Ľudia, v ktorých prítomnosti sme sa narodili a vyrastáme. Hodnoty a postoje, ktoré nám vštepia. Krajina, kde chodíme do školy, vyberáme si budúcu profesiu. Materinský jazyk, ktorým rozmýšľame a uchopujeme svet. Minulosť, ktorá by mala byť v súlade so súčasnosťou. To všetko (a čosi aj navyše) sa spolupodieľa na tom, aby človekova identita, osobnostná integrita stáli na pevných nohách.
.rodičia a deti
Stať sa rodičom znamená prijať na plecia obrovský kus zodpovednosti. Tej zodpovednosti je toľko, že niekedy zadusí aj horúcu lásku a stovky počiatočných predsavzatí. Udržať niekoho pri živote, formovať jeho charakter, stáť pri ňom aj v pľušti a vypustiť ho do života ako zrelého jedinca, to nie je len tak mirnix-dirnix prácička. Matky a otcovia riešia vo vzťahu k svojim ratolestiam všelijaké veci, od drobností po meritórne záležitosti. Z času na čas napríklad aj: Koľko zo seba mám odkryť, aby sa nestratilo nebezpečne priveľa z mojej rodičovsko-božskej glorioly, akú sa mi podarilo získať, keď bol potomok ešte malý a celkom na mňa odkázaný?
Byť dieťaťom tiež nebýva celkom jednoduché. Roky rokúce oddane cupkáte pri bohyni a bohovi, celkom sa na nich spoliehate. Potom podrastiete. Podučíte sa tomu i onomu. Čoraz väčšmi rozumiete dospeláckym zákutiam existencie, čoraz menej sa okoliu darí pred vami ukrývať nepríjemné. Ste na to hrdí. Už nie ste len (ne)poslušná ovečka, už božstvu začínate byť partnermi. A potom sa to stane: Narazíte na múr až vám v hlave zaduní hrom.
O tomto, ale nielen o tomto, je film Anabely Žigovej Salto mortale.
Anabela Žigová (1974) pochádza zo Slovenska, ale už vyše desať rokov žije a pôsobí prednostne v New Yorku. Študovala v Bratislave, vo Francúzsku aj v Spojených štátoch. Je výtvarníčkou – vystavovala v USA, v drážďanskej Kunsthalle, v Miláne, Prahe... A je aj filmárkou, tvorí a produkuje najmä krátke (experimentálne snímky). Premietali sa v NY, na Berlinale, vo Viedni, vo Švajčiarsku a inde. Aj na Slovensku, napríklad na Artfilme. Salto mortale je debutový projekt pre „normálnu“ distribučnú sieť slovenských kín.
Salto mortale znamená v preklade doslova salto smrti, teda smrteľne nebezpečný akrobatický premet. V prenesenom význame slova sa týmto termínom označuje zúfalo nebezpečný čin. A práve ten prenesený význam je pre Žigovej film podstatný. Jeho rozprávanie sa totiž začína v momente, keď sa autorka a hlavná predstaviteľka v jednej osobe dozvedá (akoby mimochodom) na prechádzke v parku, kočíkujúc neterku, od svojej mamy hromovú správu, ktorá jej identitu z pevných nôh postaví na vratké nožičky: Otec sa aktívne pohyboval v štruktúrach Štátnej bezpečnosti. Otec je však po smrti, po odpovede priamo k prameňu sa teda ísť nedá. A mama odmieta povedať viac. Pravdepodobne zo strachu, aby poškodenú povesť svoju i nebohého manžela nepoškodiila ešte väčšmi. Anabela sa snaží prelomiť matkino mlčanie, no nedarí sa jej. Preto sa odkrývanie rodinného špinavého tajomstva musí odohrávať sprostredkovane. Prostredníctvom priateľov, kolegov, pracovníkov v Ústave pamäti národa. A vlastných spomienok a myšlienok.
.vo dverách
Filmové rozprávanie Salta mortale sa odvíja v dvoch hlavných líniách. Prvá je tak trochu detektívna, dokumentárna, v nej dcéra pátra po okolnostiach a hĺbke otcovho zlyhania, hľadá odpovede na objektívne, no najmä tie subjektívne otázky. V zrelej žene sa ozýva vystrašené, nerozumejúce, oklamané dievčatko. Vypovedajú nie celkom očití svedkovia, ani archívy nevydajú toľko informácií, koľko by Žigovej pomohlo. Prešľapovanie na mieste len zvýrazňuje nepríjemnosť situácie, v ktorej sa autorka (v skutočnosti aj na plátne) ocitla. Druhú vrstvu snímky tvoria inscenované časti, často sprevádzané režisérkiným vnútorným monológom – akrobati na veľkej trampolíne, muži v tmavých oblekoch v kaviarni. Dve línie spolu nie vždy šťastne kooperujú, občas ich striedanie pôsobí násilne, niekedy je trefné, občas premýšľanie diváka obohacuje, niekedy väčšmi vypovedá o autorských rozpakoch.
Anabela Žigová vo svojom filme otvorila dôležitú tému: Ako sa človek zababre a prípadne následne očistí od (moderných dedičných) hriechov na verejnej, rodinnej i tej najosobnejšej úrovni? Hriech od čias Adama a Evy súvisí so strachom a hanbou, tiež so snahou byť kýmsi viac než sme. Napríklad rodičovským božstvom. Alebo držiteľom úspešnej kariéry. Alebo plavcom v pokojných vodách, hoci zúri búrka (budovateľov komunizmu). Alebo... Alebo... Film Salto mortale odpoveď na prvú časť otázky – o zababraní – možno ani nenájde, odpoveďou na druhú časť otázky – o očistení – je vlastne on sám. Bez poznania a priznania viny sa očisťovanie seba i druhých nemôže ani len začať.
Vnímanie a reflektovanie nie práve najpríjemnejšej minulosti osobnej, rodinnej, národnej, štátnej, a pokusy o nastolenie aspoň akej-takej mentálnej rovnováhy medzi tým, čo bolo, je a bude, nepatria síce k základnej, ale užitočnej výbave človeka. Anabela Žigová činí svoj pokus odvážne verejne, hoci je aj rodinný biľag veľký. Až potiaľto by bolo všetko v úplnom poriadku. Čosi však v jej výpovedi škrípe. Úprimnosť sa totiž v Salto mortale mieša s priveľkou dávkou naivity, ktorá veku režisérky už veru nijakovsky nesvedčí. Veci sa opakujú, ale neprehlbujú. Anabela Žigová pristúpila k dverám veľkej témy, ale nevošla nimi dovnútra. Škoda.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Salto mortale (Slovensko, USA 2014). Námet, scenár, réžia: Anabela Žigová. Kamera: Tomáš Vitek. Hudba: Jozef Vlk. Strih: Jana Nemčeková. Hrajú: Tomáš Varga, Vladimír Kordoš, Jozef Hašto, Lucia Danielovičová, Emil Bartko, Ivica Vidrová, Tereza Langerová a ďalší.
.rodičia a deti
Stať sa rodičom znamená prijať na plecia obrovský kus zodpovednosti. Tej zodpovednosti je toľko, že niekedy zadusí aj horúcu lásku a stovky počiatočných predsavzatí. Udržať niekoho pri živote, formovať jeho charakter, stáť pri ňom aj v pľušti a vypustiť ho do života ako zrelého jedinca, to nie je len tak mirnix-dirnix prácička. Matky a otcovia riešia vo vzťahu k svojim ratolestiam všelijaké veci, od drobností po meritórne záležitosti. Z času na čas napríklad aj: Koľko zo seba mám odkryť, aby sa nestratilo nebezpečne priveľa z mojej rodičovsko-božskej glorioly, akú sa mi podarilo získať, keď bol potomok ešte malý a celkom na mňa odkázaný?
Byť dieťaťom tiež nebýva celkom jednoduché. Roky rokúce oddane cupkáte pri bohyni a bohovi, celkom sa na nich spoliehate. Potom podrastiete. Podučíte sa tomu i onomu. Čoraz väčšmi rozumiete dospeláckym zákutiam existencie, čoraz menej sa okoliu darí pred vami ukrývať nepríjemné. Ste na to hrdí. Už nie ste len (ne)poslušná ovečka, už božstvu začínate byť partnermi. A potom sa to stane: Narazíte na múr až vám v hlave zaduní hrom.
O tomto, ale nielen o tomto, je film Anabely Žigovej Salto mortale.
Anabela Žigová (1974) pochádza zo Slovenska, ale už vyše desať rokov žije a pôsobí prednostne v New Yorku. Študovala v Bratislave, vo Francúzsku aj v Spojených štátoch. Je výtvarníčkou – vystavovala v USA, v drážďanskej Kunsthalle, v Miláne, Prahe... A je aj filmárkou, tvorí a produkuje najmä krátke (experimentálne snímky). Premietali sa v NY, na Berlinale, vo Viedni, vo Švajčiarsku a inde. Aj na Slovensku, napríklad na Artfilme. Salto mortale je debutový projekt pre „normálnu“ distribučnú sieť slovenských kín.
Salto mortale znamená v preklade doslova salto smrti, teda smrteľne nebezpečný akrobatický premet. V prenesenom význame slova sa týmto termínom označuje zúfalo nebezpečný čin. A práve ten prenesený význam je pre Žigovej film podstatný. Jeho rozprávanie sa totiž začína v momente, keď sa autorka a hlavná predstaviteľka v jednej osobe dozvedá (akoby mimochodom) na prechádzke v parku, kočíkujúc neterku, od svojej mamy hromovú správu, ktorá jej identitu z pevných nôh postaví na vratké nožičky: Otec sa aktívne pohyboval v štruktúrach Štátnej bezpečnosti. Otec je však po smrti, po odpovede priamo k prameňu sa teda ísť nedá. A mama odmieta povedať viac. Pravdepodobne zo strachu, aby poškodenú povesť svoju i nebohého manžela nepoškodiila ešte väčšmi. Anabela sa snaží prelomiť matkino mlčanie, no nedarí sa jej. Preto sa odkrývanie rodinného špinavého tajomstva musí odohrávať sprostredkovane. Prostredníctvom priateľov, kolegov, pracovníkov v Ústave pamäti národa. A vlastných spomienok a myšlienok.
.vo dverách
Filmové rozprávanie Salta mortale sa odvíja v dvoch hlavných líniách. Prvá je tak trochu detektívna, dokumentárna, v nej dcéra pátra po okolnostiach a hĺbke otcovho zlyhania, hľadá odpovede na objektívne, no najmä tie subjektívne otázky. V zrelej žene sa ozýva vystrašené, nerozumejúce, oklamané dievčatko. Vypovedajú nie celkom očití svedkovia, ani archívy nevydajú toľko informácií, koľko by Žigovej pomohlo. Prešľapovanie na mieste len zvýrazňuje nepríjemnosť situácie, v ktorej sa autorka (v skutočnosti aj na plátne) ocitla. Druhú vrstvu snímky tvoria inscenované časti, často sprevádzané režisérkiným vnútorným monológom – akrobati na veľkej trampolíne, muži v tmavých oblekoch v kaviarni. Dve línie spolu nie vždy šťastne kooperujú, občas ich striedanie pôsobí násilne, niekedy je trefné, občas premýšľanie diváka obohacuje, niekedy väčšmi vypovedá o autorských rozpakoch.
Anabela Žigová vo svojom filme otvorila dôležitú tému: Ako sa človek zababre a prípadne následne očistí od (moderných dedičných) hriechov na verejnej, rodinnej i tej najosobnejšej úrovni? Hriech od čias Adama a Evy súvisí so strachom a hanbou, tiež so snahou byť kýmsi viac než sme. Napríklad rodičovským božstvom. Alebo držiteľom úspešnej kariéry. Alebo plavcom v pokojných vodách, hoci zúri búrka (budovateľov komunizmu). Alebo... Alebo... Film Salto mortale odpoveď na prvú časť otázky – o zababraní – možno ani nenájde, odpoveďou na druhú časť otázky – o očistení – je vlastne on sám. Bez poznania a priznania viny sa očisťovanie seba i druhých nemôže ani len začať.
Vnímanie a reflektovanie nie práve najpríjemnejšej minulosti osobnej, rodinnej, národnej, štátnej, a pokusy o nastolenie aspoň akej-takej mentálnej rovnováhy medzi tým, čo bolo, je a bude, nepatria síce k základnej, ale užitočnej výbave človeka. Anabela Žigová činí svoj pokus odvážne verejne, hoci je aj rodinný biľag veľký. Až potiaľto by bolo všetko v úplnom poriadku. Čosi však v jej výpovedi škrípe. Úprimnosť sa totiž v Salto mortale mieša s priveľkou dávkou naivity, ktorá veku režisérky už veru nijakovsky nesvedčí. Veci sa opakujú, ale neprehlbujú. Anabela Žigová pristúpila k dverám veľkej témy, ale nevošla nimi dovnútra. Škoda.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.
Salto mortale (Slovensko, USA 2014). Námet, scenár, réžia: Anabela Žigová. Kamera: Tomáš Vitek. Hudba: Jozef Vlk. Strih: Jana Nemčeková. Hrajú: Tomáš Varga, Vladimír Kordoš, Jozef Hašto, Lucia Danielovičová, Emil Bartko, Ivica Vidrová, Tereza Langerová a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.