To, že je to vojenská hra, režisér obišiel. Vojaci sú v športových dresoch, s číslami na chrbte. Nemeckí mladí režiséri nemajú radi uniformy. Aj moji študenti robia Tri sestry, tiež sa im nechce veľmi do uniforiem. Žijeme v pacifistickom svete. Aspoň v mladom divadelnom umení. Ale svet okolo nás pacifický nie je. Naopak, priostruje sa. Pred 22 rokmi po Nežnej som režíroval v Chicagu, v Shakespeare’s Repertory Macbetha. Pred premiérou sa ma v rozhovore v Chicago Sun -Times, alebo Chicago Tribune, už si nepamätám, ktoré to boli noviny, pýtali, aké mám predstavy o budúcnosti. Povedal som im, že si chcem založiť súkromné divadlo. Verím, že naši slovenskí zbohatlíci zbohatnú poriadne, budú ukazovať svoje bohatstvo po Riviérach a Monakách, ale vždy budú iba druhá liga. Preto začnú podporovať umenie, aby si ich vážili doma. Redaktor pridal poznámku, že je to dosť naivný pohľad človeka z východu o kapitalizme. Súkromné divadlo nemám, pokúšam sa formovať tie štátne. Ale predsa sa už niečo pohlo. Oligarchovia začínajú sponzorovať. Zatiaľ nie veľmi divadlo, ale rozhodli sa rázne vstúpiť do tlačových médií. Sponzorujú ich tak, že ich kúpia, aby mali redaktori pokoj na prácu. Pekné. Putinizácia našej spoločnosti pokračuje. Napokon, aj tí mladí umeleckí pacifisti, kterých nezaujíma politika, majú právo, aby zažili svoju totalitku. Každá generácia má na to právo. Možno už o pár rokov budú mať silné témy na tvorbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.