Nadpis tohto textu je prvým riadkom slávnej básne od čínskeho disidenta menom Liao I-wu s názvom Krviprelievanie. Liao báseň napísal pod dojmom udalostí v júni 1989 na námestí Tiananmen, kde tanky rozstrieľali davy a zavraždili asi tri tisícky ľudí. Vo februári 1990 ho zatkli a uväznili, dostal štyri roky (jeho žena bola v tom čase tehotná). Pred pár týždňami vyšla v českom preklade jeho kniha Kulky a opium. Život a smrt na Náměstí nebeského klidu (Mladá fronta Dnes, 2014), ktorá je fascinujúcim opisom pre nás neznámej a skrytej Číny. Liaov príbeh sa začína vo väzení, veľmi expresívne – v sexuálnych scénach – opíše, ako sa líšia politickí väzni od tých ostatných, príbeh sa tým však len začne.
Čínska stabilita v posledných dvoch desaťročiach bola založená na anestézii, Tiananmen z roku 1989 prestalo existovať, odkaz na toto násilie nebolo možné vyhľadať na čínskom internete, v čínskej verejnej diskusii a malo sa vytratiť aj z čínskej pamäti. Liao začal po prepustení z väzenia putovať po krajine, aby potvrdil, že sa to komunistom nepodarilo. „Začal jsem se toulat světem, živil se po hospodách hraním na píšťalu. V každé volné chvilce jsem tajně psal svou zpověď z vězení,“ píše. V roku 1989 sa podľa neho zlomili dejiny. V Európe padol Berlínsky múr aj komunizmus, v Číne a Ázii sa komunizmus transformoval a prežil. Jednou z najsmutnejších častí Liaovej knihy je, keď opisuje, ako režim zničil jeho rodinu a súkromie. Manželka sa s ním rozvedie, mladšia priateľka neskôr rieši, či s ním má nejakú budúcnosť a perspektívu. To je pre ňu synonymom materializmu a odmietnutia disidentského života. Aj Liaovi sa ponúka iný život, príslušník tajnej bezpečnosti mu ponúkne alternatívny život: môže začať podnikať, štát prehliadne pár jeho krokov a o krátky čas môže mať malú manufaktúru. To však I-wu odmietne. A príslušník tajnej polície mu jeho postoj oplatí – a pravidelne mu byt prehľadá a zabaví jeho umeleckú tvorbu. Liao I-wu je tým však skôr povzbudený než odradený, vyberie si život medzi bezdomovcami a postupne sa odrazí od dna a nájde svoju misiu. Tou je zbieranie spomienok a životných príbehov ľudí, ktorí prežili alebo neprežili Tiananmen pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Je to pozoruhodná zbierka príbehov. Celý svet pozná fotografiu Wang Wej-lina, muža, ktorý sa v roku 1989 postavil proti kolóne tankov a zastavil ich. Liao I-wu je však presvedčený, že podobných hrdinov bolo v tých dňoch v Pekingu viac, stovky, tisíce. A preto zberá ich príbehy. Napríklad maliar Wu, ktorého mu predstavia, pracuje v reklame, „je to ztechnizovaná práce a člověk k ní nepotřebuje mozek“. Ale Wu mozog potrebuje a preto už šestnásť rokov maľuje pekinský masaker. Tanky, ktoré vrážajú do ľudí, krv, potápanie slobody pod krvou. Obrazy nepredáva, nemieni ich predávať. Rád by ich raz daroval Múzeu národnej hanby, utešuje sa.
Podobných príkladov je v knihe mnoho, čitateľa zaujme už len zmienka o tom, že existuje niečo ako Hnutie matiek Tiananmenu, hnutie rodičov, ktoré pripomína, že Číne „vládnu kati“ a ich deti nezomreli len tak.
Skutočné mrazenie však vyvolá iná skupina ľudí, ktorí boli v júni 1989 na Tiananmen, patrili k opozícii, boli aktívni, ale dnes pracujú pre režim, a teda v pase nosia informáciu, že ich zamestnávateľom je Komunistická strana. Prestali písať básne, vytlačili svoje ideály z mladosti. A vymenili ich za luxus a pohodlie. Títo ľudia si dnes vedia nájsť cestu k pravdivým infomáciam o tom, čo sa deje v Hongkongu. Čo im asi víri hlavou?
Liao I-wu svoju životnú cestu vyjadruje obrazom o „úzkej lávke,“ ktorou prechádza, o „guľatine ponad priepasť“ po ktorej kráča. On sám dnes žije v Nemecku. Emigroval v roku 2011, do krajiny sa dostal po tom, ako napísal kancelárke Merkelovej list a získal povolenie navštíviť krajinu a literárny festival. Liao sa však vo väzení dvakrát pokúsil o samovraždu, jeho príbeh preto nie je nijako suverénne „disidentský“, ako ho poznáme z našich dejín. Pochádza síce z rodiny nepriateľskej režimu, rodičia sa však v snahe uchrániť deti pred biľagom pôvodu rozviedli. Ani to nepomohlo. A on, proti svojej vôli, cíti, že „tragédie celého světa se jako sníh snáší na jeho bedra“ (parafráza Dylana Thomasa) a nevie si pomôcť. Lenže Liao I-wu si nevie pomôcť už od roku 1989, od pamätnej básne, ktorá z neho spravila pojem, má v jednej veci jasno: „Zašlapali tě do prachu, ale pláčeš dál/ Cáry masa sežral pes, ale i v psím břiše ještě pláčeš dál! Pláčeš, pláčeš/ pláčeš dál// Žít dál v krveproletí, jaké nepoznal svět, dokážou jen psi.“
Čínska stabilita v posledných dvoch desaťročiach bola založená na anestézii, Tiananmen z roku 1989 prestalo existovať, odkaz na toto násilie nebolo možné vyhľadať na čínskom internete, v čínskej verejnej diskusii a malo sa vytratiť aj z čínskej pamäti. Liao začal po prepustení z väzenia putovať po krajine, aby potvrdil, že sa to komunistom nepodarilo. „Začal jsem se toulat světem, živil se po hospodách hraním na píšťalu. V každé volné chvilce jsem tajně psal svou zpověď z vězení,“ píše. V roku 1989 sa podľa neho zlomili dejiny. V Európe padol Berlínsky múr aj komunizmus, v Číne a Ázii sa komunizmus transformoval a prežil. Jednou z najsmutnejších častí Liaovej knihy je, keď opisuje, ako režim zničil jeho rodinu a súkromie. Manželka sa s ním rozvedie, mladšia priateľka neskôr rieši, či s ním má nejakú budúcnosť a perspektívu. To je pre ňu synonymom materializmu a odmietnutia disidentského života. Aj Liaovi sa ponúka iný život, príslušník tajnej bezpečnosti mu ponúkne alternatívny život: môže začať podnikať, štát prehliadne pár jeho krokov a o krátky čas môže mať malú manufaktúru. To však I-wu odmietne. A príslušník tajnej polície mu jeho postoj oplatí – a pravidelne mu byt prehľadá a zabaví jeho umeleckú tvorbu. Liao I-wu je tým však skôr povzbudený než odradený, vyberie si život medzi bezdomovcami a postupne sa odrazí od dna a nájde svoju misiu. Tou je zbieranie spomienok a životných príbehov ľudí, ktorí prežili alebo neprežili Tiananmen pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Je to pozoruhodná zbierka príbehov. Celý svet pozná fotografiu Wang Wej-lina, muža, ktorý sa v roku 1989 postavil proti kolóne tankov a zastavil ich. Liao I-wu je však presvedčený, že podobných hrdinov bolo v tých dňoch v Pekingu viac, stovky, tisíce. A preto zberá ich príbehy. Napríklad maliar Wu, ktorého mu predstavia, pracuje v reklame, „je to ztechnizovaná práce a člověk k ní nepotřebuje mozek“. Ale Wu mozog potrebuje a preto už šestnásť rokov maľuje pekinský masaker. Tanky, ktoré vrážajú do ľudí, krv, potápanie slobody pod krvou. Obrazy nepredáva, nemieni ich predávať. Rád by ich raz daroval Múzeu národnej hanby, utešuje sa.
Podobných príkladov je v knihe mnoho, čitateľa zaujme už len zmienka o tom, že existuje niečo ako Hnutie matiek Tiananmenu, hnutie rodičov, ktoré pripomína, že Číne „vládnu kati“ a ich deti nezomreli len tak.
Skutočné mrazenie však vyvolá iná skupina ľudí, ktorí boli v júni 1989 na Tiananmen, patrili k opozícii, boli aktívni, ale dnes pracujú pre režim, a teda v pase nosia informáciu, že ich zamestnávateľom je Komunistická strana. Prestali písať básne, vytlačili svoje ideály z mladosti. A vymenili ich za luxus a pohodlie. Títo ľudia si dnes vedia nájsť cestu k pravdivým infomáciam o tom, čo sa deje v Hongkongu. Čo im asi víri hlavou?
Liao I-wu svoju životnú cestu vyjadruje obrazom o „úzkej lávke,“ ktorou prechádza, o „guľatine ponad priepasť“ po ktorej kráča. On sám dnes žije v Nemecku. Emigroval v roku 2011, do krajiny sa dostal po tom, ako napísal kancelárke Merkelovej list a získal povolenie navštíviť krajinu a literárny festival. Liao sa však vo väzení dvakrát pokúsil o samovraždu, jeho príbeh preto nie je nijako suverénne „disidentský“, ako ho poznáme z našich dejín. Pochádza síce z rodiny nepriateľskej režimu, rodičia sa však v snahe uchrániť deti pred biľagom pôvodu rozviedli. Ani to nepomohlo. A on, proti svojej vôli, cíti, že „tragédie celého světa se jako sníh snáší na jeho bedra“ (parafráza Dylana Thomasa) a nevie si pomôcť. Lenže Liao I-wu si nevie pomôcť už od roku 1989, od pamätnej básne, ktorá z neho spravila pojem, má v jednej veci jasno: „Zašlapali tě do prachu, ale pláčeš dál/ Cáry masa sežral pes, ale i v psím břiše ještě pláčeš dál! Pláčeš, pláčeš/ pláčeš dál// Žít dál v krveproletí, jaké nepoznal svět, dokážou jen psi.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.