Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ora et labora

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Priznávam, že kým som nevidela film Opři řebřík o nebe (2014), nemala som o existencii jeho režisérky, dokumentaristky Jany Ševčíkovej (1953) ani potuchy. Dobehla som zanedbané, trošku som sa zoznámila s jej tvorbou a otvoril sa mi pred očami zaujímavý, ucelený, oslovujúci i provokujúci pohľad na svet.

Svetlo predchádzajúcich Ševčíkovej snímok obohacuje jej najnovší film viacerými súvislosťami. „Verím, že ľudia v sebe nosia vnútornú potrebu po posvätnom. Túžia znovuobjaviť tieto záhady, odhaliť základ existencie. (...) Transcendencia je každodennou potrebou. Túžba po nej neznamená, že sa človek zbláznil. Je to  jednoducho pocit, že život je zviazaný s nejakou vyššou mocou, že život má vyššie opodstatnenie. Nezáleží na tom, či to  dokážeme pochopiť, alebo nedokážeme. Podstatné je, že v tom nachádzame zmysel,“ hovorí Min Tanaka, slávny tanečník (tanca Butó – japonského tanca temnôt) v Ševčíkovej filme Svěcení jara (2002). Ten film nie je len o pohybe tela a jeho schopnosti vyjadrovať tak myšlienky, poddať sa meditácii, je aj o strácaní vzťahov medzi človekom a pôdou, človekom a minulosťou, človekom a človekom. Rýchlo ubiehajúca, meniaca sa, výkonnostne zameraná súčasnosť akoby bránila spočinúť, porozhliadnuť sa – napríklad aj na tých zabudnutých, čo život nechcú, nemôžu, nevedia žiť ako väčšina ostatných. Napríklad ako tí alkoholici, kriminálnici, bezdomovci, invalidi, starci, feťáci a decká z decáku z podtatranského, žakovského ostrovčeka katolíckeho kňaza Mariána Kuffu. Hoci jeho zverencom pravdepodobne zatiaľ nejde o hľadanie niečoho, čo nás prevyšuje, skôr o holú, ale slušnú existenciu, Kuffa o Bohu premýšľa veľa. A napremýšľané pretavuje do skutkov – v tom je vskutku výnimočný.

.dokumentaristka posvätného
Posvätno a náboženská viera spája aj iné snímky Jany Ševčíkovej. V Piemule (1983) sa ocitáme v kopcovitom rumunskom kraji uprostred českej enklávy, ktorá vznikala v prvej polovici devätnásteho storočia. Počas štyroch ročných období sa odohrajú mnohé náboženské sviatky a rituály, vykoná sa mnoho ťažkej lopoty na poli. V Opři řebřík o nebe sa pracuje takmer od svitu do mrku, tiež od zimy po zimu, aby sa mohlo prežiť, aby sa nemohlo robiť niečo deštrukčné. Dve ruky, čo držia kamenný kváder na stavbu domu, nemôžu zároveň dvíhať poldecák či pichať si herák. Vo filme Starověrci (2001) sa vraciame do Rumunska, do pralesnej prírody, do dedinky, akoby z prastarej minulosti vystrihnutej, kde žijú ľudia prísnej viery, takzvaní bezpopovci (konzervatívne hnutie, ktoré sa v polovici 17. storočia odtrhlo od pravoslávnej cirkvi. Vyčítali jej, že sa zriekla pravej viery, že už nemusia mať duchovných, lebo každý kresťan je kňazom. Kňaz u nich nie je vysväcovaný, ale volený). „Môj anjel sa volá Štefan. Môj je Váňa. Meno môjho anjela je Moroj,“ hovoria malí bezpopovskí chlapci. „A ja, ja sa volám Amos,“ kričí na nás starec, v kukuričnom poli sa opiera o bakuľu. „Mne sa môj anjel strážny neukázal,“ povie starká stojaca pred domom, čo vyzerá ako z predminulého storočia. „Ešte som ho nevidela. On ochraňuje moju dušu.“ V Žakovciach sa duše stratených ľudí snaží ochraňovať Kuffa, lenže on nie je anjel, tak je to cesta hrboľatá, smer kostrbatý.

.človek Marián Kuffa
Jana Ševčíková vzdala hold Mariánovi Kuffovi. Ale, zdá sa mi, že to nie je hold bezpodmienečný, nekritický. Zaznie vo filme dosť vecí a takým spôsobom, ktoré nedovoľujú, aby sa Opři řebřík o nebe stal celuloidovým fanúšikovským pomníčkom. Aj tento kňaz totiž robí (dobré) veci iba na človečí spôsob čiže omylne. Viditeľne nastavuje režisérka povestné menzlovské zrkadlo svojmu hrdinovi v postave mladého alkoholika. Stará sa ako ošetrovateľ o postihnutých spoluchovancov a veruže má všetkého plné zuby: svojou pijanskou labilnosťou počnúc a končiac hromadne odriekanými modlitbami. Cíti sa presýtený rečami o Pánu Bohu. Chýba mu svet, i keď, na druhej strane, sa sveta aj bojí, lebo v ňom môže zlyhať. Ševčíková sa nebojí rozbíjať obraz Kuffovej dokonalosti (napríklad keď odchádzajúcemu klientovi vmetie do tváre, že sa isto vráti čo nevidieť späť, lebo to tam vonku nezvládne), nebojí sa nahryznúť jeho už verejne známu netolerantnú homofóbnosť (keď sa obúva do svojich chovankýň, vyčíta im zvrátenosť, vzápätí vlastne vydiera, že vonku si síce môžu robiť, čo chcú, trebárs aj byť lesbičkami, ale pod jeho strechou veru nie; na čo mu jedna z klientok povie, že veci nie sú až také jednoduché, akými sa zdajú. Ak ženu škaredo v mladosti znásilní chlap, jej túžba nájsť lásku u inej ženy nemôže byť až taká zlá, ako hovorí kňaz).
Dokumentaristka Jana Ševčíková na každom svojom projekte pracuje dlhodobo. Opři řebřík o nebe nakrúcala päť rokov, časozberne, observačne. Pozoruje naozaj pozorne. Všíma si ľudí na okraji (zemepisnom, náboženskom, sociálnom), snímanie v jej filmoch (ktoré už dve desiatky rokov zabezpečuje kameraman Jaromír Kačer) dokáže byť poetické (obrazy prírody v Starověrcoch sú veľmi emotívne a krásne), monumentálne (Kuffa ako Iľja Muromec preháňajúci sa s baranicou na hlave koňmo po zasneženej pláni), ale aj drsné (kuffovskí odídenci spia na stanici). Jej filmy vytvárajú samostatný vesmír, kde ľudia majú právo byť iní, nešťastní, omylní, ale zároveň aj nezvyčajne silní a kreatívni. Tí, ktorí sa dobrovoľne, omylom či z donútenia ocitli mimo hlavného prúdu. V jej snímkach rezonujú témy viery, dodržiavania pravidiel, konflikt nemennosti a zmeny... Aj tá najnovšia z nich rozpráva prostredníctvom ústredného hrdinu Mariána Kuffu o pokore, zmysle obety, ľudskej nedokonalosti a slabosti. Rozmýšľať o týchto veciach je životne dôležité.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.

Opři žebřík o nebe.
Česko 2014. Scenár a réžia: Jana Ševčíková. Kamera: Jaromír Kačer. Strih: Eva Mesteková. Hudba: Alan Vitouš, Vladimír Martinka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite