Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Staromilci Babyshambles

.tomáš Jančúch .časopis .hudba

Vždy som mal rád The Libertines. Nikdy som poriadne nevedel, v akom vzťahu je táto kapela s Babyshambles. Jediným spojivkom bol spevák oboch kapiel, najmedializovanejší feťák sveta – Pete Doherty.

Vždy som mal rád The Libertines. Nikdy som poriadne nevedel, v akom vzťahu je táto kapela s Babyshambles. Jediným spojivkom bol spevák oboch kapiel, najmedializovanejší feťák sveta – Pete Doherty.


Tak som sa do toho trošku zavŕtal, načítal, čo sa dalo, pozháňal si veci od Babyshambles (nebol to problém, majú len dva albumy – Down In Albion a najnovší Shotter‘s Nation) a zistil som, že tie dve kapely sa až tak veľmi nelíšia. Až na jednu zásadnú vec. Jedna už nefunguje a druhá áno. Ako prvý koncert v Anglicku som si naservíroval Babyshambles. Kvárilo ma hádam iba to, že ak náhodou bude Doherty zase na odvykačke, tak sa akcia zruší. Ale nie, Peťko poslúchal, vraj už s tým aj prestal, asi seká dobrotu a smúti za Katkou Mossovou.
Prvá predkapela hrá klasický anglický gitarový štýl. Stíham však iba jednu pesničku, lebo tu v kongresovej sále prímorského mesta Brighton všetko klape ako atómové hodinky a žiadne prídavky ani zdržania sa netolerujú. Potom nastupuje rapper Dizzie Rascal. Nechápem jeho zaradenie na koncert, ale „všichni-ruce-nahoru mládežníci“ pod pódiom ma vracajú do reality. Čas na pivo a prechádzku po bludisku kongresového centra. História na stenách hovorí za seba. Hral tu hádam každý, kto zanechal stopu v muzike. Áno, aj Bob Marley, aj Clash, aj Dylan, zoznam by bol na niekoľko strán. Ešte dáky ten mastný suvenírik v podobe trička a číslovaného bootlegu, a potom hupky-dupky do sály.


.ustaraný malý chlapček
Keď som uvidel, aké kulisy si pripravili chlapci z Babyshambles, cítil som sa ako v antikvariáte. Milujem úžitkové umenie zo začiatku 20. storočia (znie to ozaj hrozne, ale momentálne mi nenapadá krajšie pomenovanie) a pódium bolo ako výstava starých obalov a škatúľ. Anglické publikum je organizované, a tak keď sa v sále zhaslo, všetci uťali svoje dišputy a začali kričať a pískať a tlieskať a ináč prejavovať svoje očakávania ansámblu. Kapelníci nedali na seba dlho čakať, vybehli na pódium a bez veľkých rečí spustili prvých pár piesní z aktuálneho albumu.
V staromilskom štýle sa niesla aj majestátna videoprojekcia. Bolo sa na čo dívať, a ešte viac čo počúvať. Perfektný bol najmä bubeník – nezvyklé rytmy a hlavne štýl, ako sedel na stoličke, ma stále udivovali. Pred koncertom musel zhltnúť nie pravítko, ale železné porisko. V strede pódia Pete Doherty s gitarou „proklatě vysoko“. Striebra mal na sebe navešaného ako Kusturicov hrdina a najlepší bol napoly odlepený leukoplast, ktorý mu visel z brady. Už nemal tvár ako malý chlapček, ale ako ustaraný malý chlapček. Medzi pesničkami toho veľa nenahovoril, len občas prehodil slovo-dve. Keď odložil gitaru, zdalo sa, že spieva lepšie, ale to mohlo byť iba pesničkami.

.hučiace gitary, kričiaci ľudia
Asi po trištvrte hodinke sa kapela zdekovala. Čo to, čo to? Iba prestávočka. Za chvíľu už sa chlapci grupujú v pravom rohu javiska pri malej lampe. Najprv Doherty sám zahral dáke sladké smutné melódie na španielke a potom prišiel najlepší moment koncertu. Na starých bicích, s kontrabasom a akustickými gitarami zahrali nadžezlú There She Goes a perfektnú dlhú verziu Albionu. Nakoniec sa presunuli spať k svojim elektrickým pádlam a vygradovali to všetko až do finále, kde to uzavreli hymnou Fuck Forever s nepochopenými anglickými vlajkami zo stropu. Nechali v sále hučiace gitary, kričiacich ľudí a dobrú atmosféru. Rozsvietili sa svetlá a mládež, ktorá počas koncertu hádzala na pódium všetko možné, sa zbiehala dopredu, aby si buď zobrala späť svoje, alebo ukoristila cudzie. Iný kraj, iný mrav.
Po koncerte sme v chladnom Brightone videli naozaj všeličo. Chalana, čo mal so sebou menší butik s oblečením, ale aj dákych bosonohov, ktorí nemali to šťastie a svoje v ošiali vrhnuté „škrpály“ už nenašli.
Pri pivku v parku som rozmýšľal, čím sa Babyshambles líšia od ostatných britských gitaroviek. Majú všetky papierové predpoklady, aby sa mohli zaradiť do dlhého radu sladko drsných utrápených chlapcov v šoubiznise. Ale oni tvoria vlastný druh. Majú niečo viac. Perfektné melódie. Ako nikdy neobjavené garážové hity. Geniálne aranžmány. Tak ledabolo namiešané, akoby to ani nebol zámer. Úžasný lenivo naliehavý spev a super nápady. A nakoniec, Pete Doherty popri všetkom, čo sa poprepieralo v médiach, predsa len má kusisko svojskej charizmy. Vždy som mal rád The Libertines. A mam rád aj Babyshambles.

Autor je člen skupiny The Kľemones

Babyshambles, Brighton Centre, UK, 25. 11. 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite