Azda najsrdcervúcejšie svedectvo, ktoré som počula, mi povedala španielska novinárka z Ciudad Juárez, Judith Torreaová. Ukázala mi celú zbierku príbehov matiek, ktorých deti sa jedného dňa nevrátili zo školy alebo z práce domov.
Cítila som bolesť z toho, ako sa násilná smrť stala súčasťou bežného života tejto krásnej krajiny. Mexická smrtka La Catrina sa už neusmieva. Jej prepadnuté lícne jamky sú ako smutná predtucha toho, čo je potrebné pre život v Mexiku. Zmiznutie 43 žiakov z Ayotsinapy ešte zväčšilo strach v spoločnosti beztak trpiacej vinou korupcie, neefektívneho právneho systému a ozbrojených milícií narkotrafikantov. Akoby ľudia zničení z toho, čo všetko už stratili, mali znovu trpieť pre nové rany.
Každý jeden z tých stratených mladých ľudí mi pripomína môjho syna Tea. Majú podobný vek, podobné tváre, dokonca pohľady. Mohol byť jedným z nich. Odísť zo školy a protestovať proti statu quo. Podľa niektorých náznakov ich pozabíjali a môže za to lokálna moc prepletená s drogovými kartelmi. V ich rodinách sa strieda nárek a nádej, zatiaľ čo nikto nechce potvrdiť ani akceptovať smutný koniec, ku ktorému pravdepodobne došlo.
Mexiko akoby nemalo silu už ani plakať. Latinská Amerika by mala stáť pri tomto národe, klásť si otázky aj hľadať riešenia jeho veľkých sociálnych problémov. Voči občanom musíme prejaviť solidaritu, zdieľať s nimi bolesť aj hnev. Nech nikto nehľadí do očí svojho dieťaťa bez toho, aby si nespomenul na tých, ktorí sa nevrátili domov.
Cítila som bolesť z toho, ako sa násilná smrť stala súčasťou bežného života tejto krásnej krajiny. Mexická smrtka La Catrina sa už neusmieva. Jej prepadnuté lícne jamky sú ako smutná predtucha toho, čo je potrebné pre život v Mexiku. Zmiznutie 43 žiakov z Ayotsinapy ešte zväčšilo strach v spoločnosti beztak trpiacej vinou korupcie, neefektívneho právneho systému a ozbrojených milícií narkotrafikantov. Akoby ľudia zničení z toho, čo všetko už stratili, mali znovu trpieť pre nové rany.
Každý jeden z tých stratených mladých ľudí mi pripomína môjho syna Tea. Majú podobný vek, podobné tváre, dokonca pohľady. Mohol byť jedným z nich. Odísť zo školy a protestovať proti statu quo. Podľa niektorých náznakov ich pozabíjali a môže za to lokálna moc prepletená s drogovými kartelmi. V ich rodinách sa strieda nárek a nádej, zatiaľ čo nikto nechce potvrdiť ani akceptovať smutný koniec, ku ktorému pravdepodobne došlo.
Mexiko akoby nemalo silu už ani plakať. Latinská Amerika by mala stáť pri tomto národe, klásť si otázky aj hľadať riešenia jeho veľkých sociálnych problémov. Voči občanom musíme prejaviť solidaritu, zdieľať s nimi bolesť aj hnev. Nech nikto nehľadí do očí svojho dieťaťa bez toho, aby si nespomenul na tých, ktorí sa nevrátili domov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.