Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Švajčiarsky hodinár

.andrej Šuba .časopis .hudba

Švajčiarskym hodinárom nazval francúzskeho skladateľa Mauricea Ravela Igor Stravinskij. Pre dokonalosť imaginatívnych a neobyčajne farebných partitúr, ale aj pre neobvyklú záľubu v mechanických hračkách. Stravinskij veril, že Ravelovu hudbu ovplyvňujú.

Švajčiarskym hodinárom nazval francúzskeho skladateľa Mauricea Ravela Igor Stravinskij. Pre dokonalosť imaginatívnych a neobyčajne farebných partitúr, ale aj pre neobvyklú záľubu v mechanických hračkách. Stravinskij veril, že Ravelovu hudbu ovplyvňujú.


Paríž mal v období fin-de-si?cle povesť živého európskeho intelektuálneho a kultúrneho centra. V bohémskom meste, s ozvenami veršov Baudelaira či Verlaina, kde bolo ešte stále cítiť vôňu farieb z plátien impresionistov, vznikla aj nová hudba. Francúzski skladatelia si nikdy príliš neobľúbili brahmsovský ani wagnerovský romantizmus, ktorý ďalej pokračoval v dielach Brucknera, Mahlera a Straussa. Hľadali preto inšpiráciu inde: v obrazoch a básňach symbolistov i impresionistov, v pohľadoch do minulosti, v drsnej kráse a rafinovanej farebnosti partitúr ruských skladateľov ako Musorgskij alebo Korsakov až po exotickú hudbu indonézskych gamelanov. Taký bol Paríž, kde v roku dokončenia slávnej eifelovky začal na konzervatóriu študovať 14-ročný Maurice Ravel.
Ravel, ktorý sa narodil v roku 1875 na baskickom vidieku, bol talentovaný, no nevynikal usilovnosťou. Navyše, viac ako akademizmus profesorov ho priťahovalo nové umenie, ktoré predstavovali kontroverzne prijímané diela Clauda Debussyho alebo hľadanie excentrického Erika Satieho. Výsledkom bola Pavana pre mŕtvu infantku (1899), jedno z raných diel, ktoré ostali dodnes mimoriadne populárne. Pre selektívny záujem o štúdium Ravela zo školy dvakrát vyhodili. Druhýkrát to bolo v roku 1901, keď vznikli virtuózne a priezračné Hry vody. Ravel, ktorého často porovnávali so starším Debussym, túto skladbu neskôr uvádzal ako dôkaz, že mu patrí prvenstvo priekopníka novej „impresionistickej“ klavírnej poetiky.

.boj o Rímsku cenu
Rímska cena bola vo Francúzsku považovaná za prestížnu skladateľskú súťaž, ktorá víťazovi umožňovala stráviť rok v Ríme. V minulosti ju získali osobnosti ako Hector Berlioz, Charles Gounod, Jules Massenet alebo Debussy. Po neúspechu v roku 1900 Ravel, otrávený suchopárnosťou poroty, prihlásil v roku 1901 do súťaže skladbu v stereotypnom valčíkovom rytme. Porota to právom považovala za provokáciu: „Pán Ravel nás môže považovať za nezáživných pedantov, ale neprejde mu, že nás má za imbecilov.“

Nedarilo sa mu ani v nasledujúcich rokoch a v roku 1905 bol pre prekročenie vekového limitu 30 rokov diskvalifikovaný. Toto rozhodnutie však rozpútalo v Paríži niekoľkomesačný škandál. Ten stál miesto dovtedajšieho riaditeľa konzervatória, ktorého nahradil Ravelov sympatizant Gabriel Fauré. Vďaka klavírnym skladbám ako Zrkadlá alebo Sláčikové kvarteto F dur už totiž Ravel dávno patril k najznámejším mladým francúzskym skladateľom. Situáciu komentoval v protestnom liste Akadémii umení aj známy spisovateľ a znalec hudby Romain Rolland: „Ravel sa uchádzal o Prix de Rome... ako skladateľ, ktorý zložil všetky skúšky. Som prekvapený, že sa nájdu skladatelia, ktorí sa ho opovážia posudzovať.“
V meste, ktoré priťahovalo umelcov ako magnet, Ravel čoskoro spojil svoje snaženie s tvorcami, ktorých inšpiroval svetoznámy Ruský balet Sergeja Ďagileva: so Stravinským, Cocteauom, Picassom... Pre Ďagileva vytvoril balety Moja matka hus a Dafnis a Chloé, ktorý inak nekompromisne britký kritik Igor Stravinskij nazval „jedným z najkrajších výtvorov francúzskej hudby“. Po originálnej hudbe pre klavír sa Ravel stáva jedným z najinvenčnejších maliarov orchestrálnych farieb s citom pre detail a vyváženosť formy. Čoskoro na dvere Európy búchala prvá svetová vojna.

.couperinov náhrobok
Podobne ako mnohí iní, aj Ravel sa dobrovoľne prihlásil na front, no pre nevyhovujúci zdravotný stav ho odviedli až na druhý pokus v roku 1915. O dva roky neskôr bol pre dyzentériu doma, no zastihla ho smrť matky, na ktorú bol celý život veľmi fixovaný. Klavírna suita Couperinov náhrobok, ktorú Ravel neskôr inštrumentoval, je inšpirovaná starými barokovými tancami a predstavuje poctu priateľom padlým vo vojne. Ozvenou vojny je aj neskorší Klavírny koncert pre ľavú ruku – vznikol pre brata známeho filozofa Ludwiga Wittgensteina, rakúskeho klaviristu Paula Wittgensteina, ktorý prišiel o ruku.
V roku 1920 sa introvertný skladateľ, ktorý celý život prežil bez partnera, v depresiách utiahol do vidieckeho sídla v Ile-de-France. Útekom do čias bezstarostného detstva je opera Dieťa a čary, no skladateľ, ktorý si chcel zachovať nezávislosť, musel usporiadať koncertné turné po Európe i USA a tie sa stretli s mimoriadnym úspechom.
Džezový vek, ktorému Európa v 20. rokoch 20. storočia podľahla, ovplyvnil aj Ravelovu hudbu. Ešte vo Francúzsku ho navštívil úspešný autor syntézy džezových prvkov a symfonickej hudby George Gershwin, ktorý chcel brať hodiny kompozície. Ravel ho údajne odmietol slovami: „Mohli by ste stratiť spontánnosť a stať sa druhoradým Ravelom.“ Džez ho však zaujal a jeho vplyvy cítiť v Klavírnom koncerte alebo v 2. časti Sonáty pre husle a klavír, s názvom Blues. Z čias koncertných ciest zanechala zaujímavé svedectvo o vždy elegantnom Ravelovi vdova Gustava Mahlera, Alma. S trochou irónie naňho spomínala ako na „narcisa... ktorý prišiel na raňajky narúžovaný a naparfumovaný. Hoci bol nízky, postavu mal súmernú... takže vyzeral priam krásny“.

.bolero
„Napísal som len jedno majstrovské dielo – Bolero. Žiaľ, niet v ňom akejkoľvek hudby,“ povedal Ravel kolegovi Arturovi Honnegerovi o svojej najznámejšej skladbe. Bolero vzniklo v roku 1928 ako balet na objednávku slávnej tanečnice Idy Rubinštajnovej. Celá kompozícia sa odvíja nad hypnoticky sa opakujúcim charakteristickým rytmom španielskeho tanca, podľa ktorého skladba dostala meno. K úvodnej melódii flauty sa postupne pridávajú ostatné nástroje orchestra, ktoré preberajú tému a pridávajú sprievodné hlasy, čím v priebehu skladby dochádza nielen k rafinovaným zmenám farby, ale aj intenzity zvuku. Bolero, ktoré je jednou z Ravelových obľúbených variácií na španielske témy (skladateľ rád zdôrazňoval svoj baskický pôvod z matkinej strany), sa končí v extatickom forte. Keď skladateľovi povedali, že akási pani na premiére vykríkla „On sa zbláznil!“, s úsmevom poznamenal, že skladbu pochopila.
V novembri 1929 dirigoval legendárny Arturo Toscanini v New Yorku americkú premiéru diela. Koncert sa skončil ováciami a kritika napísala, že Toscanini „urobil z Ravela amerického hrdinu“, no skladateľovi sa tempo zdalo prirýchle. „Je to jediný spôsob, ako zachrániť skladbu,“ oponoval dirigent. O rok neskôr skladbu nahral sám Ravel. Trvá 15 minút a 50 sekúnd. Zachovaná Toscaniniho nahrávka z roku 1939 je približne o 2 minúty kratšia. Bolero sa stalo neuveriteľne populárne a umelecké úspechy priniesli Ravelovi čestný doktorát z Oxfordu. Zdalo sa, že sa bude ešte dlho tešiť z renomé žijúcej legendy.  
V októbri 1932 si Ravel pri nehode v taxíku poranil hlavu. Nie príliš nebezpečne vyzerajúci úraz sa postupne rozvinul do straty kontroly pohybu a reči pri nedotknutej psychike. Skladateľ viac nemohol komponovať. Po neúspešnej operácii mozgu Maurice Ravel 28. decembra roku 1937 zomrel. „Nepatrím medzi veľkých skladateľov. Každý z nich tvoril mnoho. V ich diele je všetko – od najlepšieho po najhoršie, ale vždy je tam istá kvantita. Ja som písal relatívne málo.“ Tieto slová potvrdzujú starú známu pravdu – aj génius sa môže mýliť.

Autor je redaktor Hudobného života
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite