Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pobaltie, front studenej vojny?

.časopis .politika

Ešte začiatkom roka vyhlásil ruský analytik Andrej Piontkovskij, že po tom, čo Západ strávil ruskú agresiu voči Gruzínsku a Ukrajine, ďalšími cieľmi budú pobaltské štáty. Nedávno sa s ním zhodol Sergej Markov, poradca Vladimíra Putina. Pobaltie sa má báť Ruska. Obaja môžu mať čoskoro pravdu.

Tí dvaja muži pritom predstavujú dve rôzne Ruská. Andrej Piontkovskij je matematik, politológ a analytik, bývalý výkonný riaditeľ moskovského Centra pre strategické štúdie, ktoré bolo v roku 2006 zatvorené, a jeden z prvých signatárov petície Putin musí odísť z roku 2010. Rusko, o akom sníva, je krajinou slobody, nie putinovskou riadenou demokraciou. Piontkovskij vystríhal Západ, že môže očakávať dôsledky svojej nečinnosti – útok na Estónsko, Lotyšsko a Litvu.
Sergej Markov je ruský politológ, novinár a aktivista, riaditeľ Inštitútu politických štúdií v Moskve a člen Prezidentskej rady pre rozvoj inštitúcií občianskej spoločnosti a ľudských práv v Ruskej federácii. Markov je ruský arcinacionalista. Je považovaný za ideového strojcu kybervojnových útokov proti estónskemu parlamentu, ministerstvám, bankám a médiám, ktoré sa odohrali v roku 2007, keď prebiehal spor medzi Ruskom a Estónskom o premiestnenie vojenského cintorína sovietskych vojakov v Taline. Markov vo švédskej televízii vyhlásil, že pobaltské štáty sa majú prečo obávať Ruska, lebo ak by vypukla vojna, nič by z nich nezostalo.

.žiadne prázdne hrozby
Akú reálnu váhu majú tieto slová? Bije Piontkovskij na poplach jednoducho preto, lebo patrí k dlhoročným kritikom Putinovho režimu, a teda od neho očakáva len to najhoršie? Je Markov iba štváč, akých Putin používa ako hlásnu trúbu na zastrašovanie Západu, bez toho, aby ich vyjadrenia mali väzbu na reálnu politiku? Žiaľ, nie je to také jednoduché.
Podobné vyjadrenia o Pobaltí, či už sú to výstrahy, alebo vyhrážky, si vyžadujú pozornosť. Jednak je jasné, že zámienka, s ktorou ruskí vojaci prekročili hranice Ukrajiny, teda ochrana rusky hovoriacej menšiny, sa dá aplikovať aj na Estónsko, Lotyšsko a Litvu, ktoré majú početnú a čoraz hlasnejšie sa prejavujúcu komunitu etnických Rusov. A najmä ambície Ruska pohltiť Pobaltie nie sú nové. Myšlienka, že na územie troch krajín pri Baltskom mori má Rusko výsadné právo, neskrsla v hlave Vladimíra Putina a jeho ľudí. A určite to nie je idea zdedená iba od Sovietskeho zväzu. To, že Pobaltie prináleží k Rusku, je staré a nebezpečné presvedčenie, ktoré sa pravidelne oživuje. Aj teraz nastal taký okamih. Susedstvo s Ruskom, dejiny a etnická skladba obyvateľstva sú totiž trvalou Achillovou pätou nezávislosti pobaltských štátov.

.rusifikácia a sovietizácia Pobaltia
Estónsko, Lotyšsko a Litva boli časťou Sovietskeho zväzu, aj keď kultúrne majú v mnohých ohľadoch viac spoločné skôr s neďalekou Škandináviou než s Ruskom. Nie sú tu ani silné väzby na slovanský prvok. Estónčina je ugrofínsky jazyk, litovčina a lotyština sú jazyky východobaltské. Už za éry ZSSR platilo, že Estónsko, Lotyšsko a Litva mali lepšiu životnú úroveň ako ostatné sovietske republiky. A Estónci, Lotyši aj Litovci vždy silno pociťovali svoju národnú identitu, čo nie je také samozrejmé – už vzhľadom na to, že dnes litovčinou hovorí len niečo vyše troch miliónov ľudí, lotyštinou najviac tri milióny a estónčinou, ktorá je príbuzná fínčine, odhadom najviac 1,1 milióna (a z nich len 950-tisíc žije v samotnom Estónsku). Vedomie národnej identity v Pobaltí pretrvalo napriek mohutnej rusifikačnej kampani, ktorú na tomto území Moskva vykonávala – nielen v časoch Sovietskeho zväzu.
Rusifikácia Pobaltia bola súčasťou ruských imperiálnych snáh ešte v ére cárstva. A len tak na okraj, zámienku ochrany Rusov použila pri invázii už cárovná Katarína Veľká v roku 1767,keď vyslala cez hranice Poľsko-litovskej únie vojská, aby zabránili reformám Stanislawa Poniatowského, posledného poľsko-litovského kráľa, a nadobro v spolupráci s Prusmi a Rakúšanmi rozdelila tento štát.
Kým ruské imperiálne ambície sú na tomto území starého dáta, nezávislosť Estónska, Lotyšska a Litvy je relatívne čerstvá. Ako samostatné štáty prvý raz existovali až po prvej svetovej vojne. Počas druhej svetovej vojny však Sovieti opäť obsadili Pobaltie – najskôr anektovali Litvu, potom Lotyšsko a Estónsko. Okrem rusifikácie prišla do baltského regiónu aj brutálna sovietizácia, politické čistky, zatýkanie, vraždenie, deportácie nevyhovujúcich osôb na Sibír. Keď potom v roku 1941 obsadilo nacistické Nemecko časť Sovietskeho zväzu (aj s Pobaltím), nastala zvláštna situácia. Po hrôzovláde, ktorú si Estónci, Litovčania a Lotyši zažili so Sovietmi, niektorí vítali Nemcov ako osloboditeľov. Ak Rusko vyhadzuje svojim susedom na oči „fašizmus“, v dejinách si dôvody nájde – pravda, aby v imperiálnej logike putinizmu dávali zmysel, musia ich vytrhnúť zo súvislostí.

.náprava krívd, testovanie NATO
Keď snahám o nezávislosť Pobaltia udelila nový impulz perestrojka, vzniklo samostatné Estónsko, Lotyšsko a Litva. Nebola to však vôľa Kremľa, len výsledok nevyhnutného trieštenia sovietskeho impéria, ktoré prehralo studenú vojnu. Rusko sa s existenciou týchto štátov nikdy celkom nezmierilo. Považuje ich za svoje historické územie a zároveň za pripomienku potupného rozpadu Sovietskeho zväzu.
Z pohľadu takých ako Sergej Markov je teraz jedinečná príležitosť túto situáciu napraviť. Ako zámienka môžu poslúžiť ruské menšiny vo všetkých troch spomínaných krajinách (necelých 5 percent v Litve, no až 24 percent v Estónsku a 27,6 percenta v Lotyšsku). Zďaleka nie všetci etnickí Rusi v Pobaltí sú za obnovenie Sovietskeho zväzu a mnohí využili členstvo pobaltských štátov v EÚ na vysťahovanie napríklad do Veľkej Británie. Sú tu však aktívne organizácie a politici, ktorým nostalgia za ZSSR poskytuje platformu. Keďže vnútorná politika pobaltských štátov je zameraná smerom k posilňovaniu národnej identity a samostatnosti, získanie občianstva je podmienené znalosťou štátneho jazyka. A tak majú etnickí Rusi, z ktorých mnohí estónčinu, litovčinu či lotyštinu naozaj neovládajú, problém s jeho vybavením. Časť populácie sa preto ocitla vo vákuu – bez občianstva – a cíti nespokojnosť.
Obavy vzbudzujú aj provokácie – narušenia vzdušného priestoru ruskými stíhačkami, ktorých počet sa stupňuje. V septembri ruskí pohraničníci zadržali litovské rybárske plavidlo v medzinárodných vodách Barentsovho mora.  Vyzerá to, že Vladimír Putin považuje Pobaltie za test životaschopnosti NATO. Pôjdu ostatné štáty Aliancie brániť troch svojich mladých a malých členov? NATO reagovalo vojenským cvičením na území Pobaltia, ktoré Kremeľ ihneď označil za vojnové hry. Ako sa vyjadril dánsky minister zahraničných vecí Martin Lindegaard pre agentúru Reuters, je to „hybridná vojna“, čiže „masívna propaganda, provokácie, podpora skupín v iných krajinách, nie vojna, ale niečo veľmi nepriateľské a podobné vojne“. Lindegaard si zároveň myslí, že Rusko sa neodváži skutočne narušiť hranice pobaltských krajín, Poľska ani inej členskej krajiny NATO.

.postimperiálny priestor
Hybridná vojna áno, ale je to návrat studenej vojny? Jedna zaujímavosť z minulosti by na to mohla odpovedať. Keď začiatkom 90. rokov, už po vyhlásení nezávislosti vo všetkých troch pobaltských štátoch, prebiehali náročné rokovania o stiahnutí sovietskych vojsk z ich územia, ruský minister zahraničia Andrej Kozyrev na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe povedal:  „Územie bývalého Sovietskeho zväzu sa nedá považovať za oblasť, kde úplne platia pravidlá Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Je to postimperiálny priestor, kde musí Rusko hájiť svoje záujmy všetkými možnými spôsobmi vrátane ekonomických a vojenských.“ Jasnejšie sa to už vyjadriť nedá. Kozyrev vzápätí svoje slová odvolal – s tvrdením, že len predvádzal hrozivý scenár, ako by to v Kremli mohlo vyzerať, keby sa k moci dostali arcikonzervatívci a vrátila sa studená vojna. Rusko dnes k Ukrajine a iným svojim bývalým republikám očividne ako k postimperiálnemu priestoru pristupuje, takže scenár studenej vojny už podľa všetkého nastal.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite