Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cestou domov

.časopis .literatúra

Meno autorky (Olga Grjasnowa) a názov knihy (Rus je ten, ktorý miluje brezy) by mohol naznačovať, že ide o ďalšiu literárnu sondu do veľkej ruskej duše. Nie je to celkom tak.

Olga sa totiž – podobne ako jej literárna hrdinka Maša Koganová – narodila v Baku. Teda v Azerbajdžane. A nielen to. Obidve (Olga aj Maša) pochádzajú zo židovskej rodiny, jazykom ich detstva je popri domácej ruštine azerština, pričom majú prirodzené väzby aj na arménsku kultúru. Keď sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia rozhorel azersko-arménsky konflikt, ktorého najviditeľnejším prejavom bola vojna o Náhorný Karabach, život židov v Baku sa stal najprv veľmi ťažký a neskôr neznesiteľný. Grjasnowovci (aj Koganovci) požiadali o vysťahovanie do Nemecka. Ich žiadosť bola úspešná. Olga a Maša sa spolu so svojimi (skutočnými aj románovými) rodičmi presťahovali do Nemecka.

.kto som
„Rodičov som sprevádzala na cudzinecký úrad a naučila sa tam, akú moc majú jazyky. Kto po nemecky nehovoril vôbec, nemal hlas a kto hovoril útržkovito, prepočuli ho. Žiadosti schvaľovali podľa intenzity prízvuku,” spomína si Maša na vybavovanie prisťahovaleckých papierov po príchode do Nemecka. Hoci už žije v Nemecku väčšinu svojho života, hoci po nemecky rozmýšľa a vlastní nemecký pas, nestala sa Nemkou.
Vyštudovala prestížnu univerzitu, je špičkovou tlmočníčkou a prekladateľkou (hovorí po nemecky, anglicky, rusky a francúzsky, vďaka azerbajdžanskému detstvu rozumie turečtine a učí sa po arabsky), má nemeckého priateľa Eliasa. A to je práve problém. Elias si totiž pri futbale zlomí stehennú kosť. Zlomenina je komplikovaná, Eliasa viackrát operujú, jeho stav je vážny. Maša je nešťastná. U svojej rodiny podporu nenachádza – otec, ktorý bol v Sovietskom zväze kozmonaut (hoci do vesmíru nakoniec neletel) sa v Nemecku uzavrel do svojho sveta, matka je síce starostlivá, ale v podstate nepoužiteľná. Mašini priatelia sú Cem a Sami. Jeden sa narodil v Nemecku tureckým rodičom, druhý v Libanone a do Nemecka prišiel z USA. Obidvaja hovoria po nemecky bez akéhokoľvek prízvuku, u oboch sa Nemecko viac než ktorékoľvek iné miesto na svete spája s pojmom „domov”.
A kto je Maša? Tak ako je doma vo viacerých jazykoch, tak je všade, kde žije, cudzinkou. Napriek snahe zabudnúť, v spomienkach sa stále vracia k ťaživým zážitkom z azerbajdžanského detstva: zabíjanie Arménov, nedôvera voči Rusom, džihádistická nenávisť voči židom. Hoci si z krajiny detstva odniesla len pár azerských fráz a schopnosť porozumieť turkickým jazykom, traumy sa zbaviť nedokáže. A nejde len o etnickú príslušnosť. Jej kríza identity sa dotýka najhlbších vrstiev osobnosti vrátane spirituality či sexuálnej orientácie. Ani príslušnosť k vyvolenému národu, zdá sa, veľmi nepomáha. Hoci sa nakoniec ocitne v Izraeli, tiahne ju to skôr k arabskému obyvateľstvu. Až na samom konci románu dochádza k náznaku katarzie, hoci o happyende v žiadnom prípade nemožno hovoriť.

.kde som doma
Olga Grjasnowa (1984) je spisovateľka srkz-naskrz nemecká. Neznamená to, že by sa hlásila k veľkému kánonu nemeckej literatúry. Ide skôr o nemilosrdnú presnosť, s akou zaznamenáva život v krajine, ktorá ešte pred nejakými osemdesiatimi rokmi uverila ilúzii o vlastnej národnej a rasovej čistote a z nej vyplývajúcej nadradenosti, no dnes ju (vo futbale) reprezentujú Mehmet Özül, Sami Kedira či Miroslav Klose.
Nie, Olga Grjasnowa nezostáva na povrchu multi-kulti. Ona ide oveľa hlbšie. Svoju autobiografickú hrdinku vystavuje neriešiteľným paradoxom, vyrastajúcim zo života, v ktorom „ukotvenosť” (akákoľvek) pripomína smrť. Hoci je Mašin príbeh plný citov a vášní, jej autorka Olga ju pozoruje s pokojným, miestami priam sterilným odstupom, vlastným chirurgovi uprostred komplikovanej operácie vážne chorého pacienta. Niežeby bolo jej písanie chladné – je jasné, že ide o príbeh autobiografický, v ktorom je chirurg a pacient tou istou osobou. Grjasnowej schopnosť odstupu vyzerá skôr ako obrana, založená na vlastnej bolestnej skúsenosti s osobnými temnotami. Aj preto pôsobí mimoriadne presvedčivo a akosi mimovoľne: kým čítate jasné a presné vety, zdá sa vám, že ste spolu s autorkou „nad vecou”, ťaživosť a tragika na vás doľahne vo chvíli, keď čítať prestanete.
„Keď som telefonovala s mamou, prebehla mnou niekedy túžba po domove bez toho, aby som ho vedela lokalizovať. Po čom som túžila, bolo dôverné miesto.”
Kto som a kde je môj domov. To sú témy, ktoré patria k tým najpodstatnejším, akými sa kedy veľká literatúra zaoberala. Olga Grjasnowa ich otvára zaujímavým, literárne zručným spôsobom. Úspornosť v slovách, jasnosť viet, zmeny prostredia, časovo lineárne rozprávanie spestrené skokmi do minulosti, cit pre príznačný detail, šikovné uhýbanie pred povrchným politizovaním a lacnou exotikou – to všetko (spolu s aktuálnou témou) spôsobilo, že Grjasnowovej románový debut sa aj v literárne bohatom Nemecku stal udalosťou.
Kniha Rus je ten, ktorý miluje brezy vychádza v slovenskom preklade Paulíny Šedíkovej Čuhovej. Vydanie podporil program Slovnaftu, Stredoeurópskej nadácie a Ministerstva kultúry SR Pro libris, zameraný na podporu tvorby mladých autorov a na slovenské preklady súčasnej európskej literatúry. Ak sme pri spustení tohto projektu boli opatrní (obávali sme sa najmä o výber podporených titulov), dnes sa vďaka tomuto programu zoznamujeme s autormi ako Antoin Laurin (Mitterandov klobúk), Timur Vermes (A je tu zas), či Hubert Klimko-Dobrzaniecki (práve vydaný román Krysuvík). Tých 50-tisíc eur, ktoré do slovenského knižného trhu Pro libris v roku 2014 priniesol, bolo použitých zmysluplne.

Olga Grjasnowa: Rus je ten, ktorý miluje brezy. Premedia, 2014 Preklad: Paulína Šedíková Čuhová.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite