Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putin: Hodina pravdy

.francoise Thomová .časopis .klub

„Bohatstvo neplynie z toho, že prepadneme majetky druhých, ale spočíva v tom, že dokážeme svoje vlastné majetky zhodnocovať,“ povedal Talleyrand v roku 1792.

Keď sa Vladimír Putin v roku 1999 dostal k moci, jeho hlavným cieľom sa stalo vrátiť Rusko späť do pozície veľmoci a zrušiť dôsledky rozpadu Sovietskeho zväzu vo všetkých oblastiach, v zahraničnej aj domácej politike. Prvou etapou plánu bola obnova hegemónie Moskvy v niekdajšom sovietskom priestore a rekonštrukcia impéria ovládaného Ruskom. Historik Timothy Garton Ash zažil počas okrúhleho stola v roku 1994 v Petrohrade veľké prekvapenie, keď si vypočul reč vtedy neznámeho spolupracovníka petrohradského primátora Sobčaka, Vladimíra Putina. Putin rozvíjal myšlienku, že Rusko sa vzdalo „rozsiahlych území“ v postsovietskych štátoch vrátane oblastí, ktoré „historicky vždy prináležali k Rusku“ a že nemôže zostať ľahostajné k osudom „dvadsiatich piatich miliónov Rusov,“ ktorí sa nachádzali za hranicami Ruska. Svet podľa neho musí rešpektovať záujmy ruského štátu a „ruského ľudu ako veľkého národa“. Politika reintegrácie bývalého sovietskeho priestoru vznikla v prostredí silovikov, ktorí už za Jeľcina vytvorili enklávy v Podnestersku, Južnom Osetsku a Abcházsku, kde mali všetko pod priamou kontrolou. Tieto základne mali slúžiť ako oporné body, ktoré mali raz umožniť návrat na stratené územia. Revizionizmus, tvoriaci základnú os kremeľskej politiky, sa tak rysoval už v jeľcinovskom období. Už 7. mája 1999 prijala ruská Duma zákon, ktorý formuloval oficiálnu politiku, týkajúcu sa Rusov v zahraničí. Podľa znenia tohto zákona môže Rusko svojim krajanom poskytovať prostriedky potrebné aj na nastolenie miestnych vlád. Duma prijala 1. decembra 1999 v prvom čítaní aj návrh zákona s názvom „Podmienky na pripojenie k Ruskej federácii a na vytvorenie nového územného usporiadania vnútri Federácie.“ Tento zákon upravuje nielen rozdelenie „subjektov“ Federácie, ale aj prípadné včlenenie cudzích štátov alebo území patriacich k cudzím štátom do Federácie (článok 4). Doktrína o ruskej bezpečnosti, prijatá v roku 2000, hovorí o „podpore práv Rusov žijúcich v zahraničí pomocou politických, hospodárskych a iných prostriedkov.“ V tomto zmysle nerobí Putin nič iné, len predlžuje a rozširuje skryté tendencie, ktoré pôsobili už počas Jeľcinovej éry. Putin zavádza nové postupy iba vnútri ním nastolenej väzby medzi hypercentralizovanou autoritatívnou mocou Ruskej federácie a uskutočňovaním plánu imperiálnej expanzie. Podmienkou sine qua non opätovného dobytia eurázijského priestoru je v jeho duchu koniec otvorenej politiky v Rusku.
Z tejto základnej voľby sa v Putinovom Rusku odvodzuje všetko ostatné. V ideologickej oblasti sa presadzuje rehabilitácia sovietizmu, alebo dokonca stalinizmu. To isté platí o priorite, ktorá sa prikladá energetickým zbraniam, kterými sú ropa a plyn, ktoré slúžia dvom zámerom: podriadiť si „blízke zahraničie“ a neutralizovať krajiny Západu. Kremeľ správne predpokladá, že kriesenie veľkého impéria vyvoláva na Západe odpor. Z toho vyplýva druhý veľký plán putinovského Ruska, a tým je „schröderizácia“ európskych elít. Putin veľmi dobre chápe, že predaj ropy a plynu mu umožní vytvoriť mocnú loby v západoeurópskych krajinách. V Moskve počítajú s tým, že keď budú tieto krajiny pripútané k Rusku čoraz prepletenejšou sieťou ropovodov a plynovodov a keď budú previazané s veľkými národnými skupinami, úzko napojenými na ruské záujmy, prestanú sa na medzinárodnej scéne pohybovať úplne slobodne a všetky prípadné opatrenia, nepriateľsky zamerané voči Moskve, sa tým zablokujú. Ale kvôli tomuto cieľu musí ruský štát ovládať podniky vyvážajúce základné suroviny: preto muselo prebehnúť nové znárodňovanie veľkých ruských spoločností a podriadenie oligarchov, na čom začal Putin pracovať hneď od začiatku svojho prvého mandátu. V roku 2005, po podpise zmluvy s Nemeckom o výstavbe plynovodu North Stream, sa Rusko videlo ako energetická superveľmoc, schopná zatvárať plynové kohútiky nepodriadeným krajinám, schopná donútiť iné krajiny, aby odovzdávali čoraz väčší podiel svojej suverenity výmenou za zľavu na svojich faktúrach za plyn.
Počínajúc rokmi 2008 – 2009 si ruský režim po americkom úspechu s ťažbou bridlicového plynu uvedomil, že na to, aby presadil svoju nadvládu nad európskym kontinentom, mu energetická prevaha stačiť nebude. Rozhodol sa preto posilniť svoju vojenskú výzbroj, ktorej nedostatky sa prejavili počas rusko-gruzínskej vojny. Rusko vynaložilo mimoriadne úsilie, aby sa znovu a kvalitnejšie vyzbrojilo. Na uskutočnenie zbrojného programu však potrebovalo Západ. Putin sa preto rozhodol nechať vystúpiť do popredia svojho dabléra Medvedeva a poveril ho, aby na Západ urobil liberálny dojem. Západ sa veľmi ochotne zapojil do veľkej „modernizácie“ Ruska, hoci išlo iba o modernizáciu jeho vojenského potenciálu.

.mimoriadna šanca
Počas celého tohto obdobia bol Putin zahrnutý priazňou priam faustovskej šťasteny a mohol ťažiť z fantastického súbehu okolností. Teroristické útoky z 11. septembra 2001 zatiahli Spojené štáty do konfliktov v Afganistane a Iraku, ktoré nemali žiadne východisko, iba USA vzdialili od Európy.  Moskva mohla zarábať na závratne stúpajúcich cenách plynu, ktoré jej poskytovali prostriedky na jej politiku. K tomu sa pridalo ochromenie EÚ, spojené s neúspechom návrhu Európskej ústavy. A napokon, počínajúc rokom 2007, zažili Spojené štáty a Európa šok z dramatickej hospodárskej krízy, ktorá Rusku prihrala nečakané príležitosti a umožnila mu dúfať v rozpad EÚ a citeľné narušenie euroatlantickej väzby. A nesmieme zabudnúť ešte na jednu celkom mimoriadne priaznivú okolnosť: na priemernosť politickej triedy vo všetkých demokratických krajinách. Tá bola natoľko zúfalá, že niektorí Európania získali postupne dojem, že v Putinovi možno vidieť skutočného lídra, ktorý sa výrazne líši od bezfarebných úradníkov spravujúcich západný svet.
Gruzínska kríza v roku 2008 akoby priamo a názorne potvrdila úspech putinovskej politiky. Ruské vydieranie primalo Európanov – najmä Francúzsko a Nemecko – na zablokovanie zbližovania medzi Ukrajinou, Gruzínskom a NATO. Vojenské prepadnutie Gruzínska v auguste 2008 nevyvolalo na Západe žiadnu reakciu. Po tejto prvej ruskej agresii sa, naopak, európske krajiny vrhli do vojenskej spolupráce s Ruskom, čo bolo pre vládcov Kremľa skvelou správou hneď z dvoch dôvodov: táto spolupráca umožnila získať technológie nevyhnutné na zvýšenie úrovne ruskej výzbroje a následne umožnila infiltrovať európske vojenské prostredie, najmä francúzske, s perspektívou, že bude možné úspešne paralyzovať NATO v prípade jeho konfliktu s Ruskom.
Je isté, že hospodárska kríza v roku 2009 otriasla Putinovým systémom. Ale v očiach Kremľa ju vyvvážili pozitívne dopady. Predovšetkým preto, že boli oslabené prozápadné skupiny v niekdajšom postsovietskom teritóriu a vonku boli posilnené mafiánske klany orientované na Rusko. Počas administratívy prezidenta Obamu sa Spojené štáty prestali zaujímať o Európu a venovali sa svojim vnútorným problémom. Putin sa rozhodol využiť situáciu a bleskovo uskutočniť svoj veľký cieľ, ktorým bolo vytvorenie Eurázijskej únie. V januári 2010 dosiahol mimoriadny úspech na Ukrajine – prezidentom bol zvolený jeho obľúbenec a niekdajší recidivista Viktor Janukovyč. Od roku 2010 do Janukovyčovho pádu vo februári 2014 sa Rusko snažilo ukrajinský štát postupne pohltiť, rozkladalo jeho armádu, tajné služby, políciu, aj jeho ekonomiku (s výnimkou priemyslu pracujúceho pre ruský vojenskopriemyselný komplex). Na najvyšších miestach štátnej správy boli všetky významné zložky infiltrované ruskými agentmi alebo nimi dokonca na diaľku riadené.  V lete 2012 sa Duma uzniesla vytvoriť Eurázijskú hospodársku úniu, ktorá mala vzniknúť v roku 2015 a mala sa opierať o „krajanov“ v „blízkom zahraničí“, teda o to, čomu sa dnes hovorí „ruský svet“. Bolo rozhodnuté, že je potrebné „posilniť ochranu“ Rusov v zahraničí a tmelom eurázijskej únie sa mala stať ruština. Podľa jedného poslanca Dumy je potrebné „vytvoriť silný ruský svet v záujme posilnenia postavenia Ruska na našej planéte“. Vzniklo hnutie s nabubreným názvom „Našou vlasťou je Eurázijská únia“ a jeho poslaním bolo organizovať Rusov z Moldavska, Podnesterska, Kazachstanu, Ukrajiny a Bieloruska a „realizovať zámery definované prezidentom Putinom“. Hnutie má silnú podporu patriarchu Kirilla. Pobočky „ruského sveta“ sa otvárajú v mnohých mestách na Ukrajine a ich vznik podporoval silne proruský minister školstva Dmytro Tabačnyk. Postupné uprednostňovanie podvratných akcií možno nepochybne vysvetliť tým, že Moskva prestáva veriť v ekonomickú príťažlivosť Eurázijskej únie. Napokon, veď roku 2011 vzrástol celkový objem výmeny vnútri Eurázijského hospodárskeho priestoru v porovnaní s rokom 2010 o 30 percent, v roku 2012 už nárast neprekročil 7,5 percenta.
Na konci roku 2012 mohol Kremeľ sláviť úspechy. Vnútropoliticky mal Putin pocit, že zrazil hrebienok elitám, ktoré začali príliš vyskakovať, pravdepodobne povzbudené druhým Medvedevovým mandátom a skupinami, zameranými proti jeho režimu. Politiku rokov 2012 – 2013, ktorú v Rusku nazvali ako „čiernu revolúciu prezidenta Putina“, možno naozaj chápať ako kampaň, ktorej cieľom bolo oslabiť elity a učiniť ich úplne závislými od moci tým, že ich prinútia prerušiť všetky kontakty s hanebným Západom. Znovuzvolený prezident im začal dávať najavo, že sa bez nich môže dokonale obísť, ak sa oprie o vnútorné Rusko a indivíduá ako Igor Cholmanskich, ktorého Putin menoval svojím splnomocnencom pre Ural. Tento niekdajší vedúci z továrne z tamojšej oblasti v decembri 2013 navrhol, že sa vyberie do Moskvy, aby sa „pobil“ s opozičníkmi.  Viac nebolo treba, Putin mu okamžite ponúkol bleskovú kariéru. Signál bol jasný: prezident možno nemá podporu „meštiakov“ skorumpovaných Západom, ale vnútorné Rusko stojí za ním.
Putin sa už dlho obával, že sa jeho čekistické jadro nakazí ekonomickými záujmami. Sekta silovikov, ktorá vyletela na vrchol v Putinových stopách a vytvorila kostru jeho režimu, stratila jednotného ducha, pretože ju rozdeľovalo preťahovanie sa o kontrolu nad zdrojmi – a to až do tej miery, že sa Viktor Čemezov, jeden z petrohradských čekistov blízkych Putinovi, od roku 2007 strachoval: „Ten, kto v sebe objavil povolanie pre obchod, nás musí opustiť. Nemožno byť vojakom a zároveň obchodníkom. ... Nemôžeme vojakov nútiť, aby sa stali obchodníkmi.“ Putin v prvom prejave k národu po svojom znovuzvolení 12. decembra 2012 odhalil neblahé pôsobenie „zahraničných agentov“ a vyslovil naliehavé želanie, aby sa v Rusku objavil „vlastenecký“ biznis. Oznámil tiež zavedenie dane na veľké majetky a svoj zámer skončiť off-shorizáciu ruskej ekonomiky. Kampaň „znárodnenia“ elít nezostala prázdnym heslom. V januári 2013 bol prijatý zákon, zakazujúci rodinám vysokých funkcionárov vlastniť v cudzine bankové kontá a akcie, muselo byť priznané vlastníctvo pozemkov a príjmy museli byť overené, že boli nadobudnuté oprávnene – čo pre mnoho Rusov znamenalo ranu, pretože zhromažďovali peniaze práve s cieľm usadiť sa v cudzine.  Široká kampaň proti korupcii, s ktorou sa začalo v novembri 2012, sledovala rovnaký cieľ. Putin tým chcel naznačiť, že nikto nie je nedotknuteľný. S veľkou publicitou bol napríklad odstránený minister obrany Anatolij Serďukov.
Ideologický obrat režimu k autoritárskemu konzervativizmu v rokoch 2012 – 2013 sa uberá rovnakým smerom: ide o nahradenie starých a príliš kozmopolitných elít archaickejšou skupinou verných ideológii slavjanofilov snívajúcich o Alexandrovi III. a o „spojení slovanských krajín“. Rovnako, ako v Stalinovej dobe, aj dnes prezrádza „boj proti kozmopolitizmu“ vôľu Kremľa robiť čistky. Tento vývoj vyvoláva nervozitu medzi biznismenmi, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť Putinovho režimu a tiež o budúcnosť svojho majetku. Ich neistota ich núti stupňovať patriotizmus, ktorý sa deň čo deň tlačí z televízie.
Na jeseň 2013 sa zdalo, že budúcnosť je rovnako povzbudivá aj v oblasti zahraničnej politiky. Ruská propagandistická mašinéria dokonale využila Snowdenovu aféru, čo vnieslo veľkú nedôveru medzi amerických a európskych politikov. Ruský prezident znovu odhalil americkú slabosť, keď Obamu odradil od zásahu v Sýrii výmenou za zničenie chemického arzenálu Bašára al-Assada pod medzinárodnou kontrolou. Gazprom sa v roku 2013 dokázal zmocniť 30 percent európskeho trhu s plynom a zvýšil svoj vývoz do Nemecka o 21 percent. Ale predovšetkým: po stretnutí Janukovyča s Putinom v Soči ukrajinská vláda 21. novembra 2013 náhle zrušila asociačné dohody s EÚ a krátko pred ich uzavretím znovu naštartovala ekonomické vzťahy s Moskvou, nalákaná prísľubom pomoci vo výške 15 miliárd amerických dolárov. Zdalo sa, že Ukrajina sa rozhodla pre Eurázisjkú úniu a že sa k EÚ otočila chrbtom. Putin si svoj triumf vychutnával na zimnej olympiáde v Soči.

.čas Putinových temných stránok
Kolo šťasteny sa však točí ďalej. Po tom, ako mal Putin obrovské šťastie, zažil zo dňa na deň rovnako neuveriteľnú smolu. Podobne ako diktátori pred ním, aj on získal dojem, že sa proti nemu všetci spriahli. V prvom rade ekonomika. Rast, ktorý sa v roku 2012 znížil na 3,4 percenta, klesol v roku 2013 iba na 1,4 percenta, a to aj napriek zvýšeným cenám ropy a plynu – zatiaľ čo Putin vo volebnej kampani sľuboval rast minimálne 6 percent ročne. V júni 2012 v Rusku prvýkrát od roku 2009 poklesla priemyselná výroba a počas prvého štvrťroku 2013 skončilo 300 000 malých podnikov. Vnútri ruskej vlády prepukla panika.
Ba čo viac, Janukovyčov pád a jeho nahradenie proeurópskou skupinou priamo zasiahli Putinove najdôležitejšie záujmy. Tieto udalosti ukázali limity „schröderizácie“: Janukovyč padol aj napriek ponuke 15 miliárd dolárov. Putin bol spolu so svojím čekistickým klanom presvedčený, že na Ukrajine a inde v Európe stačí mať pod kontrolou rozhodujúcich činiteľov tým, že sa im zvýši alebo zníží cena. Skutočnosť, že sa objavila verejná mienka nezmanipulovaná kremeľskými sieťami, bola chápaná ako neznesiteľná urážka. Ba čo viac, odpadnutie Ukrajiny spochybnilo celú Eurázijskú úniu, na ktorej Putin a jeho najbližší pracovali pätnásť rokov. Celá trpezlivá snaha o infiltráciu a deštrukciu ukrajinského štátu smerovala k debaklu.
Putin však nie je zvyknutý prehrávať. Od tejto chvíle ho ovláda jediná myšlienka, a tou je snaha pomstiť sa Ukrajine a Západu. A pretože ukrajinský štát nedokázala zničiť subverzná činnosť, tento štát bude musieť byť rozsekaný na kusy, ako Gruzínsko.  Krymu sa Putin zmocnil bleskovou operáciou inšpirovanou smernicami KGB: konať v šere, zostávať za kulisami, bez prestania vodiť miestne bábky, verejne klamať a postaviť protivníka pred hotovú vec. Úder je taký silný a nečakaný, že Západ je vyvedený z miery a nevie, čo má robiť. Obmedzuje sa len na žalostné lamentácie a bezzubé sankcie.
Povzbudený Putin začína s ďalšou fázou: odštiepenie východu a juhu Ukrajiny. Ale veci sa neodohrávajú tak, ako predpokladal. Ruskí agenti nedokážu v týchto oblastiach vyvolať povstania, pod kontrolu separatistov prechádzajú iba malé enklávy. Vláda v Kyjeve napriek kolosálnemu ruskému tlaku dokáže usporiadať prezidentské voľby, ktoré vedú k vytvoreniu právoplatnej vlády.
Po údere do hlavy, čím bola strata Krymu, sa spamätá aj ukrajinská armáda a bezpečnostné služby. Putin márne vysiela na Ukrajinu nepretržitý  prúd „dobrovoľníkov“ a zbraní, ukrajinská armáda postupuje. V júni ožíva nádej: Putin stavil na nezhody medzi Američanmi a Európanmi a dúfa, že bude môcť stabilizovať odtrhnuté enklávy a že Európania prinútia Kyjev k „federalizácii“ Ukrajiny, inými slovami, poskytnú moskovským bábkam právo veta, čím celkom ochromia ukrajinskú vládu. Ale Putin má znovu smolu: tragédia malajzijského boeningu 17. júna 2014 ničí jeho plány. Ruský prezident verí, že na celú vec sa čoskoro zabudne. Reaguje svojím obvyklým spôsobom, lžou a cynizmom. Ukrajincom vytkne, že za celú tragédiu sú zodpovední oni, pretože lietadlo spadlo na ich území. Predstavuje si, že bude pokračovať vo svojej hre vrážania klinu medzi Európanov a Američanov a svojimi prejavmi upokojuje Európanov. Tí ho 22. júla uisťujú, že „územná integrita“ Ruska nie je ohrozená. Izolovaný od sveta na svojej dači a obklopený svojimi vystrašenými a servilnými dvoranmi, odmieta vziať na vedomie, že Západu sa začínajú otvárať oči. Ten sa pozerá na Moskvou podporovaných separatistov, istých si svojou beztrestnosťou, ako okrádajú mŕtvoly zostreleného boeingu. Vidí tiež, ako sa do odtrhnutých oblastí tlačí ruská technika. Do popredia vstupuje celá temná minulosť Putinovho režimu: vojna v Čečensku, prípad Chodorkovskij, prípad Litvinenko, porušovanie zmlúv o odzbrojení, stratégia „destabilizácie blízkeho zahraničia“ prostredníctvom „zamrznutých konfliktov“, nehanebná špionáž v západných krajinách... Osud letu MH17 Američanov a Európanov zblížil. Opäť sa ukazujú limity „schröderizácie“. Tlak verejnej mienky je taký silný, že ľudia, ktorí s ruskými tvrdeniami väčšinou súhlasia, teraz radšej mlčia. „Dokonca aj Francúzsko sa od Putina odvracia,“ taký je titulok TV Dožď 29. júla.  

.rozobrať stavbu zo lži
Cítime, že aj v Rusku je dosť ľudí, ktorí intuitívne tušia katastrofický beh udalostí po Putinovom znovuzvolení v roku 2012. Ale majú pocit, že sú bezmocnými a zúfalými svedkami kolektívneho šialenstva, ktoré strháva ich krajanov. Mnohí z nich sa balia a Rusko opúšťajú. Odkiaľ sa berie rozklad spoločnosti, ktorý je taký príznančný pre režimy založené na masovej propagande a kulte vodcu? Klíma totálnej lži nemá svoj dôsledok len v usadení sa lživých myšlienok, ale zachováva aj myšlienkový zmätok, bez ktorého sa nemôže udržať žiadna deštruktívna diktatúra. Na to, aby sa vykryštalizovali rozhodnutie konať a odvaha neskloniť hlavu pred poblúznenou ľudskou masou, treba predovšetkým znovu začať myslieť hlavou. V prípade súčasného ruského režimu niečo také prebieha cestou demontáže putinovských lží, tehličku po tehličke, rehabilitáciou zdravého zmyslu a všeobecnej morálky.
Základná lož sa týka rozpadu ZSSR. Putinovská propaganda ho líči, akoby vyplýval zo sprisahania nepriateľských zahraničných síl, opierajúcich sa o piatu kolónu zradcov, podobne ako bola v Nemecku porážka v novembri 1918 v nacionalistických kruhoch vysvetľovaná ako „rana dýkou do chrbta“. Putin svoju politiku obhajuje vôľou zmazať túto potupu a nechať za to zaplatiť vinníkov. Na prvom mieste Spojené štáty a v Rusku „liberálov“ stigmatizovaných ako agentov Washingtonu.
Na základe tohto mýtu, ktorý vzišiel z revanšistického prostredia silovikov, prehodilo Rusko od prvých mesiacov Putinovej vlády na zlú výhybku. Dalo prednosť mocenským cieľom pred rozvojom krajiny. A z toho vyplýva celá kaskáda fatálnych rozhodnutí: praktická likvidácia zastupiteľských inštitúcií, eliminácia nezávislých médií, hypercentralizácia a nové „znárodňovanie“ ekonomiky.
Druhá veľká lož vydestilovaná putinovskou propagandou, sa týka domnelého „zvláštneho hlasu“, ktorý má Rusko nasledovať, čo je argument, ktorým bola odôvodnená likvidácia slobôd a nastolenie „vertikály moci“. Táto téma sa rozvíja približne od polovice prvého desaťročia nášho storočia. Od tretieho Putinovho mandátu naberá čoraz viac slavjanofiské zafarbenie. Ako vysvetľuje patriarcha Kirill, „Svätá Rus zostáva duchovným a morálnym ideálom nášho ľudu. Tento ideál sa prejavuje vo svätosti. Národy majú väčšinou iné ideály, spojené zväčša so svetskou existenciou, bohatstvom, mocou, s prestížou. Ale pre náš ľud je ideálom svätosť.“ Z tohto obratu k právosláviu nijako nevyplýva odsúdenie komunizmu. Naopak, obľúbenou doktrínou je práve „červené pravoslávie“ alebo „pravoslávny“ komunizmus. Príslušníci „dobrovoľníckych“ oddielov v Donecku držia v jednej ruke červenú zástavu a v druhej ikonu.
Na Západe a v Rusku sa neustále opakuje, že s Putinom sa Rusko konečne naučilo hájiť národné záujmy.  A to je tretia veľká lož putinovského režimu a je nechutné, že také množstvo expertov, najmä vo Francúzsku, túto tézu, ktorá škodí v prvom rade Rusku, vôbec vypustilo z úst.  Pretože napriek tomu, čo tvrdia Putinovi apologéti, ruský prezident takmer vždy činí rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so správne pochopenými ruskými záujmami. A to tak vo vnútornej, ako aj zahraničnej politike. K moci sa dostal rozpútaním občianskej vojny. Rozpútal národnostné vášne a priživoval ich resentimentom a paranojou, čo je výbušná zmes par excellence. Sledoval zhubnú chiméru obnovenia sovietskeho impéria, čomu obetoval vzťahy s krajinami, s ktorými má spoločnú hranicu, aj vzťahy s Európou a USA. Ekonomiku svojej krajiny podriadil svojim nenásytným  mocenským ambíciám a prestíži. Rozprávkový dar z nebies v podobe petrodolárov plytvaním rozhádzal bez toho, aby sa pokúsil v Rusku vybudovať cesty, kvalitne vybavené nemocnice či svetoznáme univerzity. Bol presvedčený, že obnoví veľkosť Ruska, a pritom zo svojej krajiny urobil mocnosť, ktorá škodí na všetkých stranách a snaží sa rozoštvať EÚ a USA. Veril, že posilní ruskú suverenitu, keď sa spojí so sebe podobnými a keď budú spoločne pošliapavať medzinárodné právo. Zatiaľ čo Rusko, ktoré sa ešte ani nevyhrabalo z komunizmu, potrebovalo s vyspelými krajinami a svojimi susedmi spolupracovať, Putin sa so všetkými rozhádal, pretože bol odhodlaný pomstiť sa imaginárnym nepriateľom, pomstiť sa za fiktívne urážky, ponížiť partnerov, ktorí na začiatku oplývali dobrou vôľou. Podobne ako sa Stalin zo svojej nenávisti k anglosaskému svetu rozhodol pre pakt s hitlerovským Nemeckom, tak sa Putin spojil s Čínou, v podstate jedinou krajinou, ktorá je pre Rusko skutočne nebezpečná. Systematicky podporoval najhoršie diktatúry, aby mohli vystupovať proti Západu.  
Vďaka výnimočne priaznivej hospodárskej konjunktúre, spojenej so strmým rastom cien ropy a plynu, nebola Putinova politika dlhý čas potrestaná realitou. Množstvo ľudí na Západe v Putinovi videlo vynikajúceho stratéga. Ale ak pozorujeme správanie prezidenta Putina počas pätnástich rokov jeho vlády, môžeme si overiť nielen jeho vytrvalosť pri uskutočňovaní vlastných cieľov, ale aj jeho neschopnosť ovládať svoje nízke pudy, čím riskoval zmarenie alebo skompromitovanie svojich dlhodobých plánov. Putin sa v roku 2003 rozhodol použiť energetické zbrane proti vzbúreným krajinám a v roku 2004 začal Európu strašiť svojím nutkavým sklonom zatvárať susedom kohútiky s plynom, ak vyvolali jeho hnev. Začal zasekávať udicou skôr, než bola ryba na háčiku. Putin a jeho ideológovia takisto nikdy nepriznali, že ich doktrína „zvrchovanej demokracie“ (inými slovami utvrdzovanie „ruskej cesty“, odmietnutie liberálnych hodnôt západných demokracií) nie je dosť dobre zlučiteľná so zámerom vytvoriť Eurázisjkú úniu, pretože teoreticky predpokladá zrieknutie sa suverenity – pokiaľ teda nejde len o remake moskovskej nadvlády nad eurázijským kontinentom, pre partnerov Ruska neprijateľný. Z tohto dôvodu všetky projekty reintegrácie bývalého sovietskeho priestoru, ktoré s fanfárami vyhlasovalo postkomunistické Rusko, zostali len mŕtvou literou. Na každé vzdorovité embargo, uvalené Ruskom na krajiny, ktoré sa chceli zbližovať s Európou, reagovali partneri Ruska v Eurázijskej únii – Bielorusko a Kazachstan –  vlažne a s odstupom, pretože nechceli riskovať, že budú čeliť západným sankciám spoločne s Ruskom. Putin a jeho klan si ako obete vlastných paranoidných fantazmagórií nedali dosť námahy a nesnažili sa porozumieť zložitosti sveta, v ktorom žijú. Zahraničná politika sa im zredukovala na  kupovanie alebo verbovanie elít cieľových krajín, členov parlamentu, politikov, priemyselníkov, novinárov alebo odborníkov. Diplomacia spočíva v pretláčaní tých, ktorí sú pod kontrolou a neutralizácii tých ostatných. Každý západný ústupok si Moskva vysvetľuje ako príznak slabosti a povzbudenie na ďalšiu licitáciu. Keď Obama vyslal do Moskvy na veľvyslanecký post svojho blízkeho spolupracovníka Michaela McFaula, aby skúmal možnosti reštartu, stal sa nový ambasádor predmetom nenávistnej kampane, pretože ho Kremeľ podozrieval, že chce v Rusku zorganizovať „oranžovú revolúciu“.
Pre svojich neschopných vodcov nedokázalo Rusko z mimoriadne priaznivej situácie po roku 2000 vôbec nič vyťažiť. Namiesto toho, aby upevňovalo právny štát, zažívalo neuveriteľný úpadok a scvrklo sa na primitívny politický systém. Namiesto spolupráce so svojimi susedmi vyvolalo so všetkými konflikt. A namiesto toho, aby využilo dar z nebies na rozvoj spoločnosti, pochovalo miliardy petrodolárov v mocenskom sektore a investovalo ich do polície a armády, ktorá sa napája z ropovodov a plynovodov a ohrozuje celý svet. Pre Putinove roky v Rusku je charakteristický bezpočet premárnených príležitostí, ktoré idú na vrub vodcu, neschopného uvažovať v širšej časovej perspektíve, ovládať svoju posadnutosť mocou, svoje fóbie a ducha pomsty.
Keď samotná realita spochybnila veľkú lož o domnelej prosperite, zaistenej obetovaním základných slobôd, keď ruská ekonomika zažívala napriek zvýšeným cenám ropy prudký pokles, Putin nezaradil spiatočku, naopak, rozhodol sa pre obranu útokom. Pustil sa do opozície a zahltil Rusko prívalom nepretržitej nenávistnej propagandy. Patológiu, ktorú presadil vnútri ruských hraníc, chcel exportovať aj za ne, opierajúc sa o ruskú diaspóru. Skončil tak, že z každého Rusa v cudzine spravil podozrivú osobu. Rovnako ako Hitler stavil na slabosť demokracií bez toho, aby pochopil, že demokracie, zvyknuté na konsenzus a civilizované spôsoby, potrebujú určitý čas na to, aby si uvedomili, že majú nepriateľa. Avšak len čo si hrozbu uvedomia, dokážu nájsť zdroje a energiu a čeliť nebezpečenstvu. Putin vystavuje Rusko riziku, že sa mu postaví na odpor široká koalícia krajín, ktoré proti sebe popudil svojím drzým, chrapúnskym správaním, naučený beztrestne týrať bezbranných. To všetko v mene hmlistej ideológie, ktorá mieša zatuchnuté zvyšky sovietizmu s najotrepanejšími klišé slavjanofilstva a pravoslávia, s tou toxickou kombináciou, ktorá spôsobila smrť cárskeho Ruska. Rovnako ako Hitler vo chvíli veľkých porážok nemeckej armády, aj Putin sa venuje prehnaným architektonickým projektom – napríklad rekonštrukcii dvoch monastierov a jednej cerkvi priamo v Kremli.
Smutný vývoj postkomunistického Ruska v sebe zahŕňa aj mnohé poučenia pre Západ. Príliš dlho zostával slepý alebo ľahostajný k nebezpečnému vývoju v Kremli. Zástancovia Realpolitik boli po rozpade komunizmu na koni: nezaujímali sa o základnú povahu ruského režimu a nedočkavo sa vrhli do obchodovania s Ruskom. Splietli si Realpolitik s cynizmom a len utvrdzovali ruských predstaviteľov v pohŕdaní, ktoré cítili k západným partnerom. Udalosti posledných mesiacov nám dali lekciu, že nie je možné byť zadobre s režimom, ktorý klame a vraždí, ktorý kradne a flagratne porušuje civilizované zvyklosti a medzinárodné právo. Pripomínajú nám, že etika má aj v našom postmodernom svete stále svoje miesto a že je nebezpečné na to zabúdať.

Françoise Thomová/
Francúzska historička, znalkyňa ruských a sovietskych dejín. Narodila sa v roku 1951, študovala v mestách Ferney-Voltaire a Calais, tri roky strávila v Sovietskom zväze. Pôsobí na univerzite Sorbonne v Paríži. Napísala viacero kníh, o. i. Le Moment Gorbatchev (1989) či Les Fins du communisme (1994). Jej najslávnejšou knihou je monumentálna štúdia o Lavrentijovi Berijovi, ktorá vyšla v roku 2013 pod názvom Beria: Le Janus du Kremlin.  V knihe zúročila rodinný archív, ktorý jej dal k dospozícii Berijov syn Sergo aj archívne dokumenty z Tbilisi a Moskvy. Je vydatá, žije v Paríži. Publikovaný text vyšiel pôvodne v revue Commentaire a českej revue Kontexty.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite