive realitu demokracií je výzvou tohto historického momentu, aby sa zabránilo tomu, že by ich skutočná sila – politická expresívna sila národov – ustúpila pred tlakom multinárodných, nie univerzálnych záujmov, ktoré by ich oslabili a premenili na uniformné systémy finančnej moci v službe neznámym mocnostiam. Toto je výzva, ktorú dnes dejiny pred vás kladú.
Dať nádej Európe neznamená len uznať ústredné postavenie ľudskej osoby, ale zahŕňa aj podporovanie jej talentov. Ide teda o investovanie do nej, a do priestorov, kde sa jej talenty rozvíjajú a prinášajú ovocie. Prvou oblasťou je iste oblasť výchovy, počnúc rodinou, základnou a cennou bunkou každej spoločnosti. Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti. Bez takéhoto pevného základu bude výsledkom stavanie na piesku so závažnými sociálnymi dôsledkami. Na druhej strane, zdôraznenie významu rodiny nielen pomáha dať perspektívy a nádej novým generáciám, ale aj mnohým starších ľuďom, často núteným žiť v podmienkach osamelosti a opustenosti, pretože už niet viac tepla rodinného kozubu, schopného ich sprevádzať a podporovať.
Popri rodine sú tu vzdelávacie inštitúcie: školy a univerzity. Vzdelávanie nemôže byť obmedzené na poskytovanie radu technických znalostí, ale malo by uprednostňovať komplexnejší proces rastu ľudskej osoby v plnom rozsahu. Dnešní mladí ľudia žiadajú, aby mohli mať adekvátnu a kompletnú odbornú prípravu, aby mohli hľadieť do budúcna s nádejou, a nie s rozčarovaním. Sú tu ďalej početné kreatívne kapacity Európy v rôznych oblastiach vedeckého výskumu, z ktorých niektoré neboli doteraz plne preskúmané. Stačí pomyslieť napríklad na alternatívne zdroje energie, ktorých rozvoj by mohol veľmi prospieť ochrane životného prostredia.
Európa bola vždy v prvých líniách chvályhodného úsilia v prospech ekológie. Táto naša zem ale potrebuje neustálu starostlivosť a pozornosť a každý má osobnú zodpovednosť za ochranu stvorenstva, vzácneho daru, ktorý Boh vložil do rúk ľudí. To znamená, že na jednej strane príroda je nám k dispozícii, môžeme sa z nej tešiť a v dobrom ju využívať. Ale na druhej strane to znamená, že nie sme jej pánmi. Správcami, ale nie pánmi. To je dôvod, prečo musíme mať k nej lásku a úctu, zatiaľ čo «sme, naopak, často poháňaní pýchou nadvlády, majetkov, manipulovania, zneužívania; neochraňujeme, nepovažujeme za dar, prijatý zdarma, o ktorý sa máme starať» (Generálna audiencia pápeža Františka, 5. júna 2013).
Rešpektovať životné prostredie však neznamená obmedziť sa iba na to, aby sa zabránilo jeho znetvoreniu, ale tiež používať ho pre dobro. Myslím predovšetkým na odvetvie poľnohospodárstva, ktorého poslaním je poskytovať človeku obživu a pokrm. Nemožno tolerovať, že milióny ľudí na celom svete zomierajú hladom, zatiaľ čo tony potravín sú denne odhadzované z našich stolov. [potlesk] Okrem toho, rešpektovať prírodu nám pripomína, že človek sám je jej základnou súčasťou. Popri ekológii životného prostredia potrebujeme preto ekológiu človeka, tvorenú rešpektom voči osobe, na ktorý som chcel dnes, obracajúc sa na vás, poukázať.
Druhou oblasťou, v ktorej sú talenty človeka privádzané k rozkvetu, je práca. Je čas na podporu politiky zamestnanosti, ale predovšetkým je potrebné obnoviť dôstojnosť práce vrátane zaistenia zodpovedajúcich podmienok na jej vykonávanie. To na jednej strane znamená hľadanie nových spôsobov, ako kombinovať flexibilitu trhu s potrebou stability a istoty pracovných vyhliadok, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský rozvoj pracovníkov, na druhej strane to znamená podporovať vhodný sociálny kontext, ktorý nie je namierený na využívanie ľudí, ale na zabezpečenie, prostredníctvom práce, možností vybudovať si rodinu a vychovávať deti.
Takisto je potrebné riešiť otázky migrácie. Nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom! Na lodiach, ktoré prichádzajú každý deň k európskemu pobrežiu sú muži a ženy, ktorí potrebujú pomoc a pohostinnosť. Absencia vzájomnej podpory v rámci Európskej únie vedie k riziku, že podnieti partikulárne riešenie problému, ktorý neberie do úvahy ľudskú dôstojnosť prisťahovalcov, podporí otrockú prácu a pokračovanie sociálneho napätia.
Európa bude schopná vyrovnať sa s problémami spojenými s prisťahovalectvom, ak bude schopná predložiť jasne svoju kultúrnu identitu a implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva európskych občanov a zabezpečiť príjem migrantov; ak bude schopná prijať správne politiky, odvážne a konkrétne, ktoré pomôžu krajine ich pôvodu v sociálno-politickom rozvoji a v prekonaní vnútorných konfliktov – čo je hlavnou príčinou tohto javu – namiesto politík zameraných na interes, ktoré rozmnožujú a živia tieto konflikty. Je nevyhnutné reagovať na príčiny, a nie iba na dôsledky.
Vedomie vlastnej identity je tiež nevyhnutné pre ústretový dialóg so štátmi, ktoré požiadali o vstup a začlenenie do Európskej únie v budúcnosti. Mám na mysli najmä tie z oblasti Balkánu, pre ktoré vstup do Európskej únie môže byť odpoveďou na hľadanie mierového ideálu v oblasti, ktorá ťažko trpela v dôsledku konfliktov minulosti. A konečne, vedomie identity je nevyhnutné pri rokovaniach s ostatnými susednými krajinami, najmä tými, ktoré hraničia so Stredozemným morom, z ktorých mnohé trpia pre vnútorné konflikty a tlak náboženského fundamentalizmu a medzinárodného terorizmu.
Vám zákonodarcom prislúcha úloha uchovávania a podnecovania rastu európskej identity, aby občania znovu našli dôveru v inštitúcie Únie a v projekt mieru a priateľstva, ktorý je jej základom. S vedomím, že «čím viac rastie sila ľudí, tým viac sa rozširuje a zväčšuje ich osobná a kolektívna zodpovednosť» (Gaudium et spes, 34), vás povzbudzujem, aby ste pracovali na tom, aby Európa znovu objavila svoju dobrú dušu.
Istý anonymný autor druhého storočia napísal, že «kresťania sú vo svete tým, čím je duša v tele» (Porov. List Diognetovi, 6). Úlohou duše je podporovať telo, byť jej vedomím a historickou pamäťou. A história dvoch tisícročí spája Európu a kresťanstvo. História, ktorá nie je bez konfliktov a chýb, aj hriechov, ale vždy preniknutá túžbou budovať v prospech dobra. Vidíme to v kráse našich miest, a ešte viac v mnohých charitatívnych dielach a dielach všeobecnej ľudskej osvety, ktoré posilňujú kontinent. Túto históriu je z veľkej časti ešte potrebné napísať. Ona je našou súčasnosťou a aj našou budúcnosťou. Je našou identitou. A Európa veľmi potrebuje, aby znovu objavila svoju tvár, aby rástla, v duchu svojich zakladateľov, v pokoji a svornosti, pretože ona sama ešte nie je bez konfliktov.
Vážení europoslanci, dozrel čas na spoločné budovanie Európy, ktorá sa točí nie okolo hospodárstva, ale okolo posvätnosti ľudskej osoby, nedotknuteľných hodnôt; Európy, ktorá odvážne objíma svoju minulosť a pozerá s dôverou na svoju budúcnosť, aby žila naplno a s nádejou svoju súčasnosť. Dozrel čas zanechať predstavu Európy prestrašenej a zahľadenej do seba a stimulovať a rozvíjať Európu protagonistku, nositeľku vedy, umenia, hudby, ľudských hodnôt a tiež viery. Európu, ktorá kontempluje nebo a sleduje ideály. Európu, ktorá kontempluje nebo a ide za ideálmi. Európu, ktorá hľadí na človeka, bráni ho a stará sa oň. Európu, ktorá kráča po zemi istá a pevná, vzácny vzťažný bod pre celé ľudstvo!

František/
Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires a v marci 2013 sa stal 266. pápežom rímskokatolíckej cirkvi. Študoval na jezuitskom seminári, neskôr pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Vyučoval literatúru, psychológiu a teológiu. Bol provinciálom jezuitov v Argentíne, v roku 1992 bol vysvätený za biskupa a v roku 2001 menovaný za kardinála. Napísal encykliku Lumen fidei, exhortáciu Evangelii Gaudium a viacero kníh. V slovenčine mu vyšla kniha diskusií s rabínom Skorkom O nebi a zemi (Kumran, 2013) či Otvorená myseľ veriace srdce (Sali foto, 2013). Publikovaný text odznel počas jeho návštevy Európskeho parlamentu. Text je redakčne krátený.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite