Je ťažké byť solitér.
Nikdy som nikam nepatrila, ani som nešla v trendoch. Keď boli čiernobiele fotografie, moje hýrili farbami, keď všetci robili koncept, ja som tvorila módu. Často ma odpisovali, ale mňa fascinovalo ísť podľa seba a naplno. Najväčšie umenie je pre mňa vedieť žiť.
Dlho som bola typ, čo nerozpráva, len nasáva.
Na štátniciach mi pedagógovia zatlieskali, keď odo mňa konečne počuli pár súvislých viet. Rozprávať ma naučila až škola, na ktorej som učila, ale vždy pre mňa ostalo dôležité vedieť počúvať. Ľudia potrebujú mať pocit, že ich niekto vníma a chce im pomáhať. Viem veľmi rýchlo nadviazať kontakt, a viem byť rovnako aj odťažitá, ale vždy si od každého niečo odnesiem. Obyčajne vám pomôžu ľudia, kde to ani nepredpokladáte. A tam, kde to čakáte, je často vzduchoprázdno.
Všetko robím chaoticky.
Keď som bola dieťa, závidela som spolužiakom, čo mali pekne ostrúhané ceruzky, vzorne zabalené zošity, štítky, ja som mala vždy v taške bordel. Nevedela som si vytvoriť systém. Dodnes s tým bojujem. Som roztržitá. Často hľadám auto, odstavím ho niekde a zabudnem, kde. Kde je moje auto, kde je moje auto? Kamarát mi raz povedal, tak sa pozri do kabelky. A ja som ju fakt otvorila!
Nebaví ma túlať sa po obchodoch.
Neviem, či mám jastrabie oči, ale ja len vojdem a hneď vidím, čo chcem. Môže to stáť neviemkoľko peňazí, môžem byť na mizine, ak som presvedčená, že to chcem, určite to kúpim. Keď prídem domov, tak niečo z toho odstrihnem, alebo to inak dotvorím. Baví ma ničiť, prerábať a inovovať, veci aj samu seba.
Strachu o moje deti sa asi nikdy nezbavím.
Aj keď sú už dospelé a majú svoje životy, sú šikovné, múdre, etablované a som na ne pyšná, aj tak sa stále o ne bojím. To môže pochopiť asi len matka. Teraz sa to síce dosť otočilo, kontrolujú ma, telefonujú a neustále kritizujú. Asi o mňa stoja. Lebo kto iný v mojom veku mi už povie pravdu do očí? Raz mi dcéra dokonca povedala, že mám otrasný vkus. To mi naozaj ešte nikto nepovedal! Ale čo keď má pravdu a ja si len nahováram, aká som úžasná?
Fotografovala a pracovala som veľa a často.
Povedala som si, že moje deti musia mať všetko, aj keď to nebolo vždy tak. Zvládla som to, brala som fotografovanie obrazov, skla, reklamy, okrem toho som robila monumentálky. Fotografov, ktorí plakali, že nemajú prácu, som nechápala. Po Novembri sa na mňa možno práve preto pozerali cez akési divné okuliare. To bolelo. Povedala som si, vydržať, Milota, to sa časom vyrieši. Trochu to trvalo.
Nikdy som nič neľutovala.
Pritom som veľmi často musela robiť zlomové rozhodnutia. Tým však prechádza riadna tortúra, kým poviem dosť. Nakoniec to ale poviem. Aj zo školy som takto odišla. Vždy sa snažím mať nadhľad, dostať sa ku mne je ľahké a súčasne ťažké. Veľa vecí je vo mne ukrytých a nechávam si ich len pre seba. Až dnes prežívam ten najkrajší vek a fotografia mi v tom dosť pomohla, lebo hovorím to, čo si myslím. Cítim, že tým veľa ľudí iritujem, ale viem, že pre mnohých som veľmi dôležitá. To ma povzbudzuje v tom, ako žijem a čo prežívam.
Nikdy som nikam nepatrila, ani som nešla v trendoch. Keď boli čiernobiele fotografie, moje hýrili farbami, keď všetci robili koncept, ja som tvorila módu. Často ma odpisovali, ale mňa fascinovalo ísť podľa seba a naplno. Najväčšie umenie je pre mňa vedieť žiť.
Dlho som bola typ, čo nerozpráva, len nasáva.
Na štátniciach mi pedagógovia zatlieskali, keď odo mňa konečne počuli pár súvislých viet. Rozprávať ma naučila až škola, na ktorej som učila, ale vždy pre mňa ostalo dôležité vedieť počúvať. Ľudia potrebujú mať pocit, že ich niekto vníma a chce im pomáhať. Viem veľmi rýchlo nadviazať kontakt, a viem byť rovnako aj odťažitá, ale vždy si od každého niečo odnesiem. Obyčajne vám pomôžu ľudia, kde to ani nepredpokladáte. A tam, kde to čakáte, je často vzduchoprázdno.
Všetko robím chaoticky.
Keď som bola dieťa, závidela som spolužiakom, čo mali pekne ostrúhané ceruzky, vzorne zabalené zošity, štítky, ja som mala vždy v taške bordel. Nevedela som si vytvoriť systém. Dodnes s tým bojujem. Som roztržitá. Často hľadám auto, odstavím ho niekde a zabudnem, kde. Kde je moje auto, kde je moje auto? Kamarát mi raz povedal, tak sa pozri do kabelky. A ja som ju fakt otvorila!
Nebaví ma túlať sa po obchodoch.
Neviem, či mám jastrabie oči, ale ja len vojdem a hneď vidím, čo chcem. Môže to stáť neviemkoľko peňazí, môžem byť na mizine, ak som presvedčená, že to chcem, určite to kúpim. Keď prídem domov, tak niečo z toho odstrihnem, alebo to inak dotvorím. Baví ma ničiť, prerábať a inovovať, veci aj samu seba.
Strachu o moje deti sa asi nikdy nezbavím.
Aj keď sú už dospelé a majú svoje životy, sú šikovné, múdre, etablované a som na ne pyšná, aj tak sa stále o ne bojím. To môže pochopiť asi len matka. Teraz sa to síce dosť otočilo, kontrolujú ma, telefonujú a neustále kritizujú. Asi o mňa stoja. Lebo kto iný v mojom veku mi už povie pravdu do očí? Raz mi dcéra dokonca povedala, že mám otrasný vkus. To mi naozaj ešte nikto nepovedal! Ale čo keď má pravdu a ja si len nahováram, aká som úžasná?
Fotografovala a pracovala som veľa a často.
Povedala som si, že moje deti musia mať všetko, aj keď to nebolo vždy tak. Zvládla som to, brala som fotografovanie obrazov, skla, reklamy, okrem toho som robila monumentálky. Fotografov, ktorí plakali, že nemajú prácu, som nechápala. Po Novembri sa na mňa možno práve preto pozerali cez akési divné okuliare. To bolelo. Povedala som si, vydržať, Milota, to sa časom vyrieši. Trochu to trvalo.
Nikdy som nič neľutovala.
Pritom som veľmi často musela robiť zlomové rozhodnutia. Tým však prechádza riadna tortúra, kým poviem dosť. Nakoniec to ale poviem. Aj zo školy som takto odišla. Vždy sa snažím mať nadhľad, dostať sa ku mne je ľahké a súčasne ťažké. Veľa vecí je vo mne ukrytých a nechávam si ich len pre seba. Až dnes prežívam ten najkrajší vek a fotografia mi v tom dosť pomohla, lebo hovorím to, čo si myslím. Cítim, že tým veľa ľudí iritujem, ale viem, že pre mnohých som veľmi dôležitá. To ma povzbudzuje v tom, ako žijem a čo prežívam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.