Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Izrael je židovský štát. Alebo nie?

.františek Šebej .časopis .kritická príloha

Zdá sa, že niet o čom pochybovať, veď slovné spojenie „židovský štát“ používajú bežne aj novinári a budí asi také pochybnosti ako pomenovanie štátov menami iných národov – Maďarov, Slovákov, Francúzov, Nemcov, Grékov či Číňanov.

Zdá sa, že niet o čom pochybovať, veď slovné spojenie „židovský štát“ používajú bežne aj novinári a budí asi také pochybnosti ako pomenovanie štátov menami iných národov – Maďarov, Slovákov, Francúzov, Nemcov, Grékov či Číňanov.
Nikto nenamietal, keď pred niekoľkými desaťročiami existovala „Zjednotená arabská republika“. A problém by nemal byť dokonca ani vtedy, keby išlo o odkaz na Židov ako odkaz na náboženstvo, veď tu pokojne existuje „islamská republika“ Irán a 56 štátov sveta tvorí „Organizáciu islamskej konferencie“, ktorej členom je aj Organizácia pre oslobodenie Palestíny – OOP, teda Fatah. Ale v konflikte Židov a Arabov nie je nič samozrejmé. Tobôž nie to, že Židia majú svoj štát.
Problém si všimol v denníku Jerusalem Post analytik Daniel Pipes. Upozornil, že inak ústupčivý izraelský premiér Ehud Olmert prejavil v jednej kľúčovej veci tvrdosť. Ešte pred konferenciou v Annapolise vyhlásil, že pokiaľ Palestínčania neuznajú Izrael ako „židovský štát“, rozhovory súvisiace s prípadnou dohodou z Annapolisu nebudú napredovať: „Nemám úmysel robiť nijaké kompromisy vo veci židovského štátu. Bude to našou podmienkou uznania palestínskeho štátu.“ O deň neskôr opísal „uznanie Izraela ako štátu židovského národa“ ako „štartovací bod všetkých rokovaní. Nebudeme sa s nikým na svete dohadovať o fakte, že Izrael je štátom židovského národa.“ A poznamenal, že palestínski vodcovia musia „chcieť uzavrieť mier s Izraelom ako so židovským štátom“. Daniel Pipes zdôrazňuje, že vytiahnutie tejto veci konečne zaostruje pozornosť na centrálnu tému arabsko-izraelského konfliktu – na sionizmus. Od počiatku je podľa neho totiž reč o podružných a náhradných veciach, ako hranice, umiestnenie vojenských jednotiek, výzbroj a jej kontrola, diplomatické zastúpenia a podobne. Pipes zozbieral aj okamžité reakcie reprezentácie palestínskych Arabov:
Salam Fajad, predseda vlády palestínskej samosprávy: „Izrael môže seba definovať ako chce, ale Palestínčania ho neuznajú ako židovský štát.“

Jásir Abed Rabbo, generálny sekretár výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny: „Táto téma nie je na stole; bola otvorená pre vnútornú (izraelskú) potrebu.“
Ahmad Kurei, hlavný palestínsky vyjednávač: „Táto požiadavka je absolútne odmietnutá.“
Saeb Erekat, šéf rokovacieho oddelenia OOP: „Palestínčania nikdy neuznajú židovskú identitu Izraela. ...Neexistuje iná krajina na svete, kde sa prelínajú náboženská a národná identita.“
K tomu všetkému sa pridal krátko pred Vianocami aj katolícky patriarcha v Izraeli Michel Sabah, ktorý to celé spojil práve s náboženstvom a vyhlásil, že Izrael by sa mal vzdať svojho židovského charakteru a byť „normálnym politickým štátom pre kresťanov, moslimov a Židov“. Michel Sabah je však palestínsky Arab a dobre vie, že „židovský štát“ je židovský v etnickom slova zmysle a veľká časť najmä jeho ľavicovej politickej reprezentácie je sekulárna.
Systémovým šumom v tom celom je práve to, na čo upozornil Daniel Pipes – totiž, že ide o útok na podstatu sionizmu. Pritom arabské štáty, s výnimkou tých, ktoré uzavreli s Izraelom mierovú zmluvu (Egypt, Jordánsko), ešte ani formálne neuznali právo Izraela na existenciu (napríklad formou diplomatických vzťahov).
Popieranie židovskej identity Izraela je však iba jedným z viacerých závažných „popieraní“ v protiizraelskej agende arabského sveta. Ďalším je úplné popieranie toho, že Židia mali vôbec niekedy v histórii v Jeruzaleme chrám. Ilustruje to historka, ktorú mi vyrozprával bývalý poradca vtedajšieho Ehuda Baraka plukovník Šalom Harari. Počas nekonečných rokovaní medzi vtedajším izraelským premiérom Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom v Camp Davide v roku 2000 nastal okamih, keď Ehud Barak vyšiel z rokovacej miestnosti nechápavo potriasajúc hlavou. Rokovali spolu o konečnom správnom usporiadaní Jeruzalema. Ehud Barak riskoval, zašiel ďalej ako mu to mandát vlády dovoľoval a ponúkol Arafatovi suverénnu kontrolu nad všetkými arabskými štvrťami Jeruzalema, i nad chrámovou horou. Mal jedinú podmienku – Izrael si ponechá kontrolu nad Múrom nárekov, ako nad miestom, ktoré je pre veriacich Židov hádam najsvätejšie – je najbližšie k miestu pôvodného Chrámu, Arafat však povedal nie. Vysvetlil to tak, že podľa „vedeckých“ výskumov palestínskych archeológov tam nikdy žiaden židovský chrám nestál. Na Barakovu námietku, že o jeho existencii nemôže byť pochýb, lebo ho spomínajú nespočetnekrát aj starovekí historici vrátane Jozefa Flavia (nehovoriac o tom, že to bol ten istý chrám, z ktorého podľa Nového zákona vyháňal Ježiš Kristus obchodníkov), Arafat vraj povedal, že to sú všetko vyfabrikované výmysly. Netreba ísť ani do Jeruzalema alebo čítať Bibliu, aby ktokoľvek vedel, že tvrdenie o neexistencii židovského chrámu na Chrámovej hore je nezmysel. Každý turista, ktorý prejde v Ríme popod Titov víťazný oblúk, si môže pozrieť kamenný reliéf zobrazujúci víťazných Rimanov nesúcich sedemramenný svietnik zo zboreného chrámu v Jeruzaleme. Napriek tomu, ako konštatuje bývalý izraelský veľvyslanec v OSN Dore Gold vo svojej najnovšej knihe The Fight for Jerusalem, sa „popieranie chrámu“ stalo stálou súčasťou rétoriky Arafatových pobočníkov, ktorí ho prežili – sú to tí istí, ktorých som už spomenul: Mahmúd Abbás, Saeb Erekat či Jásir Abed Rabbo, a ktorí viedli za palestínsku stranu rokovania v Annapolise. „Popieranie chrámu“ sa rozšírilo v priebehu uplynulých rokov do celého arabského sveta a našlo odozvu aj v často absurdnom svete západných univerzít v kontexte s módou spochybňovania autentickosti biblických príbehov.
„Popieranie chrámu“ i všetky zvyšné popierania majú politický cieľ – za každú cenu delegitimizovať Izrael ako štát a Židov ako národ, ktorý by si mohol robiť historický nárok na život v Palestíne. Otázka na architektov konferencií, ako bola i tá v Annapolise, znie: O čom to má rokovať Izrael s ľuďmi, ktorí sú ochotní zájsť v nepoctivosti až tak ďaleko? O tom, či existujú vôbec dejiny jeho národa?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite