Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto je Patrick Modiano

.dorota Likerová .časopis .profil

Francúzsky prozaik, scenárista a dramatik Patrick Modiano sa minulý štvrtok stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru. Zaradil sa tak k ďalším známym francúzskym nositeľom tejto ceny Švédskej kráľovskej akadémie, akými sú napríklad Albert Camus, Romain Rolland či André Gide.

Skutočnosť, že jeho meno nie je na Slovensku natoľko známe, možno klásť za vinu azda len všeobecnému nezáujmu o súčasnú francúzsku literatúru. S podobným prekvapením sa u nás písalo aj o Le Cléziovi, ktorý Nobelovu cenu dostal v roku 2008.
Patrick Modiano je autorom takmer štyridsiatich románov, noviel a poviedok, nechýbajú ani divadelné hry či scenár k filmu Louisa Malleho s názvom Lacombe Lucien. Jeho knihy boli preložené do tridsiatich jazykov nielen preto, že v roku 1978 dostal prestížnu Goncourtovu cenu za román Ulica temných obchodíkov (ktorý v roku 1983 vyšiel v českom preklade), ale už niekoľko rokov sa o ňom hovorí ako o žijúcom klasikovi, ktorému sa okrem literárnych časopisov venujú aj semináre na vysokých školách.

.stratené detstvo
Nobelovu cenu dostal Modiano s odôvodnením, že píše o pamäti a živote vo Francúzsku počas nemeckej okupácie. Samozrejme, ide o dôležité témy v jeho diele, nie však jediné. Patrick Modiano debutoval veľmi mladý novelou Námestie hviezdy, v ktorej predstavil čitateľom desiatky bizarných postavičiek s premenlivou identitou a zaujímavým literárnym spôsobom sa tak dištancoval od ťaživej témy okupácie a najmä kolaborácie s nacistami. Táto téma sa ho osobne dotýkala, keďže bol synom talianskeho Žida, ktorý sa počas druhej svetovej vojny pridal k okruhu parížskych kolaborantov sídliacich na ulici Lauriston v šestnástom obvode. Modiano o osude a konaní svojho otca toho veľa nevedel, narodil sa po oslobodení v roku 1945 a rozprávanie o nelegálnej minulosti rodičov nebolo v citovo chladnej rodine práve najjednoduchšie.
Neskôr sa Patrick Modiano pokúsil o rekonštrukciu rodinného príbehu v autobiografickom románe, ktorý v slovenčine vyšiel v preklade Beáty Panákovej pod názvom Rodokmeň. Autor sa v ňom snažil vecne – ako v životopise, ktorý posielate spoločne so žiadosťou o zamestnanie – opísať prvých dvadsať rokov svojho života. Jeho rodičia sa stretli počas okupácie – matka bola neveľmi talentovaná herečka flámskeho pôvodu a otec žil v ilegalite s falošnými dokladmi a podnikal na čiernom trhu. Malého Patricka nečakalo ideálne a šťastné detstvo. Na otázku lekárky, či má rodičov, nevedel odpovedať a takmer sa rozplakal, a tak podobne ako veľa vojnových sirôt skončil v internáte, kde „umieral od hladu“ bez akejkoľvek morálnej podpory rodičov.
Modianov životopis je pôsobivý zvlášť preto, že na svoje hrozné detstvo a zúfalú mladosť sa díva z diaľky ako nezainteresovaný pozorovateľ osudu niekoho iného a odmieta odsudzovať, objasňovať, pochopiť, či dokonca ospravedlniť konanie svojich rodičov. „Nič z toho,“ hovorí, „o čom na týchto stránkach píšem, sa ma hlboko nedotýka. Píšem ich, akoby som písal zmluvu, dodržiavam pravidlá, som vecný nepochybne preto, že by som už rád ukončil život, ktorý nebol môj.“
Napriek strohosti štýlu však z Modianových viet presakuje melanchólia a smútok, ktoré sú ústredným motívom jeho prozaickej tvorby.

.anonymita ako najhorší zločin
Podobne ako vlastný príbeh zrekonštruoval v románe Dora Bruderová životný osud dcéry maďarskej Židovky a rakúskeho Žida, ktorí sa utiahli do Paríža, dúfajúc, že tak uniknú pred transportmi do koncentračných táborov. Rodine sa však nepodarilo zachrániť a Dora zahynula v Osvienčime. Všetky podrobnosti, údaje, opisy sú chirurgicky strohé a presné, a napriek tomu sa vedomie a pamäť rozprávača spája v ľudskosti, jedinečnosti a tragickosti príbehu, ktorý bol počas druhej svetovej vojny kruto obyčajný.
Patrick Modiano akoby do francúzskej literatúry prinášal témy a literárne postupy s predstihom niekoľkých desaťročí. Téma kolaborácie počas nemeckej okupácie sa otvorila až na prelome tisícročia. Dejiny píšu víťazi, a tak aj vo Francúzsku prevládala takmer päťdesiat rokov predstava čestných, proti nacizmu bojujúcich vlastencov, ktorí riskovali vlastné životy v ilegálnom odboji. Tému kolektívnej viny načrtol napríklad Alexandre Jardin v autobiografickej trilógii či Jonathan Littell v románe o banalite zla a jeho beztrestnosti Láskavé bohyne.
Podobne je to aj v prípade žánru „dokumentárnych“ románov, ktoré sú v súčasnosti veľmi populárne – stačí spomenúť Jeana Echenoza a jeho texty inšpirované životnými osudmi Emila Zátopka či hudobného skladateľa Mauricea Ravela alebo Emmanuela Carrèra, ktorý naposledy vo forme románu predstavil ešte žijúceho spisovateľa Eduarda Limonova.

.romantický príbeh
V novších románoch sa Modiano vracia do nedávnejšej histórie a zo záhadných stretnutí, zmiznutí a osudov vystupujú najmä postavy žien. V románe Kaviareň stratenej mladosti je to príbeh jednej ženy a jej troch spoločníkov, stretávajúcich sa v šesťdesiatych rokoch v parížskej kaviarni Condé. S podobne romantickým skutočným príbehom prišli minulý týždeň aj francúzske, španielske a talianske denníky.
V roku 1967 sa speváčka Françoise Hardy stretávala s dvoma chlapcami. Všetci traja predstavitelia pripomínali postavy z filmu Jules a Jim. Ona bola krásna a talentovaná a oni dvaja objavovali krásy života na prahu dospelosti v čase, keď Francúzsko žilo umením, literatúrou, filmom a oživujúcou novou vlnou života. Obaja boli vysokí a pekní – jeden bol blondiak, druhý tmavý. Obidvoch ich zaujímalo umenie, ale prvý z nich nikdy nič nedokončil a postupne začal podliehať dezilúzii a drogám. Nakoniec skočil v metre pod vlak. Ten druhý – tmavovlasý – v ten rok dokončil svoj prvý román a minulý štvrtok dostal Nobelovu cenu.
.autorka žije v Paríži.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite