Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Žijeme čudný rok 2014. Napriek vysokej miere bezpečia a prosperity zažívame v slobodnom svete ústup liberálnej demokracie. Súvisí so stratou dôvery vo vlastné sily, ktorá je jeho hybnou silou, s deformáciami a fatálnym porušovaním vlastných pravidiel, s opakujúcimi sa krízami, tendenciou k rozpadu jednotlivých štátov. Zároveň vidíme brutálny nárast hrubého násilia v moslimskom svete, biedy v Afrike a na druhej strane ekonomický vzostup autokratických ázijských štátov.

Rok 2014 žijeme v čudnom medzičase a medzipriestore. Rozdielne svety sa prestali zbližovať a začali sa od seba vzďaľovať. Na jednej strane žijeme v otvorenom svete bez hraníc. Na druhej sa spája prechod cez hranice s násilím a ich faktickou likvidáciou ako na Ukrajine, alebo so svojvôľou, vojnou, terorom, ktorý zmazáva hranice ako v Iraku a Sýrii.
Je to rok ako na hojdačke. V svetovom meradle Majdan, okupácia Krymu, boje na východnej Ukrajine, nájazdy islamistov, kurdská obrana Kobani. Zápas pápeža Františka. Na Slovensku na jednej strane hojdačky voľba prezidenta Kisku, na druhej suterenizácia politiky. Bezákovské echo cirkevného sporu. Kauzy SDKÚ a Radoslava Procházku – Paškovo odvolávanie a odstúpenie. Oligarchizácia médií – vzbura novinárov a zakladanie nových médií. Protesty vedcov zo SAV – poddajnosť ich vedenia. Zoštátňovanie slovenskej literatúry – obhajoba osobnej autorskej slobody.
Literárny život je na okraji verejného záujmu. Možno je však práve on názorným príkladom toho, čo sa odohráva v tomto čudnom čase. Po období diferenciácie spisovateľského sveta zažívame dnes pokus o návrat k funkcionárskemu chápaniu literatúry. Ľubomír Belák fatálne nerozumie literatúre, ale zato má ako predseda Asociácie spisovateľských organizácií Slovenska silnú potrebu organizovať literatúru. Fantazíruje o akejsi nezaradenej skupinke, znečisťujúcej literárne prostredie. Jedna z najznámejších mladých autoriek Monika Kompaníková je preňho neznámou spisovateľkou. Exkurzy do poetiky žánrov by boli úsmevné, keby sa týkali žiaka základnej školy. Jeho presadzovanie jednotnej literatúry pod kuratelou štátu je až obsesívne, akoby neexistovala prirodzená pluralita literatúry. Sníva svoje sny o Literárnom dome, len akosi zabúda, že predaj časti budovy spisovateľskej organizácie, ktorú vedie, má byť transparentný – inak sa stáva len jedným z gorilích príbehov. Pripomína to zdanlivo dávnominulé časy pred rokom 1989, len tentoraz nejde o ideologický diktát strany a vlády, ale o rozhodnutie samotných spisovateľov.
To všetko sú znaky rozháranosti a vratkosti roka 2014. Nevieme odhadnúť, či nedôvera vo vlastné sily a schopnosti, bezradnosť a ľahostajnosť budú silnejšie ako vzdor, protest, odpor. Varovná je rýchlosť, s akou sa zriekame toho, čo sme si vybojovali – slobody, ktorá má inštitucionálne názvy ako nezávislosť a samosprávnosť, ale pod nimi sa skrýva len a len zápas o ľudskú slobodu a osobnú dôstojnosť.
Je to kalná, zdanlivo nehybná voda, ale má svoje spodné prúdy. Postupne sa bude číriť. Len ešte nevieme ako.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite