Jana Kirschner: Bránim sa únave zvonivým smiechom

Koncertovanie pre mňa nie je práca.
Beriem to ako najveselšiu a najpríjemnejšiu činnosť, najmä vďaka ľuďom okolo. Náročnejšie pre mňa je, že po koncerte sa musím socializovať, to je niekedy to najťažšie. Rokmi som si vybudovala obranný mechanizmus – zvonivý smiech. Keď som už úplne unavená, alebo blúdim niekde v myšlienkach, tí čo ma dobre poznajú, vedia, že som zatiahla záves. Smiech je moja obrana a signál, že mám všetkého dosť.

Trvalý pobyt ani pánbožko nevie, kde mám.
Hýbeme sa v trojuholníku, ktorý je neuveriteľne vyčerpávajúci. Praha je skvelá, je tam pohodlnejší život, ale v Bratislave som viac medzi svojimi ľuďmi. Som sťahovavý človek a po troch týždňoch na jednom mieste sa už musím presunúť. Muž je taký istý. Matilda pôjde budúci rok do školy, pravdepodobne v Londýne, z toho máme hrôzu, budeme musieť zostať  dlhšie na jednom mieste.

Zbierala som všetky tie detské veci.
Známky, pohľadnice, igelitové tašky, čo najfarebnejšie, servítky, plechovky. Spomínam si na tú nesmiernu pýchu, s akou som kráčala do školy s novou igelitkou. Potom som dlhé roky tancovala, robila aj pilates,  i keď môj muž  hovorí, že to nie je šport. Posilka? Očista? Aj to bola, ja som prešla úplne všetkými štádiami.

Bola som závislá od nakupovania.
V Londýne ma postihol syndróm dieťaťa z východnej Európy, ohúrená veľkým svetom minula som úplne všetky peniaze. Mala som pocit, že všetkým musím niečo kúpiť, nosila som domov neskutočné haldy vecí. Išlo to do obrovských súm a do stavu, že som si niečo kúpila a celá sa hanbou roztriasla. Skončilo sa to, našťastie, s príchodom mojej dcéry. Zrazu sa mi to zdá úplne triviálne, viem, že je voľba na mne. A nemusím nakupovať, ak nechcem.

Viem byť veľmi dlho pokojná, priam meditatívna.
Aj v krízových situáciách, keď už sú všetci hysterickí. Môj hnev prichádza pri úplných maličkostiach a vyzerá ako výbuch sopky, doslova mi ide para z uší, som malé decko, ktoré jačí, mám silný hlas, dokážem postaviť rodinu do pozoru. Našťastie sa nedokážem tak klasicky žensky oduť a vyrobiť tichú domácnosť. Vyzúrim sa, päť minúť, plesnem dverami a koniec. Nie je ľahké sa potom ospravedlňovať, ale moja dcéra príde za mnou a povie, mami, veď povedz prepáč, tak skloním hlavu, nemôžem s ňou predsa diskutovať. Obidvoch nás už vychováva.

Nemám rada tmu. Keď som sama doma, celú noc svietim.
Samotu si viem vychutnať, pozerám staré filmy, obklopím sa knihami, a tak. Ani tma vonku, v parku mi nevadí, ale v byte ma desí, točí sa mi z nej hlava. Ako dieťa som mala veľmi pestré aj strašidelné sny, zaspávala som tak, že som sa držala za vlasy, aby som sa mohla za ne potiahnuť a v prípade núdze sa rýchlo sama zobudiť.

Skoré rána sú pre mňa veľkým pokušením.
Kým som nemala rodinu, dlhé roky som tvorila v noci, škatuľka cigariet a víno, nahrávala som hudbu, do toho zvonili o štvrtej ráno susedia, už dosť, už na to kašli! Často padali aj tvrdšie slová. V istých obdobiach v roku, keď som sa vracala na svitaní domov, cítila som vo vzduchu niečo, čo vo mne prebúdzalo zvedavosť  a pokušenie. Vedela som, že príde zmena, že  čoskoro vyvediem nejakú blbosť. Vedela som, že dnes to príde, dnes sa niečo stane. A väčšinou sa niečo stalo. Nedalo sa proti tomu nič robiť. Ale inak som v podstate konzerva. Milujem jedného muža a to mi, zdá sa, ku šťastiu úplne stačí.