Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V paralelnej ekonomike

.peter Schutz .časopis

Protischránková novela, ktorú ženie Fico parlamentom, aby odklonil pozornosť od Piešťan a Belize k „systémovému riešeniu“, žiadne systémové riešenie nie je.

Protischránková novela je iba zastieracím manévrom. Schránky v offshore rajoch sú pritom súčasťou problému (hoci niektorí kibici už sugerujú opak). Podstatné však je, že všetko, čo sa chce aspoň podobať na riešenie, si v prvom kroku žiada paradigmatickú zmenu pohľadu na celé verejné nakupovanie služieb a tovarov.
Kritika, že Ficov zákon nepostihne konečných užívateľov finančných výhod, pretože viditeľným koncom transakcie budú vždy biele kone (čo je bežné už dnes), je opodstatnená. Opozičný návrh, ktorý by víťazom tendrov ukladal povinnosť ukázať skutočných „beneficiary owners“, je určite ambicióznejší, avšak spôsobov, ako biely kôň zakryje konečných inkasantov peňazí a vyhlási sa za jediného vlastníka, existuje tiež niekoľko. Zákon Smeru by „schránkarom“ len mierne komplikoval život, keďže skrývanie majetkových vzťahov cez právnikov, ktorí sa živia zakladaním fantómových firiem na Cypre a kdekade, by predsa len trochu znižovalo komfort utajených vlastníkov.
K riešeniu nevedie ani rozširovanie problému schránkových vlastníkov aj mimo verejného obstarávania. Niežeby verejnosť nemala právo na informáciu, komu patrí napríklad polovica poisťovne Dôvera. Má, a ak sú v štruktúre Prefto s cyperským domicilom naši politici či úradníci, sú v obludnom konflikte záujmov, za ktorým sú evidentne dohody s Pentou. Všeobecne naozaj platí, že schránka s neznámym vlastníkom v obchodnom vzťahu so štátom (samosprávou, nemocnicou) je vždy indíciou osobného či straníckeho obohacovania z držby verejnej funkcie. Prípad Dôvery však nie je, podobne ako napríklad Lemikon z kauzy pohľadávky Tiposu, systémový. Nedeje sa opakovane v rámci akéhosi nekonečného kolobehu, ktorý nemá konca.
Tým je práve a len verejné obstarávanie, ktoré svojou predvídateľnosťou a tiež  istotou, že štát a verejný sektor budú večne niečo potrebovať a nakupovať, naviazalo na seba spolu s eurofondmi celú paralelnú ekonomiku s ročným obratom 4 či 5 miliárd eur. Jej účastníci získavajú rozhodujúcu časť svojej obživy práve na tomto „trhu“. Touto optikou môže byť síce pravda, že medzi víťazmi obstarávaní sú schránky zastúpené len necelým percentom, na čo poukazuje šéf Transparency Gabriel Šipoš. Podstatný však nie je ich podiel medzi víťazmi, ale na obrate. Jeho rozsah ilustruje napríklad Ibertax zo slávneho mýtneho tendra – 850 miliónov. Alebo aj najnovší prípad, teda 140 miliónov pre „cyperský“ Paywell za overovanie PIN kódov a kariet pri platbách dopravcov...
Akýkoľvek úder na schránky a offshore účty je, samozrejme, žalostne málo na preťatie väzieb medzi politicko-úradníckou mocou, ktorá zákazky zadáva, a „podnikateľskými“ klanmi, ktoré ich získavajú. Plytvanie a kradnutie na úkor poplatníkov sa dá obmedziť (hoci nie vyhladiť) len zásadným prehodnotením pohľadu na proces obstarávania. V tom zmysle, že nakupovať sa smie len to, čo je absolútne nevyhnutné. Potrebujeme teda radikálne zmenšenie počtu príležitostí, a potom ešte oddelenie tých, ktorí o zákazke rozhodujú, od tých, čo ju realizujú.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite