V motivačných knihách vám povedia, že sa netreba brať vážne. Ale čo keď sa k vám tieto knihy dostanú až niekoľko rokov „po“? Kývnete rukou a poviete si, že ste boli pyšná naivka. Škola v našom mestečku mala výročie. Oslovili významnejších rodákov, absolventov, aby niečo napísali do zborníka. Mňa ako autora niekoľkých bezvýznamných básnických brožúr poprosili o báseň. Pustil som sa do nej s vervou. Poslal som ju dokonca v termíne. Báseň vyčírenú, s ostrovtipom a atmosférou. V deň oslavy sa vybraní účastníci stretli vo vyvetranej školskej jedálni pri víne a pagáčoch. Každému sa ušla knižka s príspevkami, len na mňa nezvýšila. Tajomníčka mi ukazovala, akože potom mi ju dá, že má v kabinete ďalšie. Chodil som ako páv. Fascinovaný vlastnou významnosťou a genialitou som sedel za stolom s gumeným obrusom a zhovievavo zdravil rodákov, ktorí čítali školský almanach. Pripadali mi akýsi milší. Poľudštenejší mojou poéziou. Keď sa mi publikácia dostala do ruky, moja báseň tam nebola. Zrazu som znenávidel jedáleň, školu, poéziu, almanach aj ľudí. V duchu som im vyčítal nezmyselnú dĺžku spomienkových príspevkov, ktoré vytlačili moje verše do zabudnutia. Milí priatelia, včera som ich objavil a pýcha mi káže, aby som zverejnil aspoň úryvok: „Z hmly detstva vystupuje ktorési ráno na konci leta./ Jabloniam sladnú plody, zaobľujú sa strapce viniča./ Do tejto idyly vstupuje pani učiteľka Andrašovičová./ Žena. Večne usmiata. Plná života./ Trpezlivá. I dnes ju vídať, ako na bicykli brázdi ulicami Jura. „Vitajte!“, povie, a mne sa zdá,/ že to nebude také zlé, ako tvrdil Martin Fekete.“ Dobré, nie? Hehehe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.