Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Havana bolí

.yoani Sánchez .časopis .klub

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Som mestské dievča. Úplne. Vyrastala som v Cayo Hueso, najbližšia zeleň bola 500 metrov ďaleko. Som dieťaťom asfaltu, vône kerozínu, bielizne zavesenej na balkóne a kanalizačného potrubia, ktoré občas pretečie na ulicu.
V Havane sa nikdy nežilo ľahko. Dokonca ani na turistických pohľadniciach s ich retušovanými farbami nevidieť spokojné mesto.    
Niekedy sa mi nechce po meste ani kráčať, až ma to bolí. Smerujem k Belascoaínu, cítim more, ktoré tak dobre poznám. Prídem na roh ulice Reina, kde stojí gotický kostol. Keď som bola malá, mala som pocit, že siaha až po oblaky. Prvý vianočný stromček som videla, keď som mala sedemnásť. Prechádzam dverami, sú trochu naklonené. Voda steká po schodoch a žena mi ponúka mliečny karamel, ktorý je špinavý ako ulica vonku.
Míňam semafor na Galiane, spomalím, je tu priveľa ľudí. Spoza rohu vyjde policajt, niekoľko ľudí sa hneď schová alebo vojde do obchodov, akoby niečo nakupovali. Keď muž v uniforme prejde, vrátia sa a ponúkajú svoj tovar, ako predtým. Havana je mesto nárekov a šepotu. To najdôležitejšie sa vždy hovorilo kývnutím hlavy, gestom, sledovaním pier, cez ktoré prešlo krátke „daj si pozor“, „prichádza“ alebo „poď za mnou“. Jazyk sa za tie roky utajovania a skrývania musel zmeniť.
Ulica Neptune je neďaleko. Počujem starší pár, stoja pred fasádou domu, keď hovoria: „Nebolo to tu, kde bola…“ ale koniec vety už nepočujem. Asi je to lepšie. Havana je plná nostalgie a spomienok. Keď kráčam mestom, je to ako traverz cestičkou plnou toho, čo sa stratilo. Kde sa zrútila budova a jej ruiny tu zostávajú celé týždne. Neskôr sa tá diera premení na park, kde vznikne železný kiosk, predáva sa v ňom mydlo, bižutéria a rum. Veľa rumu. Pretože toto mesto utápa svoj smútok v alkohole.  
Prichádzam k Maleconu. Za menej ako polhodinu som prešla časťou mesta, ktorá mi v detstve pripadala veľká ako celá metropola. Bola som guajira de Centro Habana, uličník z centra, jedna z tých, ktorá si myslí, že polia sa začínajú hneď za ulicou Infanta. Neskôr som pochopila, že Havana je príliš veľká, aby som ju spoznala. Pochopila som, že všetci, čo sa narodili pri Diez de Octubre, el Cerro, el Vedado alebo v časti Mariano, majú rovnaké problémy s mestom ako ja. Havana ukazuje svoje rany všade, po celom meste.
Dotkla som sa múru, ktorý nás oddeľuje od mora. Je hrubý a teplý. Kde asi sú tie deti, ktoré v tej vzdialenej dedinke pozerali na mňa s úžasom len preto, že som z Havany? Neskončili tiež v tomto meste, medzi jeho smetiakmi a neónmi? Cítia ho ako bremeno? Trpia spolu s ním? Som si istá, že áno. Havana totiž nie je len adresa. Je to kríž, ktorý treba niesť, miesto, kde ak ste žili, nedokážete ho opustiť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite