Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohony z ríše divov

.michal Matloň .časopis .lifestyle

Ak na vyčarenie udiveného pohľadu na vašej tvári stačí auto nabíjajúce sa zo zásuvky, radšej ani nečítajte ďalej. Zatiaľ čo smrteľníci jazdia na benzín či diesel, v histórii a súčasnosti automobilových vynálezcov sa skrývajú pohony, na ktoré ste zatiaľ ani nepomysleli.

Odkedy sa ľudia prepravujú na kolesových vozoch, potrebujú silu, ktorá by ich ťahala dopredu. Predtým, než bol vynájdený parný či spaľovací motor, bol touto silou po tisícky rokov kôň. Na prekvapenie mnohých dokáže takýto kôň vyvinúť až pätnásť konských síl. I keď len na krátky čas.
Napriek tomu, že majú mnohé pohonné technológie korene už u starovekých Rimanov či Grékov, začal sa ich rýchly rozmach až v 18. storočí. A zatiaľ čo sa dnes na čerpacej stanici rozhodujeme medzi dvoma základnými palivami, spotrebúvali prvé verzie spaľovacích motorov omnoho pestrejšiu škálu palív. Medzi týmito priekopníckymi nápadmi by sme našli napríklad pušný prach či vodík. Pritom niektoré z nich sa v dnešnej dobe opäť pokúšajú preraziť na  automobilovej scéne. A spoločným heslom je ekológia.

.plyn či plyn?
Ako prvý napadne väčšine ľudí pri zmienke o alternatívnom palive pravdepodobne plyn. Takzvané elpégéčko. Keďže ho dokáže spaľovať aj obyčajný benzínový motor, nechávame si naň autá prerábať v očakávaní nižších nákladov. Niektorí ľudia sú mylne presvedčení, že to, čo do svojich áut po takejto modifikácii tankujú, je rovnaký plyn, na akom si doma v paneláku varia držkovú polievku. V skutočnosti však nejde o zemný plyn, ale o zmes, ktorú za iných okolností nazývame propán-bután. Na ňom si držky varia napríklad obyvatelia karavanov či letných chatiek.
Ozajstným zemným plynom je pritom CNG (taký ako z autobusov „jazdím na zemný plyn“). Autá, ktoré poháňa, možno často nájsť priamo v ponuke jednotlivých značiek ako ekologickú alternatívu. Popri cenovej výhode a zvýšenom dojazde vozidla (vďaka dvom nádržiam, na benzín a plyn) ponúka tento pohon najmä dobrý pocit pre tých, ktorí nemajú na elektrické auto. Ide totiž o najčistejšiu formu rozložených dinosaurov, ktorú môžete tankovať.
Je dobre známym príbehom, že do ruských gazikov stačilo v čase núdze naliať vodku a v ceste Sibírou sa veselo pokračovalo ďalej. Etanol ako palivo však nebol len núdzovým výstrelkom obyvateľov tajgy. V období ropnej krízy 70. rokov sa brazílska vláda rozhodla, že vo svojej krajine úplne nahradí autá na fosílne palivá a bude si vyrábať vlastný etanol z cukrovej trstiny. Táto iniciatíva mala dlhodobý dopad a ešte v deväťdesiatych rokoch bolo možné v Brazílii kúpiť nový volkswagen, fiat či ford, jazdiace na zásoby zo silvestrovskej noci. Dodnes je v tomto regióne rozšírené používanie flexibilných motorov, schopných spaľovať benzín aj etanol.
Existuje množstvo ďalších alternatívnych palív, ktoré sa používajú pre svoju schopnosť jednoducho nahradiť benzín či diesel v motoroch súčasnej konštrukcie. Medzi nimi nájdeme napríklad biodiesel, ktorého rôzne verzie možno vyrobiť spracovaním širokého množstva surovín, od oleja z fastfoodov cez chaluhy a čokoládu až po mŕtve mačky. V čase nedostatku, akým bolo obdobie druhej svetovej vojny, bol zas namiesto klasického paliva rozšírený takzvaný drevoplyn, ktorý vzniká spaľovaním dreva či uhlia za vysokej teploty. Na obyčajné auto sa namontoval dodatočný generátor a mohlo sa tak používať, zatiaľ čo benzín putoval do nádrží tankom.
Spaľovací motor môžu poháňať aj ďalšie látky, ktoré dokážeme prinútiť k výbuchu. A tak sa na scéne objavili pokusy spaľovať amoniak (ktorý horí veľmi čisto), éter či vodík. Práve posledné z týchto palív zažíva v súčasnosti zvýšenú pozornosť výrobcov. Napriek tomu, že automobilový priemysel dnes poháňajú preteky v elektrifikácii, nechávajú si niektoré značky zadné dvierka v podobe vodíkových áut. Na prvý pohľad sa zdá, že je vodík ideálne palivo, keďže z výfuku auta vychádza čistá vodná para (prípadne sa z neho chemickou reakciou vyrába elektrina). Jeho výroba je však drahá, neexistuje infraštruktúra na tankovanie a spomienky na horiacu vzducholoď Hindenburg z myslí ľudí tiež ešte úplne nevymizli.

.atómové ideály
Tak ako mnoho iných vynálezov, ktoré sa na čas stratia, len aby boli neskôr znovu objavené, nie sú elektrické autá žiadnou novinkou. Mnohí ľudia vám takmer nedokážu uveriť, keď vyhlásite, že na začiatku 20. storočia jazdilo 38 percent áut na elektrinu, zatiaľ čo na benzín len 22 percent. Niektoré  výhody spaľovacích motorov, vrátane nízkej ceny paliva, však z trhu elektrinu na dlhý čas vytlačili. Dnes sa karta opäť obracia.
Vyrábať elektrinu z fosílnych palív v elektrárňach a následne ňou nabíjať autá, to rozhodne nie je riešenie, ktoré hľadáme. Ale kým nebudeme elektrinu vyrábať výlučne z čistých zdrojov, budú konštruktéri hľadať možnosti, ako vytvoriť čistú energiu priamo vo vozidle. Napríklad pomocou jadrového reaktora. Je pravda, že v pofukušimskej ére nenachádzajú takéto projekty medzi verejnosťou veľkú podporu, no napriek tomu stále existujú. A siahajú až do päťdesiatych rokov, keď sa objavil koncept futuristického Fordu Nucleon. Väčšina z nás však aj dnes pozná aspoň jedno vozidlo, ktoré na atómy reálne jazdí. Je ním marťanský prieskumník Curiosity. Takýto pohon na Marse (alebo v ponorkách) nás teda veľmi netrápi. No, pravdu povediac, kto by chcel mať na parkovisku pred bytovkou zaparkovaných sto jadrových reaktorov?
Ďalším spôsobom, ako vyrobiť čistú elektrinu, môže byť využitie slnečnej energie. Solárne autá sa síce objavujú najmä na súťažiach, ako vysoko špecializované kúsky s malým praktickým využitím, no aspoň týmto spôsobom ukazujú, že ide o cestu, ktorá má svoj potenciál. Minimálne ako dodatočný systém, ktorý môže pomáhať znižovať spotrebu paliva tým, že zásobuje energiou klimatizáciu, rádio či svetlá. Alebo ako prostriedok na predĺženie životnosti batérie v klasickom elektrickom aute. Pri solárnej energii si isto spomenieme aj na energiu veternú. Tá sa tiež objavuje v experimentálnych vozidlách, no pre nepredvídateľnosť veterných podmienok a nutnosť jazdiť s vrtuľou na streche nepriťahuje veľmi záujem verejnosti.

.tankovanie na pláži
Elektróny však vieme získať aj z vody. Auto na vodu je v našej kultúre niečo ako hodinky s vodotryskom. Každý by ich chcel, nikto ich nenosí, no predsa ich niekto vyrába. Slaná voda je najdostupnejšia vec na Zemi a v kontexte súčasných udalostí nevyzerá táto alternatíva vôbec nereálne. Len pred niekoľkými mesiacmi totiž získalo auto Quant e-Sportlimousine v Nemecku poznávaciu značku, a teda aj technický certifikát. Luxusný športiak, ktorého výrobca udáva výkon vyše 900 konských síl, zrýchlenie z nuly na stovku za 2,8 sekundy a odhadovaný dojazd 400 až 600 kilometrov, už jazdí po európskych cestách. Nevýhoda? Oficiálna cena ešte zverejnená nebola, no odhady hovoria o sume okolo 1,2 milióna eur. Pokiaľ sa však takáto technológia osvedčí v športiaku, pravdepodobne môže byť za zlomok ceny využitá v bežnom aute Jána Kováča.
Okrem spaľovacích či elektrických motorov existuje ešte niekoľko pokusov vytvárať pohyb iným spôsobom. Jedným z nich je napríklad stlačený vzduch, ktorý sa bežne používa vo vysokozdvižných vozíkoch. Po svete už takisto jazdí či jazdilo niekoľko konceptov, pripravených na výrobu, medzi ktorými je napríklad miniauto indickej spoločnosti Tata.  Svoj koncept hybridného vzduchového auta pred rokom predstavil aj Citroën.
A nakoniec, prečo nevyužiť našich domácich miláčikov, tentoraz živých? Aspoň v roku 1939 sa o to pokúsil istý texaský tréner psov, ktorý si postavil auto s veľkým škrečkovským kolesom. Doň umiestnil veselého vlčiaka, ktorý vozidlo poháňal po miestnych cestách. Aj keby nešlo o úplne praktické riešenie, vie jeho funkčnosť dokázať aj žiak základnej školy. A rozhodne je najštýlovejšie zo všetkých.
.autor je spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite