Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rabín z Krymu

.časopis .rozhovor

Pochádza z Ruska, jeho rodina utiekla pred občianskou vojnou z Gruzínska, nedávno utekal znovu aj s rodinou, tentoraz z Krymu. O atmosfére strachu po ruskej anexii Krymu hovorí z vlastnej skúsenosti. Nový bratislavský liberálny rabín Miša Kapustin.

.začnime asi od začiatku. Z akej rodiny pochádzate?
Z rodiny námorného dôstojníka. Môj otec slúžil v námorníctve Sovietskeho zväzu, mama bola učiteľka, ale nepamätám sa, že by niekedy učila. Bola doma a starala sa o rodinu.

.koľko máte súrodencov?
Dvoch. Jedného brata z otcovho prvého manželstva, ten je o sedemnásť rokov starší ako ja a prvý raz sme sa stretli, keď už som bol dospelý. A jednu sestru, tá je odo mňa o dvanásť rokov staršia a žije v Nemecku. No a to je všetko. O nijakých ďalších súrodencoch som nikdy nepočul. (Smiech.)

.kde všade otec slúžil?
Po celom Sovietskom zväze. Čierne more, Baltické more, Tichý oceán, Severný ľadový oceán – tam chvalabohu len pár rokov a nie v ponorke. Ja som sa narodil v roku 1980 v Orenburgu a krátko nato sme sa presťahovali na Kamčatku do Petropavlovska. Tam otec ešte slúžil, ale keď som mal asi štyri či päť rokov, bol penzionovaný. Presťahovali sme sa do Gruzínska, kde sme dostali byt. Tam ma otec prvý raz zobral do synagógy, to som mal asi desať rokov.

.dovtedy ste svoje židovstvo nevnímali?
Vedel som, že som Žid, ale nič to pre mňa neznamenalo. A určite v tom nebolo vôbec nič náboženské, len etnické. Vyrástol som v asimilovanej sovietskej rodine. Otec slúžil v námorníctve, bol členom Komunistickej strany. Chodiť do synagógy – to pre dôstojníka neprichádzalo do úvahy. A aj o tú etnickú identitu musel bojovať.

.ako?
Keď slúžite v námorníctve, tak sa predpokladá, že vždy po odslúžení istého počtu rokov budete povýšený. Otec však zotrvával dlho na rovnakej hodnosti. Až ho raz zavolali pred taký špeciálny výbor, kde boli ľudia, ktorí síce neboli v uniformách – boli v sivých oblekoch – ale mali vojenské hodnosti. A požiadali ho, aby si dal v dokladoch zmeniť národnosť.

.zo židovskej na nejakú inú?
Áno. Bolo im jedno na akú – na ruskú, na ukrajinskú, na hocijakú. V zásade mu povedali, že sú spokojní s jeho službou aj s jeho manažérskymi schopnosťami, ale že už majú jednoho vysokého dôstojníka, ktorý je Žid, a dvoch si nemôžu dovoliť. On sa ich spýtal, ako si má zmeniť národnosť, keď obaja rodičia boli Židia. A oni mu povedali, nech myslí na svoju kariéru a služobný postup. Na čo on povedal, že je občan Sovietskeho zväzu, ktorý bojuje za svetový mier a v ktorom sú si všetky národnosti rovné. A ešte im povedal, že je mladší ako oni všetci a že na rozdiel od nich má ešte dosť času na to, aby ho povýšili. Potom odišiel bez povolenia, čo bola vtedy neslýchaná vec. Takže ho nepovýšili.

.povestný ruský antisemitizmus teda vaša rodina zažila na vlastnej koži.
V Rusku sú dva druhy antisemitizmu – štátny a ľudový. S tým ľudovým som sa ja stretol už ako osemročné decko, keď ma moji rovesníci začali celkom vážne obviňovať, že Židia pijú na Veľkú noc krv. Deti pritom len opakovali, čo počuli od rodičov. Otec sa s tým stretal zrejme oveľa viac. Pred štátnym antisemitizmom sa nemal ako brániť, ale pred tým ľudovým sa brániť dokázal. Päsťami. Bol veľmi silný a navyše dobrý boxer, takže keď musel brániť seba alebo svoje sestry, tak sa bil.

.vraveli ste, že otec vás prvý raz zobral do synagógy v Gruzínsku. Znamenalo to vo vašom živote nejaký obrat?
Nie, to sa stalo až na Kryme. Koncom roku 1991 sme sa z Gruzínska, v ktorom vypukla občianska vojna, presťahovali do Kerču na východnom pobreží Krymu. A ani tam nebolo v našich životoch dlho nič židovské. To prišlo až v roku 1997, keď otec založil židovskú komunitu najprv na etnickom princípe a neskôr na náboženskom princípe. Pre tú druhú horko-ťažko našiel desať ľudí. Kerč bol za sovietskej éry výrazne robotníckym mestom a veľmi ťažko sa tam hľadali ľudia, ktorí by boli ochotní vstúpiť do komunity na náboženskom princípe a ochotní podpísať, že vstupujú. Ale otec bol veľmi vytrvalý. Potreboval tú komunitu na to, aby získala v reštitúcii späť synagógu. A po troch rokoch bojov s úradmi sa mu to nakoniec naozaj podarilo.

.takže tá náboženská obec bola len taktickým prostriedkom na zisk synagógy, alebo sa otec stával naozaj čoraz viac religióznym?
Oboje. Vyrastal v religióznej rodine, ale odišiel z nej veľmi mladý. Už ako pätnásť­ročný začal pracovať v železničnom depe a keď­že bol fyzicky veľmi zdatný, robil ťažké práce a vďaka tomu dosť zarábal. Čiže sa dosť skoro osamostatnil. Svoje židovské korene nikdy neopustil, ale v armáde sa k nim príliš hlásiť nemohol. Pýtali ste sa ma na nejaký obrat a on niečo také zažil ako penzionovaný dôstojník na Kryme. Sníval sa mu sen, kde mu jeho mama veľmi hrubo nadávala – slovami, ktoré tu nemôžem reprodukovať – za to, že zabudol na svojich predkov, na ich tradíciu. Zobudil sa celý mokrý, a tým sa to celé začalo. Založil tie komunity aj charitatívnu spoločnosť, ktorú pomenoval po svojej matke.

.takže pre vás hral kľúčovú úlohu otec, a pre neho mama?
Jeho mama bola hlavou rodiny. Bola síce negramotná, nevedela čítať ani písať, ale všetkým radila a hovorila, čo sa má robiť. Raz sa dokonca stretla s Goldou Meyerovou a strávili spolu v rozhovore viac ako hodinu.

.to sa jej ako podarilo?
Golda Meyerová vtedy nebola premiérkou, ale izraelskou veľvyslankyňou v Mos­kve. Navštívila Simferopoľ, kde žila otcova rodina a tam sa stretla s niektorými ľuďmi. Neviem prečo si práve s otcovou mamou tak padli do oka a strávili spolu toľko času.

.čiže otcova mama bola vždy religiózna, otec počas služby nie, ale neskôr sa k tomu vrátil. A ako to bolo s vami?
Keď som mal osemnásť rokov, začal som pracovať a mojím prvým zamestnávateľom bol môj otec. Pracoval som pre židovskú komunitu v Kerči, ktorej on bol riaditeľom. Bolo to náročné, ale bola to veľmi dobrá skúsenosť. Na niektoré veci sme mali rovnaký názor, na iné sa naše názory líšili, ale bolo to na takej demokratickej platforme. Boli sme si veľmi blízki, aj keď sme v niektorých veciach jeden s druhým nesúhlasili. Ale určite to bol práve on, kto ma priviedol k religióznemu židovstvu. Keď založil náboženskú komunitu, nechápal som, načo mu to je. Ale potom som, krok po kroku, začal smerovať od agnosticizmu k judaizmu. Otec to odo mňa nežiadal, ale podporoval ma v tom.

.hovoríte krok po kroku. Čiže to neprebehlo formou nejakého jedného silného zážitku?
Nie, naozaj to bolo postupné. Keď som bol napríklad ešte ako stredoškolák v Izraeli, tak sa počas jedného sviatku od všetkých očakávalo, že pôjdu k Múru nárekov v Jeruzaleme, čiže k poslednej zachovanej stene bývalého Šalamúnovho chrámu. Ja som to ako jediný z našej dvestočlennej skupiny odmietol, okrem mňa tam nešla myslím ešte jedna dievčina, ktorá bola chorá. Povedal som, že z turistického hľadiska nemám dôvod tam ísť, lebo som tam už bol, a z náboženského hľadiska mi to nič nehovorilo. Ale pri práci v komunite som potom musel veľa študovať, veľa čítať. Začal som mať otázky. Pýtal som sa rabínov, ale buď som odpovede nedostával, alebo som s nimi nebol spokojný. V jedno leto som bol s deťmi z komunity v takom ortodoxnom židovskom tábore, potom som sa na ďalší rok dostal do iného študentského tábora, ktorý bol organizovaný liberálnym hnutím – v Sovietskom zväze sa tomu hovorilo progresívny judaizmus. A tam sa začali veci meniť.

.v akom zmysle?
Uvedomil som si, že sa nemusím vzdať svojej osobnosti, svojich názorov, svojich postojov a zároveň môžem byť nábožensky založený človek. V priebehu rokov mi nakoniec došlo, že judaizmus nie je primárne len náboženstvo, že je to skôr civilizácia, že je to celý život. Judaizmus nájdete aj v sekulárnej židovskej literatúre, aj tam sú náboženské postavy a symboly. A to isté nájdete aj v židovskom umení. V každom aspekte židovského života nájdete nábožen­stvo.

.a toto viedlo až k tomu, že ste sa stali rabínom?
Áno. Po prvom ročníku som sa vzdal nádejnej kariéry právnika. S vynikajúcimi výsledkami som v tom čase skončil prvý ročník práva na univerzite, ale nepokračoval som a namiesto toho som začal študovať v Kyjeve náboženstvo. Neskôr som sa vrátil do Kerča a študoval som diaľkovo právo aj náboženstvo, pričom som okrem toho pracoval v mojej domovskej komunite. A vtedy som zistil, že sa mi páči, čo robím a že to chcem robiť celý život. Lenže na to som potreboval ešte viac štúdia, a tak som sa stal študentom rabínskeho inštitútu v Londýne. Po štyroch rokoch štúdia v Londýne a jednom roku v Tel Avive som sa v roku 2005 stal najmladším absolventom tejto školy.

.a vrátili ste sa na Krym?
Zo začiatku nie na Krym, ale vrátil som sa na Ukrajinu, to som cítil ako morálny záväzok. Najprv do Charkova, čo je druhé najväčšie ukrajinské mesto, má okolo dvoch miliónov obyvateľov. Žije tam veľa Židov, ale komunita, s ktorou som pracoval, bola malá. A musím priznať, že som tam nebol veľmi úspešný. Snažil som sa, ale naša komunita dosahovala len marginálny význam. A tak sa po čase rozhodlo, že sa vrátim na Krym, kde som sa stal hlavným liberálnym, respektíve progresívnym rabínom. A zostal som tam viac ako šesť a pol roka.

.koľko Židov žije na Kryme?
To vám nikto presne nepovie. Nikto totiž presné číslo nepozná. Lídri židovských obcí budú udávať vyššie čísla kvôli found­raisingu, aby získali viac peňazí. A naopak, keď sa robí sčítanie obyvateľstva, tak tam sú údaje nižšie, pretože buď tí ľudia zatajujú svoj pôvod, alebo sa ich nikto na to nespýta. Mňa sa to napríklad v nijakom sčítaní nepýtali. A viem, že v jednej komunite, ktorá má šesťsto až sedemsto členov, sa ich pri sčítaní prihlásilo k židov­stvu iba tristo. Ja by som povedal, že na Kryme žije okolo desať- až pätnásťtisíc Židov. Presnejšie číslo asi nikto nepozná.

.ako sa vám tam darilo?
Život a práca na Kryme sa mi veľmi páčili. Mal som veľmi dobré vzťahy s ostatnými židovskými lídrami, mali sme tri veľké synagógy a niekoľko komunít bez synagógy. A naša vetva judaizmu bola na Kryme väčšinová. Cítil som sa tam veľmi príjemne, kúpil som si v Simferopole byt, oženil som sa, narodili sa nám dve deti. Mal som veľké plány.

.ale dnes ste rabínom v Bratislave, čo zrejme nebolo súčasťou tých plánov.
Plány sa zmenili v tomto roku, za veľmi krátky čas. Keď sa začala revolúcia v Kyjeve, mal som na to jasný názor. Ale v tom čase som ho nikde verejne nevyjadril, pretože som veril, a stále verím, že náboženstvo má byť oddelené od štátu a nemá byť súčasťou politiky. Jediné moje verejné vystúpenie bola modlitba za mier na Ukrajine. V súkromí som hovoril hneď od začiatku, od momentu, keď v Kyjeve brutálne zmlátili študentov, čím sa celá revolúcia vlastne spustila, že prichádza niečo veľké. Ale to bolo zjavné, človek nepotreboval byť analytik na to, aby videl, čo sa bude diať. A preto som hovoril, že máme držať ústa zatvorené. Pretože Židia sú nakoniec vždy za všetko zodpovední.

.takže ste sa nijako neangažovali?
Jediná vec, ktorú som povedal, bola, že ak by sa niečo také stalo v Simferopole a tí bití študenti by zaklopali na dvere mojej synagógy, vpustil by som ich dnu. Tak, ako sa to stalo v Kyjeve, kde boli vpustení do katedrály. Tam nešlo o konkrétne náboženstvo, išlo o záchranu ľudských životov. Potom som už počas celej revolúcie nemal ani jedno verejné politické vyjadrenie. Ale začiatkom marca som napísal otvorený list, ktorý mal len tri či štyri vety a hovoril, že naše mesto je okupované ruskými oddielmi, že Ukrajina je bezmocná a potrebuje pomoc a podporu. V tom liste som uviedol aj link na webstránku Bieleho domu, kde bolo možné podpísať niekoľko petícií za pomoc Ukrajine. Ak má taká petícia viac ako stotisíc podpisov, prezident Spojených štátov, alebo niekto z jeho administratívy, je povinný na ňu odpovedať. Tých petícií k situácii na Ukrajine sa tam objavilo viac a niektoré z nich naozaj dosiahli viac ako stotisíc podpisov.

.toto sa stalo len pár dní po tom, čo niekto v Simferopole napísal na synagógu: „Smrť Židom“.
Áno. Ten nápis sa tam objavil presne v tú noc, keď ozbrojenci obsadili parlament. Pri tom nápise bola nakreslená svastika a symbol Pravého sektora. Ale nebolo to nakreslené správne, nakreslili zrkadlový obraz tohto symbolu. Nikdy predtým som ten symbol nevidel, tak som si to musel naštudovať, a ten symbol bol naozaj nakreslený zrkadlovo. No ale ja by som povedal, že ak ste príslušníkom nejakej silno vyhranenej organizácie, ako je Pravý sektor, tak viete nakresliť ich symbol správne.

.hovoríte, že to pravdepodobne nenapísali ľudia z Pravého sektora, ale niekto, kto chcel, aby to vyzeralo ako dielo Pravého sektora?
Nehovorím, ale je to úplne jasné.

.a dokonale to zapadá do oficiálnej ruskej propagandy. Keď sme boli tento rok na Kryme, tak sme často počuli, že sa blížia ukrajinskí fašisti, banderovci, ktorí prídu a obsadia Krym. Ako to bolo predtým s ukrajinským nacionalizmom? Ako sa žilo Židom na Ukrajine?
Nijaký ukrajinský nacionalizmus neexistoval, to skôr existoval ruský nacionalizmus. Na Ukrajine boli napríklad rôzne politické strany, ktoré presadzovali proruskú politiku a vysielali v tomto smere jasné posolstvo. A na Kryme neboli vôbec žiadni ukrajinskí nacionalisti, ktorí by stáli za zmienku. Mimochodom, ten nápis na synagóge, to nebola ojedinelá akcia. V Odese sa stal terčom vandalizmu židovský cintorín a tiež sa tam objavili symboly Pravého sektora. Ale ich vodca v Odese okamžite poprel akúkoľvek účasť svojej organizácie na tomto čine. A o niekoľko dní  členovia Pravého sektora spolu s členmi židovskej obce cintorín vyčistili a upravili. Okrem toho – o tom sa málo vie, ale je to tak – hovorca Pravého sektora je etnický Žid, žije v Izraeli, plynule hovorí hebrejsky a nič z toho netají.

.čiže počas šiestich rokov ste necítili na Kryme vy ako rabín ani vaša rodina nijaký ukrajinský nacionalizmus ani zreteľný antisemitizmus. Potom tam zrazu prídu ne­-označení ruskí vojaci a v tej chvíli sa na mnohých miestach objavia hanlivé proti­- židovské nápisy. A to tak, aby vina padala na Ukrajincov.
Presne tak.

.mali ste strach?
Mali, ale z iných vecí. Keď bolo jasné, že Krym bol anektovaný, všetko sa zmenilo. Ja už som bol v podobnej situácii, keď sme utekali z Gruzínska. To sa ťažko vysvetľuje, ale poviem vám niečo, aby ste si vedeli predstaviť, ako som sa cítil. Keď ma požiadali o polhodinový rozhovor pre televíziu, vysielaný naživo, tak som súhlasil. Nebolo to prvý raz, takto som vystupoval už mnohokrát. Ale priamo v štúdiu som pocítil, že každá moja odpoveď môže byť zneužitá. A tak som po prvý raz v živote za tridsať minút neodpovedal na nijakú otázku. Síce som hovoril, ale nič som nepovedal. Pre rabína nie je nijaký problém odpovedať bez toho, že by naozaj odpovedal. Ale zároveň som si uvedomoval, že takto určite nechcem žiť.

.tak ste sa rozhodli odísť?
Hneď po anexii som napísal list svojim kolegom rabínom žijúcim na území bývalého Sovietskeho zväzu, že nechcem, aby niekto iný rozhodoval o tom, v akom štáte budem žiť, ako budem žiť, čo budem hovoriť a kedy budem musieť mlčať. Jednoducho som napísal, že nechcem žiť na Kryme, pokiaľ bude ruský. Oni mi radili, aby som sa upokojil, aby som počkal, kým veci vychladnú. Ale ja som rozhodne chcel, aby odišla aspoň moja rodina – žena a dve deti. Chcel som, aby odišli do Izraela, alebo niekde inde. Manželka najprv súhlasila, ale na druhý deň zmenila názor a povedala, že buď odídeme spolu, alebo spolu zostaneme. Nakoniec sme sa v marci rozhodli, že odídeme všetci. V tom čase už nelietali zo Simferopoľa nijaké lety, jediný spôsob, ako sa dostať preč, bol vlak. Prišli sme do Kyjeva s kočíkom a niekoľkými kuframi, to bolo všetko, ostatné sme nechali doma. Mali sme šťastie, že sme dostali jednu izbu v trojizbovom byte neďaleko od Kyjeva.

.a ako ste sa dostali na Slovensko?
Ľudia, ktorí nám poskytli tú izbu, boli veľmi ústretoví a pohostinní. Bolo však jasné, že je to len krátkodobé riešenie. A netušil som, ako by mohlo vyzerať dlhodobé riešenie. A vtedy mi môj priateľ, kolega a učiteľ rabín Andrew Goldstein z Londýna povedal, že informoval o našej situácii židovskú obec na Slovensku. On sem chodil možno už dvadsať rokov, takže poznal tunajších ľudí a oni mi navrhli, aby som aj s rodinou prišiel na nejaký čas do Bratislavy. Keď sme sa trochu zoznámili, tak sme sa dohodli, že tu môžem zostať ako rabín.

.pričom Bratislava už jedného rabína má.
Baruch Meyers je veľký rabín, ktorého si naozaj vážim. Je to vynikajúci učenec a veľmi skúsený rabín. Vychádzame spolu úplne dobre a ľahko, aj keď sú medzi nami, samozrejme, rozdiely. On predstavuje ortodoxnú vetvu judaizmu, ja liberálnu. Ak to mám zjednodušiť, on predstavuje pravé krídlo a ja ľavé. V zmysle delenia konzervatívny-liberálny, nie v politickom zmysle.

.posledná otázka: ako sa tu cítite?
Veľmi dobre. Ľudia sú tu priateľskí, a to nielen v rámci užšej komunity, ale celkove. S ľuďmi na ulici sa síce nedávate bežne do reči, ale veľa vycítite aj z toho, ako reagujú na drobné veci. Keď o niečo požiadate, keď sa pýtate na cestu, keď potrebujete pomoc s detským kočíkom. Ľudia na Slovensku nie sú ľahostajní, ak vidia, že niekto potrebuje pomoc, pomôžu. Aspoň ja mám takú skúsenosť. Nehovorím o veľkej pomoci, ktorá vyžaduje veľa času alebo peňazí, to neviem posúdiť, ale v drobných veciach si určite pomáhajú. A okrem toho, jazyk aj kultúra sú tu veľmi blízke tomu, v čom som vyrastal. Som tu rabínom od prvého júna, čiže už je to vyše pol roka, a neľutujem ani jediný deň.

Miša Kapustin/
Narodil sa v roku 1980 v ruskej židovskej rodine. V roku 1997 začal študovať právo na Krymskej univerzite ekonómie a ekonomického práva. Po roku však štúdium zanechal a začal sa venovať rabínskym štúdiám. Neskôr vyštudoval rabínsku školu Leo Baeck College v Londýne. Od roku 2005 do roku 2007 bol rabínom v Charkove, potom rabínom na Kryme. Po ruskej okupácii Krymu napísal otvorený list nasledovného znenia: „Drahí priatelia, učitelia a kolegovia! Naše mesto, Simferopoľ, je okupované Rusmi. Pomôžte nám, zachráňte našu krajinu, zachráňte Ukrajinu. Žiadajte svoju vládu o pomoc.“ V marci roku 2014 z Krymu odišiel. Od júna 2014 je liberálnym rabínom v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite